Eva Szláviková o športe, nových začiatkoch, práci s deťmi a vízii moderného centra voľného času.
Sú ľudia, pre ktorých šport neznamená iba pohyb, ale životný štýl, oporu, sebavyjadrenie aj výchovný nástroj. Evin príbeh je presne taký. Od detstva určoval jej život každodenný pohyb. Šport bol prirodzenou súčasťou jej života, behala, tancovala, venovala sa atletike, hrala basketbal a súťažila. Ťažká nehoda ju však prinútila začať odznova a znovu nájsť silu po fyzickej aj psychickej stránke.
S mojou krásnou respondentkou so športovým duchom
Dnes, ako riaditeľka Centra voľného času v Komárne dáva stovkám detí možnosť rozvíjať sa prostredníctvom športu, hry, tvorby a spoločných zážitkov. Aj jej vlastná životná cesta dokazuje, že prekážka niekedy neprichádza preto, aby človeka zastavila, ale preto, aby ho nasmerovala iným smerom.
Šport a pohyb boli súčasťou tvojho života už od detstva. Kedy si prvýkrát pocítila, že toto bude tvoja cesta?
Myslím si, že sa to začalo veľmi skoro. Už ako dieťa som bola neustále v pohybe, tancovala som, vystupovala som. Pohyb som milovala natoľko, že cvičila so mnou celá rodina.
Moji rodičia ma pred tým všetkým spočiatku skôr chránili. Chceli, aby môj život neurčoval pohyb a šport. Otec by ma bol rád videl v poľnohospodárskom smere, mama si ma zas predstavovala skôr na lekárskej dráhe. Lenže vo mne veľmi silno pracovala túžba po pohybe.
Takže už ako dieťa si mala pevnú vôľu?
Áno, myslím, že áno. Otec mal dve dcéry, ale možno ma trochu vychovával aj tak, akoby som bola chlapec. Často som s ním chodievala do viníc v obci Belá, trávili sme tam celé dni. Aj to som mala rada, práce som sa nebála, ale zároveň „žil“ vo mne aj iný svet. Chodievala som behať k Dunaju, často potajomky. Športovať som začala v Štúrove, hrávala som basketbal, venovala som sa atletike, popritom som chodila do základnej školy v Gbelciach, pretože tam učila moja mama. Bola som teda spätá aj so Štúrovom, aj s Gbelcami. Súťažila som za obe miesta. Zo základnej školy v Gbelciach som sa ako štvrtáčka dostala aj na spartakiádu. Dostať sa ako maďarská žiačka do Prahy so staršou vekovou kategóriou nebola maličkosť.
Ako 20-ročná – prvé kroky v úlohe inštruktorky
Popri športe si bola aktívna aj v učení a v ďalších oblastiach.
Áno, bola som pri všetkom. Recitačné súťaže, geografické súťaže, súťaže v pravopise, športové súťaže, bola som takmer všade. Rada som vystupovala, rada som si preverovala svoje schopnosti a akosi vo mne vždy bola vnútorná hnacia sila.
Neskôr si prišla študovať na gymnázium do Komárna. Bolo to vedomé rozhodnutie?
Áno. Chcela som sa vydať na stredoškolskú cestu na vyššej úrovni, samostatne a s veľkými cieľmi. Rodičia mi povedali: ak ma prijmú na komárňanské gymnázium, môžem ísť. V tom čase sa tam dalo dostať len s veľmi dobrými študijnými výsledkami, ale našťastie to pre mňa nebola prekážka, bola som vyznamenaná žiačka.
V telocvični Gymnázia Hansa Selyeho
V Komárne sa predo mnou otvoril ďalší svet. Šport zostal aj naďalej stredobodom môjho života a pripravovala som sa na ďalšie štúdium v odbore telesná výchova.
Potom však prišla vážna nehoda, ktorá všetko zmenila. Čo sa presne stalo?
Stalo sa to v poslednom ročníku gymnázia, v období prijímacích a talentových skúšok. Dvadsiateho ôsmeho marca som si zlomila dva stavce. Pripravovala som sa na odbor telesná výchova, čakala ma praktická časť skúšok a k nehode došlo pri salte. Zo slovenčiny by ma už boli prijali s veľmi dobrým výsledkom, pri telesnej výchove mala nasledovať praktická časť. Bola som maximalistka a myslela som si, že ak zvládnem aj salto, získam potrebný počet bodov. V ten deň sa to však nestalo.
