Close Menu
    Facebook
    komarnoviny.sk
    • Domov
    • Región
    • Šport
    • Ekonomika
    • Politika
    • Slovensko
    • Kultúra
    • Maďarčina
    komarnoviny.sk
    Domov»Osobnosť»„Boj je fyzická šachová partia. Treba vedieť, kedy udrieť!“ Lajos Papp o zápasení, úspechu a sile nikdy sa nevzdať.
    Osobnosť

    „Boj je fyzická šachová partia. Treba vedieť, kedy udrieť!“ Lajos Papp o zápasení, úspechu a sile nikdy sa nevzdať.

    14. novembra 202619 Min čítanie
    Zdieľať
    Facebook LinkedIn Email Copy Link WhatsApp

    Niekto víťazí silou. Iný rýchlosťou. A sú aj takí, ktorí bojujú predovšetkým hlavou. Lajos Papp patrí práve k nim. Profesionálny zápasník MMA, rodák z Modrian, ktorý reprezentuje komárňanský Wolf Fight Club, pôsobí navonok vyrovnane, až zarážajúco pokojne. V klietke však má každý jeho pohyb svoj význam. Pozoruje, analyzuje, vyčkáva a keď vycíti správny okamih, zasiahne.

    Lajos zvítazil!

    Už 13. novembra ho čaká ďalšia náročná skúška. V MET Aréne v maďarskom Székesfehérvári sa na galavečere CombatX – Road to BRAVE stretne s Brazílčanom Caiom Cesarom v zápase o historicky prvý titulový opasok organizácie v poloťažkej váhe.

    Kto je však Lajos Papp mimo klietky? Ako sa z chlapca z Modrian, ktorý hrával futbal, stal reprezentant Slovenska v zápasení a neskôr profesionálny bojovník MMA? Aké obete si vyžaduje úspech, čo človeka naučia prehry a kto pri ňom zostáva, aj keď utíchne potlesk publika?

    Počas nášho úprimného rozhovoru som spoznal nielen športovca, ale aj cieľavedomého, premýšľavého a mimoriadne vytrvalého človeka. Hovorili sme o detstve, rodine, láske, tréneroch, snoch i o presvedčení, ktoré formuje celú jeho kariéru: človek sa nesmie vzdať ani vtedy, keď sa zdá, že je všetko proti nemu.

    – 13. novembra ťa čaká ďalšia veľká skúška. Skôr než sa dostaneme k blížiacemu sa zápasu, vráťme sa na začiatok. Ako si sa dostal k bojovým športom? Túžil si už ako dieťa po tom, že sa raz staneš šampiónom?

    – Vôbec sa to tak nezačalo. Otec ma raz vzal na tréning zápasenia, ale z nejakého dôvodu ma to vtedy neoslovilo. Možno mi nesadla atmosféra, už si presne nepamätám. Podobne ako mnohé iné deti som chcel predovšetkým hrať futbal. Začal som v šiestich rokoch a dlho bol futbal športom číslo jedna v mojom živote.

    Neskôr, keď som mal desať rokov, prišiel do našej školy robiť nábor Zápasnícky klub z Modrian. Vybral som sa tam s viacerými kamarátmi z detstva a tentoraz to bol úplne iný zážitok. Mali sme dobrú partiu, tréningy nás bavili a oba športy sa navyše výborne dopĺňali. V pondelok, stredu a piatok som zápasil, v utorok a vo štvrtok som hrával futbal. Prakticky každý deň som mohol športovať a práve to mi prinášalo najväčšiu radosť.

    – Aký si bol ako dieťa? Skôr disciplinovaný a cieľavedomý, alebo živý? Čo ťa napokon na zápasení tak zaujalo?

    – Myslím si, že v zásade som bol dobré dieťa, hoci som sa nevyhýbal ani nezbednostiam. Rád som skúšal nové veci, no zároveň som mal v sebe istú opatrnosť. Napríklad som vyliezol na strechu, ale zoskočiť z nej sa mi už nechcelo. (Smiech.)

