Pred niekoľkými mesiacmi som sledoval politické udalosti v Maďarsku so záujmom, tzv. „vojnu medzi Maďarskom a Orbánom“. Diali sa veci, ako nástup strany TISZA a rýchly úpadok Fideszu. Dôležité je zdôrazniť, že nezastávame žiadnu politickú stranu samozrejme, nech už je niekto sympatizantom toho, alebo toho. Situácia však vytvára fenomén, ktorý je jednoducho nepochopiteľný. V apríli 2026 sa v Maďarsku uskutočnia parlamentné voľby, no kampaň už teraz prebieha na plné obrátky. Strana TISZA sa snaží Fidesz zosadiť a riadiť Maďarsko inou cestou, zatiaľ čo Fidesz robí všetko pre to, aby stranu TISZA zatlačili do úzadia.
Dnes už nemusíme ani prekročiť hranice, aby sme sledovali vzrušujúcu a napätú politickú scénu. Róbert Fico a jeho vláda riadia Slovensko pomocou viacerých „zaujímavých“ krokov, ktoré sa nepáčia opozícii. Opozícia na to reaguje častými protestmi. Kam to ale všetko vedie? Na Slovensku existuje politická polarizácia, čo je v podstate prirodzené, pretože každý podporuje iné strany.
Konflikt medzi priaznivcami a odporcami Ficovej vlády však prekračuje hranice zdravého rozumu. Do toho sa pridáva napätie prichádzajúce z Ukrajiny, podpora vojny, pomoc utečencom, čo spôsobuje rozkol nielen v radoch vlády, ale aj opozície. Tento reťazec napätia sa tak neustále drobí a prehlbuje. A to sme ešte nespomenuli problémy najväčšej menšiny. V jej radoch panuje podpora Ficovej vlády, ale aj opozície, vplyv Orbánovej politiky, sklamanie z maďarskej aliancie a neschopnosť vytvoriť jednotu.
Príliš veľa impulzov z rôznych smerov spôsobuje, že mnohí už nevedia, kde, či kam patria. Znovu sa pýtam… Kam to všetko vedie? Vidíme, že sme roztrieštená spoločnosť, každý sa snaží prežiť, ako len vie, balansujeme na hrane priepasti. Politické diskusie sú takmer nemožné, pretože frustrácia medzi ľuďmi je taká veľká, že sa z nich okamžite stávajú nepriatelia, hoci mohli byť desaťročia susedmi. Kedysi bolo možné prediskutovať politické názory aj s oponentmi, no dnes je to takmer nemožné bez konfliktu.
Cítiť u nás rovnakú „vojnovú“ atmosféru ako v Maďarsku, len umocnenú o ďalší rozmer – nezhody v rámci menšín. Mali by sme si všimnúť, že toto nemôže dopadnúť dobre. Ako sme už písali, boli sme svedkami atentátu, tragédií v školách, sociálnych katastrof, extrémnych iniciatív, ktoré sa množia. A opäť sa do tretice musíme spýtať … Kam to všetko vedie? Ešte sme sa nezmienili o tom, že najaktívnejším „bojiskom“ týchto rozdielnych názorov sú sociálne siete, kde sa ľudia verbálne „urážajú, či osočujú navzájom“. Najdesivejšie je, že v diskusiách nejde o kultivovanú výmenu názorov, ale o vulgarizmy a agresívne urážky, často bez toho, aby sa diskutujúci vopred o téme informovali. Boli sme vždy takíto, alebo sme sa len v posledných rokoch tak zmenili?
Spoločnosti chýba kultúrna výchova, a preto sa konflikt medzi politikou a civilným sektorom takto stupňuje. Keby bola súčasťou našej kultúry tradícia diskusných večerov alebo moderovaných okrúhlych stolov, verejné „hádzanie blata“ by nemalo takú silu, pretože kultivovaná výmena názorov by vyvážila napätie.
Kam to všetko vedie? Na to nie je jednoznačná odpoveď, ale isté je, že to nie je zdravý smer pre našu komunitu, spoločenskú pohodu ani pre rozvoj kultúry. „Poddaný je povinný poslúchať svojho kráľa, ale jeho duša patrí jemu samému,“ napísal William Shakespeare. Možno by sme si to mali vyložiť tak, že hoci musíme dodržiavať pravidlá, stále môžeme byť sami sebou a nemusíme kopírovať správanie našich politických „vodcov“. Nikto nás nenúti, aby sme sa správali, ako oni. Môžeme byť samostatnou komunitou, lenže väčšina ľudí sa vždy radšej prikloní ku „kráľom“ ako k sebe samým.
(sch)
Fotky: pixabay.com