Bol to veľmi vážny zlom, telesne aj duševne. Mesiace som bola v nemocnici, aj maturitu som musela riešiť odtiaľ. Pre osemnásťročné dievča, ktoré sa dovtedy neustále hýbalo, športovalo a súťažilo, bolo veľmi ťažké prijať, že zrazu nedokáže vstať.
Autogramová kavalkáda v úlohe Miss Eurosport (na snímke aj Andrea Verešová – Miss Slovensko, hokejisti Miroslav Šatan, Jaromír Jágr…)
Mnohí si zvonka predstavujú, že v takejto situácii človek okamžite hrdinsky bojuje. Aké to však bolo v skutočnosti prežívať?
Nebolo na tom nič pozitívne. V nemocnici to bolo po celý čas veľmi ťažké. Neistota, smútok, bezmocnosť, nebolo isté, či ešte niekedy budem môcť športovať. Nebola žiadna fáza regenerácie, nebol skutočný pokoj. Bola tu maturita, otázka, čo bude ďalej, a moje telo pritom nefungovalo tak, ako dovtedy.
Jednu vec som však cítila veľmi silno: nechcela som zostať na vozíku. To bolo vo mne veľmi pevné. Nevedela som ako, nevedela som kedy, ale vedela som, že sa nejako musím dostať späť.
Aj dnes je rovnako mladistvá
Kto ti v tomto období pomohol?
Boli tam odborníci, lekári, rehabilitační pracovníci, ktorí mi veľmi pomohli. Dôležitú úlohu zohral aj môj krstný otec, bol basketbalovým trénerom a veľmi silno veril, že vďaka pevnej vôli, spolupráci a posilňovaniu svalstva ma možno postaviť na nohy.
Telo reagovalo veľmi pomaly. Svalstvo, ktoré bolo predtým silné a pevné, sa za niekoľko mesiacov dostalo do úplne iného stavu. Musela som sa znovu naučiť zaťažovať samu seba. Spočiatku boleli aj tie najjednoduchšie pohyby. Chrbát, dýchanie, kondícia, všetko sa zhoršilo. Musela som začať odznova.
Čím sa začala tvoja obnova?
Formou rehabilitácie Callanetics. Callanetics je unikátny cvičebný systém založený na jemných, presných pohyboch a hlbokých svalových sťahoch a jogou. Najprv jemne, malými pohybmi, cvičením hlbokého svalstva, neskôr s gumovým pásom a malými činkami. Vedela som, že si musím posilniť chrbát a svalstvo trupu, inak nebude možné pokračovať.
Cítila som, že ak sa niekomu inému podarilo dostať späť po zranení, ochrnutí alebo ťažkej telesnej situácii, potom sa to môže podariť aj mne. Za jedno leto som sa dostala na takú úroveň, že v septembri som už na vlastných nohách odišla na univerzitu do Nitry.
Nehoda ti napokon vzala pôvodne plánovaný odbor telesnej výchovy, ale od športu ťa neodviedla.
Presne tak. Odbor telesnej výchovy sa vtedy rozplynul, preto som išla študovať slovenčinu a taliančinu, ale šport z môjho života nezmizol. Práve naopak, možno som sa ho držala ešte pevnejšie. Vtedy sa vo mne sformovala myšlienka, že raz budem mať vlastné štúdio, kde budem ľudí rozhýbavať, viesť k cvičeniu a pomáhať im telesne aj duševne.
V Komárne sa táto cesta aj začala. Na moje hodiny callaneticsu chodilo veľmi veľa ľudí a cítila som, že to z nejakého dôvodu funguje. Nešlo len o to, že som ukazovala cviky. Ľudia prichádzali, počúvali, dôverovali mi. Vtedy som skutočne pochopila, že toto je moja úloha: pohyb, vedenie ľudí a ich motivovanie.
Neskôr prišli aj športové výsledky. Na čo si najviac hrdá?
Na to, že napriek tomu všetkému som sa vydala súťažnou cestou športového aerobiku a fitnesu. Medzi prvými boli aerobikové maratóny, ktoré mali vtedy veľkú váhu. V prípade víťazstva som sa mohla zaradiť medzi najlepšie športovkyne v krajine v športovom aerobiku. Stála som v jednom poli s menami, ktoré boli v tom čase pre nás vzormi. Boli to osem, desať, dokonca dvanásťhodinové skúšky s nepretržitým pohybom, choreografiami a veľkou fyzickou záťažou. Päťdesiat minút boja, desať minút prestávky a takto to išlo celé hodiny.