    Spočiatku ma na zápasení bavilo chodiť kvôli kamarátom. Postupne som si však zamiloval aj samotný šport. Mnohí si myslia, že bojové športy sú výlučne individuálne disciplíny, no podľa mňa majú svojím spôsobom aj tímový charakter. Môžeš byť najlepším zápasníkom či bojovníkom MMA na svete, ale bez kvalitných sparingpartnerov sa nedokážeš skutočne posúvať dopredu.

    Časom mnohí moji kamaráti z detstva so zápasením skončili, ja som však zostal. Vtedy to už bolo takou neoddeliteľnou súčasťou môjho života, že som si bez neho nedokázal predstaviť bežný deň.

    – Kedy prišiel ten zlom, keď futbal ustúpil do úzadia a zápasenie sa stalo tvojou najväčšou športovou láskou?

    – Prišlo to úplne prirodzene. Spočiatku som dal prednosť futbalovému zápasu, ak sa cez víkend kryl s turnajom v zápasení. Potom sa to zrazu otočilo: keď som mal zápasnícku súťaž, futbal išiel bokom.

    Nie preto, že by som si vypočítal, v ktorom športe mám väčšiu šancu uspieť. Jednoducho som sa do zápasenia zamiloval.

    Tento šport milujem dodnes a úprimne povedané, stále ma mrzí, že som s ním skončil. Vďačím mu za nesmierne veľa. Formoval ma nielen ako športovca, ale aj ako človeka.

    – Tvoj talent sa postupne premietol aj do výsledkov. Stal si sa majstrom Slovenska a reprezentantom, neskôr si pokračoval v štúdiu na Športovom gymnáziu Csanádi Árpád v Budapešti. Aký veľký krok to bol pre mladého človeka z Modrian?

    – Obrovský. V tom období som už zápasenie bral veľmi vážne. Chcel som sa stať majstrom sveta alebo olympijským víťazom. Vedel som, že maďarské zápasenie má mimoriadne silné postavenie aj na medzinárodnej scéne, preto som sa chcel rozvíjať v prostredí, kde budem môcť trénovať s najlepšími.

    Do Budapešti som odišiel v roku 2013. Mal som aj iné možnosti, prijali ma napríklad aj v Ostrihome, no napokon som sa rozhodol pre športové gymnázium. Rozhodujúce boli predovšetkým športové podmienky. Rozvrh bol zostavený tak, aby sme mohli trénovať ráno aj popoludní. V niektoré dni sa vyučovanie začínalo až o 9.50, takže o siedmej ráno sme už mohli byť na tréningu.

    V tom čase som už absolvoval sústredenia s maďarskou aj slovenskou seniorskou reprezentáciou. V jednom školskom roku som mal takmer tristo ospravedlnených vymeškaných hodín. Učivo som si, samozrejme, musel doplniť, ale na športovom gymnáziu k tomu pristupovali flexibilnejšie.

    Viacerí z tých, s ktorými som vtedy trénoval, sa neskôr stali oporami maďarskej reprezentácie. Teším sa z ich úspechov, hoci mi občas prebehne hlavou, kam až som sa mohol dostať ja.

    Zápasenie mi však dalo základy, bez ktorých by som sa v MMA pravdepodobne nedostal tam, kde som dnes.

    – Dovoľ mi jednu netradičnú otázku. Ktorý predmet si mal najradšej okrem telesnej výchovy?

    – Matematiku! (Smiech.)

    Už na základnej škole som chodieval na matematické súťaže. Veľmi ma bavili logické úlohy a počítanie. Ešte ako mladší žiak som riešil matematické príklady určené pre oveľa vyššie ročníky.

    Netvrdil by som o sebe, že som matematický génius, ale vždy som na matematiku mal dobré nadanie. Bavili ma aj výpočty vo fyzike a chémii. Dejepis a predmety, pri ktorých sa bolo treba naučiť naspamäť množstvo údajov, mi už boli menej blízke.

    Rád rozumiem tomu, ako veci fungujú. Možno aj preto mi tak vyhovuje taktická stránka MMA, pri ktorej treba neustále premýšľať, analyzovať a rozhodovať sa.

    – Po maturite prichádza pre mnohých športovcov ešte intenzívnejšie obdobie. U teba sa však práve vtedy skončila zápasnícka kariéra. Ako sa ďalej vyvíjal tvoj život?

    – So zápasením som skončil približne v čase maturity. Potom som dva roky pracoval v stavebníctve a takmer vôbec som netrénoval. Neskôr som začal externe študovať odbor šport a rekreácia na Univerzite Károlya Eszterházyho v Egeri.

    Všetky predmety už mám absolvované, zostáva mi napísať záverečnú prácu a vykonať štátnu skúšku. Zladiť štúdium s profesionálnym športom a trénerskou prácou nie je jednoduché.

    Neskôr som sa kamaráta Arniho Nagya opýtal, kedy bývajú tréningy MMA, a prišiel som do Wolf Fight Clubu. Odvtedy je tento šport nepretržite súčasťou môjho života.

    MMA navyše nie je olympijský šport, takže nemôžeme počítať s takým systémom štátnej podpory, aký majú mnohí olympionici. Významnú časť prípravy si musíme financovať z vlastných zdrojov a profesionálni bojovníci si popri príjmoch zo zápasov spravidla musia aj zarábať prácou.

    Mojím zamestnaním je trénovanie. Je to výhoda, pretože si čas dokážem organizovať pomerne flexibilne, no aj tak sú moje dni mimoriadne náročné.

    – Diváci zvyčajne vidia len tých niekoľko minút, keď športovec vstúpi do klietky. Ako však vyzerá tvoj bežný deň počas prípravy? Čo všetko si od teba tento spôsob života v skutočnosti vyžaduje?

    – Nesmierne veľa. Sú dni, keď odchádzam z domu o siedmej ráno a vraciam sa až okolo deviatej či desiatej večer.

    Momentálne bývam v Dorogu. Ráno vstanem, naraňajkujem sa, pripravím si jedlo, vitamíny a všetko, čo budem cez deň potrebovať. Potom vyrážam do Komárna, kde vediem tréningy.

    Kvôli vlastnej príprave pravidelne cestujem aj do Bratislavy. To znamená ďalšiu dlhú cestu autom, po ktorej nasleduje hodina a pol intenzívneho tréningu, strečing, mobilizačné cvičenia a regenerácia. Niekedy potom ešte musím viesť ďalší tréning.

    Sú dni, keď len cestovaním strávim päť hodín. Kým všetko dokončím, je večer. A na druhý deň sa celý kolotoč začína odznova. Týždenne najazdím 1 200 až 1 400 kilometrov.

    Veľkú pozornosť venujem aj stravovaniu. V minulosti som spolupracoval s odborníkom na výživu, takže presne viem, čoho a koľko mám zjesť. Kalórie už osobitne nepočítam, ale porcie si vážim a jedálniček si plánujem. Často mi priateľka navarí už večer vopred a ja si potom jedlo len rozdelím do porcií.

    Mnohí si možno ani neuvedomujú, koľko organizácie, disciplíny a odriekania si tento životný štýl vyžaduje.

    – Často hovoríme o fyzickej pripravenosti, no mňa rovnako zaujíma aj psychická stránka. Spomenul si, že si v Paríži absolvoval päťkolový zápas, teda celkovo dvadsaťpäť minút boja. Ako sa dá tak dlho zápasiť s maximálnou koncentráciou?

    – Veľmi ťažko. Kto si to nikdy nevyskúšal, možno si ani nedokáže predstaviť, aký vyčerpávajúci dokáže byť zápas MMA.

    Titulový zápas o majstra sveta môže mať päť päťminútových kôl a spolu s prestávkami trvá súboj takmer pol hodiny.