Bolo potrebné neustále pracovať. Na druhý deň človek ledva dokázal vstať, ale dokončiť to bol obrovský pocit hrdosti. Najmä po takejto nehode. Povedala som si: keď som sa už raz vrátila, tak to budem robiť. Víťazstvom sa začala nová etapa, moje meno sa dostalo medzi najlepších v krajine a prišli pozvania na fitnes a súťaže športových modeliek. Neskôr som súťažila aj na medzinárodnej úrovni a v roku 1999 som získala titul majsterky Európy vo fitnese a kategórii športový model.
Popri športe sa neskôr dôležitou súčasťou tvojho života stalo aj materstvo. Čo ti táto rola dala?
Materstvo bolo pre mňa najkrajším zážitkom. Fanni sa narodila v roku 2001 a Mia v roku 2013. Obe moje deti prišli do môjho života inak, v inom životnom období, ale za obe som nesmierne vďačná. Myslím si, že ako mama som sa snažila obstáť vtedy, keď to bolo ľahšie, aj vtedy, keď to bolo ťažšie.
Fanni
Mia a Eva
Zaujímavý je aj ich vzťah k športu. Nie každé dieťa automaticky nasleduje cestu rodiča a treba to prijať. Zo žiadneho dieťaťa nemožno násilím vychovať športovca. Je však krásny pocit, keď si neskôr predsa len nájde vlastnú cestu k pohybu. Dnes už napríklad moje online cvičenia fungujú aj v rámci rodiny, niekedy potichu, doma, v izbe.
Významné bolo aj tvoje univerzitné obdobie. Ako si sa k nemu dostala?
Pozvali ma, aby som prispela k športovému životnému štýlu študentov a k rozvoju ich pohybových schopností. Niekoľko rokov som pôsobila v univerzitnom prostredí a mala som to veľmi rada. Nielenže som viedla hodiny, ale snažila som sa odovzdávať aj určitý pohľad na život. Popri pohybe sa na hodinách objavovali aj témy duševnej hygieny, životného štýlu a pedagogiky.
Vždy som považovala za dôležité, aby si študenti len neodškrtli povinnú hodinu telesnej výchovy. Rozprávali sme sa o životnom štýle, zodpovednosti, sebapoznaní a vytrvalosti. Neskôr som sa podieľala aj na tvorbe metodických materiálov a kníh, najmä v praktických častiach. Zároveň som sa čoraz viac obracala aj k mladším vekovým kategóriám, najmä k pohybovému rozvoju detí v materských školách.
Odtiaľ viedla cesta do Centra voľného času?
Áno. Po čase som cítila, že nechcem pracovať iba s jednou vekovou skupinou. Nielen so školákmi, nielen s vysokoškolákmi, nielen s dospelými. Mňa vždy zaujímal celý proces: od raného detstva cez tínedžerov až po dospelých.
V Centre voľného času
Do Centra voľného času som prišla v roku 2015. Prišla som s veľkou energiou a množstvom nápadov. Chcela som, aby toto miesto nebolo „pionierskym domom” v starom zmysle slova, ale moderným centrom pre moderné deti. Miestom, do ktorého je dobré vstúpiť, kde deti, rodičia aj pedagógovia cítia, že je tu skutočná práca, odbornosť a láska.
Aká bola tvoja najdôležitejšia vízia ako riaditeľky?
Aby sem každý rád chodil. Chcela som, aby Centrum voľného času bolo živou, pestrou a modernou inštitúciou. Aby sme budovali tematické programy, pravidelné aktivity a komunity. Aby deti, ktoré k nám chodia, cítili, že niekam patria.
Dôležité bolo aj to, aby deti, ktoré k nám chodia pravidelne, mali pri určitých programoch, táboroch či výletoch výhodu. Pretože dieťa, ktoré s nami pracuje celý rok, rozvíja sa a navštevuje krúžky, si zaslúži, aby sme si tento vzťah vážili.
Dnes pracujeme mesačne so stovkami detí. Sú mesiace, keď sa u nás na rôznych programoch, krúžkoch a podujatiach vystrieda 600, 800 alebo dokonca 1000 detí. Je to obrovská zodpovednosť, ale aj veľká radosť.
Aké vekové kategórie dnes Centrum voľného času oslovuje?
Prakticky od najmenších detí až po seniorov máme veľmi širokú ponuku. Aktivity máme už od veku niekoľkých mesiacov. Cvičenie pre bábätká alebo plávanie bábätiek sa začína už pri dojčatách.
Pri batoľatách sa hravou formou objavujú farby, základné tvary, pohybový aj mentálny rozvoj.