    A nejde len o to, že sa neustále pohybuješ. Pred tebou stojí ďalší človek, ktorý má presne rovnaký cieľ ako ty: chce ťa poraziť.

    Pritom musíš sledovať každý jeho pohyb, reagovať na údery, kopy aj boj na zemi a ani na jediný okamih nesmieš stratiť koncentráciu.

    Stalo sa mi, že som zvíťazil už v prvom kole, po niekoľkých minútach, no napriek tomu som bol úplne vyčerpaný. Nie nevyhnutne fyzicky, ale psychicky. Sústredil som sa natoľko, že po zápase by som si najradšej okamžite ľahol a zaspal.

    Boj sa často odohráva oveľa viac v hlave než vo svaloch.

    – Znamená to, že skutočným súperom niekedy nie je človek, ktorý stojí oproti tebe, ale tvoja vlastná myseľ? Ako si sa naučil zvládať tlak, strach a únavu?

    – Veľmi mi v tom pomohli skúsenosti zo zápasenia. Absolvoval som stovky, možno tisíce zápasov a zažil množstvo vypätých situácií. Zvykol som si podávať výkon na súťažiach, často pod veľkým tlakom.

    Keď som začal s MMA, bola to pre mňa obrovská výhoda.

    Okrem toho spolupracujem so športovým psychológom Tivadarom Luczom. Venujeme sa rôznym mentálnym cvičeniam, napríklad vizualizácii. Predstavujem si priebeh zápasu, možné situácie aj to, ako na ne zareagujem.

    Nepripravujeme sa iba na ideálny scenár, pri ktorom sa mi podarí zápas rýchlo ukončiť. Premýšľame aj nad tým, čo sa stane, ak súper prejde do protiútoku, ak sa ocitnem v ťažkej situácii alebo sa všetko vyvinie úplne inak, než sme plánovali.

    Ak si dokážeš predstaviť sám seba ako víťaza a skutočne veríš, že to zvládneš, už to samo osebe znamená veľmi veľa.

    – Keď sledujem tvoje zápasy, všimol som si jednu zaujímavú vec. Akoby si súperov zámerne uspával. Pôsobíš pokojne, takmer ľahostajne, a potom v zlomku sekundy vybuchneš. Je to taktika, alebo je to jednoducho súčasť tvojej povahy?

    – Skôr to vychádza z mojej povahy. Som od prírody veľmi pokojný človek a prejavuje sa to aj v klietke.

    Nemám rád, keď sa niekto bezhlavo vrhne do boja. Viem, že zápas na tri alebo päť kôl je dlhý, a preto nechcem hneď na začiatku minúť všetku energiu.

    Radšej pozorujem súpera a snažím sa ho prečítať. Vyšlem úder či kop a sledujem, ako reaguje. Ktorým smerom sa pohne, ako sa bráni, aké chyby robí.

    A keď v jeho obrane zbadám medzeru, vtedy zaútočím naplno.

    Mnohí si MMA predstavujú tak, že sa na seba vrhnú dvaja ľudia a bijú sa dovtedy, kým jeden nespadne. Podľa mňa je to oveľa komplexnejšie.

    Ja by som povedal, že je to fyzická šachová partia.

    Každý pohyb má svoju príčinu aj následok. Ak napríklad vyšlem ľavý direkt, sledujem, ako naň súper zareaguje. Zopakujem ho a opäť pozorujem. Potom ho možno iba presvedčím, že príde rovnaká kombinácia, a keď sa začne brániť nesprávnym smerom, vyšlem iný úder.

    Je to neustále premýšľanie, analyzovanie a prispôsobovanie sa.

    Keď už rozumiem súperovým pohybom a spôsobu uvažovania, vtedy dokážem byť skutočne nebezpečný.

    – Poďme sa porozprávať o víťazstvách a prehrách. Keď vyhráš, všetci ti gratulujú a potľapkávajú ťa po pleci. Čo sa však stane, keď prehráš? Kto zostane pri tebe a ako sa dokážeš znovu postaviť na nohy?

    – To je veľmi zaujímavá otázka, pretože ten rozdiel je naozaj obrovský.

    Keď vyhrám, dostávam množstvo správ. Niekedy mám celý týždeň problém dohnať všetky reakcie na sociálnych sieťach. Snažím sa odpovedať každému, pretože si nesmierne vážim, že mi ľudia fandia, chodia na moje zápasy a sledujú moju kariéru.

    Keď však prehrám, správ príde podstatne menej. Je zaujímavé sledovať ten rozdiel.

    Inak nie som človek, ktorý by sa rád ľutoval. Všetky tri doterajšie prehry považujem z určitého pohľadu za sporné, pričom o dvoch sa rozhodlo na body. Tá parížska ma bolela obzvlášť, pretože išlo o veľmi vyrovnaný zápas.

    Napriek tomu sa cez prehry dokážem preniesť pomerne rýchlo.

    Doprajem si jeden či dva, nanajvýš tri dni na to, aby som bol sklamaný, a potom idem ďalej.

    Zápas si pozrieme zo záznamu a s trénermi rozoberieme, čo som pokazil, kde som sa mal rozhodnúť inak a čo treba zmeniť.

    To, čo sa stalo, už nezmením. Môžem však ovplyvniť to, aby som bol nabudúce lepší.

    – Zmenili ťa úspechy a rastúca popularita ako človeka? Je ťažké zostať tým istým Lajosom Pappom, ktorý kedysi začínal so zápasením medzi kamarátmi v Modranoch?

    – Ja mám pocit, že som sa nezmenil. Hovoria mi to aj moji blízki priatelia.

    Samozrejme, popularita má aj svoje zvláštne stránky. Stáva sa, že po víťazstve sa k tebe niekto chce veľmi priblížiť, zdôrazňuje, že ťa pozná a že ste dobrí kamaráti. Keď sa však veci nevyvíjajú podľa predstáv, zrazu sa správa celkom inak.

    Človek sa s tým musí naučiť správne vyrovnať.

    Pre mňa je dôležité vedieť, kto som, odkiaľ pochádzam a ktorí ľudia pri mne naozaj stoja.

    Nechcel by som, aby sa zo mňa pre úspechy stal iný človek.

    – Za športovcom často nenápadne stojí celá rodina. Ako rodič sám viem, aké to je sledovať vlastné dieťa, keď zápasí na žinenke. Čo pre teba znamená podpora rodiny?

    – Všetko.

    Myslím si, že keby som nemal takú podporujúcu rodinu, pravdepodobne by som už dávno so športom skončil.

    Od detstva pre mňa urobili nesmierne veľa. Otec ma vozil na tréningy do Dorogu, Gabčíkova, na súťaže aj sústredenia, jednoducho všade, kam bolo treba. Mama mi varila a dohliadala na moju stravu.

    Stálo ich to obrovské množstvo času, energie aj finančných prostriedkov.

    Keď som začal s MMA, určite pre nich nebolo jednoduché prijať, že si ich syn vybral šport, pri ktorom hrozia tvrdé údery a vážne zranenia.

    Pre mamu to muselo byť obzvlášť ťažké, keď som sa po tréningu či zápase vrátil domov zranený. Niekedy sa ma pýtala, či to naozaj chcem robiť.

    Moja staršia sestra je zase jednou z mojich najväčších psychických opôr. Dokáže ma povzbudiť aj zo vzdialenosti niekoľkých tisíc kilometrov.

    Najdôležitejšie však je, že keď som bol na úplnom dne, keď som už aj ja sám cítil, že mám všetkého dosť, práve oni ma povzbudzovali, aby som pokračoval.

    Vždy mi povedali, aby som išiel ďalej, práve vtedy, keď som to najviac potreboval.

    Na mojich zápasoch sú dodnes. Cestujú so mnou, fandia mi a podporujú ma.

    Viem, že pre nich je často ťažšie sledovať môj zápas, než je pre mňa bojovať v ňom.

    Som im za to nesmierne vďačný.

    – Okrem rodiny stojí po tvojom boku aj partnerka Szabina. Aké náročné je žiť s profesionálnym bojovníkom MMA, najmä v období pred zápasom, ktoré je fyzicky aj psychicky vyčerpávajúce?

    – Myslím si, že to vôbec nie je jednoduché. (Smiech.)

    V zásade som veľmi pokojný človek, no ku koncu zhadzovania hmotnosti pred zápasom sa občas stane, že sa rozčúlim ľahšie než inokedy.

    Szabina to už pozná a vie, že to nie je namierené proti nej.

    Pomáha mi neuveriteľne veľa. Varí, dohliada na moje stravovanie, pomáha mi s každodennými povinnosťami a keď treba, sprevádza ma aj na tréningy, aby som nemusel toľko šoférovať.

    Takýto športový život si vyžaduje obrovskú mieru prispôsobenia aj vo vzťahu.

    Mám šťastie, že pri mne stojí naplno.

    – Hovorili sme o rodine, no za bojovníkom zohrávajú zásadnú úlohu aj tréneri. Ktorí ľudia ti v priebehu rokov odovzdali najviac?

    – Veľkému množstvu ľudí vďačím za naozaj veľa.

    Mojím prvým trénerom zápasenia bol v Modranoch Milán Kohút. Potom som v Gabčíkove trénoval pod vedením Krisztiána Metona a neskôr som sa dostal do klubu Dukla Banská Bystrica, kde som spolupracoval s Károlyom Lengyelom a jeho kolegami. Neskôr som sa vrátil do Gabčíkova. S Krisztiánom Metonom mám dodnes veľmi dobrý vzťah.

    V Budapešti mi v rozvoji pomáhali Ferenc Takács, Zoltán Fodor a Péter Kálmán. Mimoriadne dôležité pre mňa bolo podporujúce prostredie, do ktorého som sa ako mladý športovec dostal.

    Keď som potom začal s MMA, kľúčovou osobnosťou v mojom živote sa stal Péter Farkas.

    Peti je môj hlavný tréner a môžem povedať, že v MMA mu vďačím prakticky za všetko. Naučil ma tento šport od základov, boj v postoji, boj na zemi, techniky aj taktické uvažovanie.

    Spolupracujeme dodnes, neustále zdokonaľujeme jednotlivé pohyby a hľadáme účinnejšie riešenia.

    Pri príprave mi v Bratislave pomáhajú aj Oleksandr Dorohin a Ilja Skondric. Práca jednotlivých odborníkov sa navzájom výborne dopĺňa.

    Za profesionálnym bojovníkom v skutočnosti stojí celý tím. Víťazstvo nikdy nie je zásluhou jediného človeka.

    – Komunita komárňanského Wolf Fight Clubu sa v posledných rokoch výrazne rozrástla a posunula dopredu. Prečo napriek tomu musíš tak často cestovať za tréningom do Bratislavy?

    – Predovšetkým kvôli vhodným sparingpartnerom.

    V mojej hmotnostnej kategórii už nie je jednoduché nájsť ľudí, s ktorými môžem trénovať v potrebnej intenzite. Aj keď je niekto technicky veľmi dobrý, pri veľkom váhovom rozdiele sa nedajú všetky zápasové situácie dostatočne realisticky nacvičiť.

    Preto chodievam do Bratislavy tri- až štyrikrát týždenne.

    Teší ma však, že u Petiho Farkasa pribúda čoraz viac ľudí v začiatočníckych skupinách. Verím, že mnohí pri športe vydržia, budú napredovať a časom z nich vyrastú bojovníci, s ktorými budem môcť aj ja trénovať na potrebnej úrovni.

    Samozrejme, chce to čas.

    – Dnes už sám pracuješ ako tréner. Aký je to pocit stáť na druhej strane? Byť zodpovedný nielen za vlastný rozvoj, ale aj za napredovanie iných?

    – Trénerskú prácu mám veľmi rád, hoci pracovať s ľuďmi vôbec nie je jednoduché.

    Má to však svoje čaro.

    Keď ku mne niekto príde prvýkrát, často nepozná ani základné pohyby. Potom plynú týždne a mesiace a zrazu vidím, aký veľký pokrok urobil.

    Už sa pohybuje sebavedomo, dokáže udierať, kopať a vykonávať kombinácie. Zvláda veci, o ktorých si možno predtým ani sám nemyslel, že ich raz dokáže.

    Pre mňa je to rovnaký pocit úspechu, ako keď niečo dosiahnem vo vlastnej športovej kariére.

    Momentálne sa venujem predovšetkým ľuďom, ktorí športujú vo voľnom čase, chcú sa hýbať alebo sa jednoducho zbaviť každodenného stresu.

    Náročné je to, že trénerská práca mi odoberá veľa energie, ktorú potrebujem na vlastnú prípravu a regeneráciu. Nie je ľahké udržať medzi tým rovnováhu.

    – Keď sa pozrieme o desať či dvadsať rokov dopredu, kde by si sa chcel vidieť? Akú budúcnosť si predstavuješ pre Lajosa Pappa mimo klietky?

    – Niekde na jachte, s koktailom v ruke! (Smiech.)

    To bola, samozrejme, tá žartovná časť, ale mám aj vážne plány.

    Raz by som chcel vybudovať vlastné multifunkčné športové centrum.

    Predstavujem si miesto, kde by boli vhodné podmienky pre rôzne bojové športy – MMA, box aj kickbox.

    Súčasťou by bola aj posilňovňa pre ľudí, ktorí si chcú jednoducho zacvičiť. A keď už by tam boli, mohli by vidieť, ako vyzerá tréning bojových športov. Možno by ich to oslovilo a časom by sa pridali aj oni.

    Dôležité by pre mňa boli aj možnosti regenerácie, aby bolo všetko dostupné na jednom mieste.

    Zatiaľ je to dlhodobá vízia, ale už premýšľam nad tým, ako ju uskutočniť.

    Chcem zostať pri športe, ďalej sa rozvíjať ako tréner a odovzdávať všetko, čo som sa za tie roky naučil.

    Popritom pracujem aj na vlastnej značke. Aj prostredníctvom nej chcem šíriť presvedčenie, že za svojimi cieľmi treba vytrvalo kráčať a poctivo na nich pracovať.

    – V kariére profesionálneho športovca sú okrem rodiny a trénerov mimoriadne dôležití aj sponzori a partneri. Komu by si sa chcel osobitne poďakovať?

    – Pomoc sponzorov je nesmierne dôležitá, pretože profesionálne MMA si vyžaduje značné finančné prostriedky.

    Mojím hlavným sponzorom je Miron Vill, maďarská spoločnosť pôsobiaca v oblasti elektroinštalačných prác. Spolupracujem aj s tímom Nutrition Plus, ktorý ma pri príprave podporuje výživovými doplnkami. Kto u nich nakupuje, môže ma podporiť použitím zľavového kódu The Legend.

    Pomoc dostávam z viacerých strán aj pri regenerácii. V Bratislave chodievam na thajské masáže do Samoi Thai Massage a využívam aj služby Esthetic Zone a MedFit – Malkowski Tamás.

    Som nesmierne vďačný každému, kto akýmkoľvek spôsobom prispieva k tomu, aby som sa mohol na zápasy pripravovať v čo najlepšej forme.

    – Na záver by som ti rád položil otázku, ktorú kladiem každému človeku, z ktorého životnej cesty si môžu ostatní vziať ponaučenie. Ak by si mohol mladým ľuďom, nastupujúcej generácii či komukoľvek, kto práve vykračuje na vlastnú cestu, odovzdať jedinú myšlienku, jedinú životnú múdrosť, aká by to bola?

    – Nikdy sa nevzdávajte!

    Viem, že na prvé počutie to môže znieť ako klišé, ale ja tomu naozaj verím. Veľmi blízka je mi aj ďalšia myšlienka: „Korunu nedostaneš, musíš si ju zaslúžiť.“

    Pre mňa to v športe znamená, že o majstrovský titul musíš zabojovať. Každý však má svoju vlastnú korunu: cieľ, sen alebo výsledok, pre ktorý je ochotný vytrvalo pracovať.

    Netreba vždy čakať na uznanie od druhých. Podstatné je, aby si ty sám veril, že dokážeš dosiahnuť to, čo si si predsavzal.

    Aj ja bojujem za ďalšie ciele a viem, že to nebude jednoduché. Ale pokiaľ budem mať v sebe vieru a odhodlanie, nechcem sa vzdať.

    Prídu prekážky, prehry, sklamania aj dni, keď bude mať človek chuť so všetkým skončiť.

    Práve vtedy však treba pokračovať.

    Nesmieš sa vzdať pri prvej prekážke ani pri stotej. Korunu ti nikto nedá zadarmo.

    Ak chceš niečo skutočne dosiahnuť, musíš na tom pracovať, poučiť sa z vlastných chýb a skúšať to znova a znova. Možno to potrvá, ale každým krokom sa k svojmu cieľu môžeš priblížiť.

    Najdôležitejšie je, aby si nikdy nestratil vieru v seba samého.

    Príbeh Lajosa Pappa pripomína, že úspech nikdy nie je len o jednom víťazstve, majstrovskom opasku či chvíľkovom potlesku. Oveľa viac je o neviditeľnej práci, za ktorú nikto netlieska. O skorom vstávaní, nekonečných kilometroch, odriekaní, podpore rodiny a dňoch, keď človek musí predovšetkým zvíťaziť sám nad sebou.

    Už 13. novembra vstúpi Lajos Papp opäť do klietky. Tentoraz bude v hre aj majstrovský opasok. Nech sa však zápas skončí akokoľvek, jedno už dokázal: skutočného bojovníka nerobí to, že nikdy nepadne na zem, ale to, že sa zakaždým dokáže postaviť a bojovať ďalej.

    LK

    Share. Facebook LinkedIn Email WhatsApp Copy Link

    Mohlo by vás zaujimať

    Osobnosť

    „Stále som hladný po úspechu. A kým vo mne horí oheň, budem bojovať!“ – Ivan Buchinger

    29. októbra 2026
    Osobnosť

    Od zvedavosti k objavu – rozhovor s profesorom Ivanom Vargom

    12. októbra 2026
    Osobnosť

    Sila disciplíny, vytrvalosti a športu – rozhovor s Lacom Ódorom

    30. septembra 2026
    Osobnosť

    Nemocnica nie je budova. Nemocnicu tvoria ľudia

    4. septembra 2026
    Osobnosť

    Rytmus, ktorý si nachádza cestu domov: Pamela Sallai prináša Kubu do Komárna

    24. júla 2026
    Osobnosť

    „Svoje telo nesmiem nikdy opustiť.“

    9. júna 2026
    Add A Comment

    Comments are closed.

    Reklama

    Znalosť nemčiny je výhodou na trhu práce – prečo sa ju napriek tomu učí čoraz menej ľudí?

    19. novembra 2026

    „Boj je fyzická šachová partia. Treba vedieť, kedy udrieť!“ Lajos Papp o zápasení, úspechu a sile nikdy sa nevzdať.

    14. novembra 2026

    💜 Komárno sa rozžiari do fialova na počesť najmenších bojovníkov

    9. novembra 2026

    Tri dni, keď Komárno ožije: tradičný Ondrejský jarmok je späť!

    9. novembra 2026

    Z komárňanskej Starej pevnosti až ku hviezdam: Story of Lights otvára 13. novembra

    9. novembra 2026
    Sledujte nás na sieťach
    • Facebook
    Facebook
    © 2026 Komárnoviny/Komárnomédia.

    Napíšte čo vás záujíma a stlačte Enter pre vyhľadanie. Stlačte Esc vypnutie vyhľadávania.