Do troch rokov funguje viacero našich aktivít pre malé deti: miniklub, kútik, aktivity v duchu Montessori, hudobné programy. Zaviedli sme aj mini jasle, čo znamená, že deti u nás zostávajú kratší čas. Dve až dve a pol hodiny – bez rodiča. Nie sú to jasle v klasickom zmysle slova, ale pre deti aj rodičov je to veľmi dobrý prechod.
Pri deťoch v materských školách je mimoriadne dôležitou oblasťou šport pre škôlkarov.
Áno, na to sme veľmi hrdí. Šport pre škôlkarov sme budovali vedome a dnes sme prítomní takmer v každej materskej škole. Dopoludnia vedieme aktivity v škôlkach a popoludní môžu k nám prichádzať aj tie deti, ktorých rodičia chcú ešte viac pohybového rozvoja.
Táto veková skupina je veľmi vďačná. V tomto veku je ešte každá hra a každý pohyb zážitkom. Zároveň sa však dajú položiť veľmi vážne základy: koordinácia, vnímanie vlastného tela, pozornosť, rešpektovanie pravidiel a spolupráca.
Popri športe existujú aj tvorivé a rozvojové aktivity.
Áno, pretože nie každé dieťa je silné v tom istom. Máme Mini Art, kde sa deti zoznamujú so základmi výtvarného umenia. Veľmi obľúbená je aj naša aktivita v štýle Legolandu, ktorá je dostupná už od štyroch rokov. Okrem toho máme tanečné aktivity, plávanie, pohybové programy a samozrejme tieto možnosti ponúkame aj starším deťom.
Nechceme pustiť zo zreteľa ani stredoškolskú vekovú kategóriu. S nimi treba pracovať inak. Oni už nie vždy potrebujú pravidelný týždenný krúžok, ale skôr cielené programy: jogu, meditáciu, tematické popoludnia, rozhovory a komunitné stretnutia. Pracujeme aj na tom, aby vznikali podujatia, kde môžu byť spolu v bezpečnom, pedagogicky vedenom, no zároveň voľnejšom prostredí.
Rozvoj pohybových schopností detí v predškolskom veku je mimoriadne dôležitý
Centrum voľného času je aktívne prítomné aj na mestských podujatiach.
Áno, snažíme sa byť všade tam, kde sú deti a rodiny. Máme vlastné podujatia: Halloween, program ku Dňu matiek, Deň vody, športové dni, tábory, tematické podujatia. Zároveň spolupracujeme aj s mestom, zapájame sa do mestských akcií, športových podujatí a detských programov.
Cieľom je, aby Centrum voľného času nebolo izolovanou inštitúciou, ale živou súčasťou mesta.
Do akej miery zmenila rekonštrukcia budovy fungovanie centra?
Znamená to veľmi veľa. Do peknej, upravenej a modernej budovy sa vstupuje s úplne iným pocitom. Od rodičov aj detí dostávame veľa pozitívnych spätných väzieb. Prostredie je dôležité. Ak je inštitúcia kultivovaná a čistá, vysiela tým odkaz: ste tu dôležití.
Pokrok nastal aj z energetického hľadiska. Fotovoltika, energetická efektívnosť a modernejšia prevádzka prispievajú k tomu, aby bola budova udržateľnejšia. Dnes to už nie je okrajová otázka, ale veľmi dôležitá súčasť fungovania modernej inštitúcie.
Za akú riaditeľku sa považuješ?
Za dôslednú. Pracujem s láskou, ale existujú pravidlá, rámce a očakávania. S deťmi sa nedá pracovať tak, že im všetko necháme na vôľu. Láska neznamená, že neexistujú hranice. Práve naopak, deti potrebujú hranice, bezpečie a systém.
Nonstop v špičkovej forme
Aj od kolegov očakávam odbornosť, presnosť a pozornosť. S deťmi sa nedá pracovať len na pol srdca.
Do akej miery ovplyvňuje tvoj vlastný životný príbeh spôsob, akým dnes pracuješ s deťmi?
Veľmi. Ja som sa nielen z kníh naučila, čo znamená bojovať, začínať odznova, čeliť bolesti, strachu a neúspechu. Zažila som to. Preto viem, že pohyb nie je iba telesná výchova. Pohyb dáva sebavedomie, učí disciplíne, buduje komunitu a pomáha spracovať napätie, zlyhania a obavy.
Deti to dnes možno potrebujú ešte viac než kedykoľvek predtým. Príliš často ich chceme pred všetkým ochrániť. Pritom aj neúspech, prekážka či slovo „nie” patria k životu. Ak sa dieťa nikdy nestretne s hranicami, neskôr bude veľmi ťažko znášať, keď mu ich život predsa len postaví do cesty.
Čo by si odkázala rodičom?
Aby svoje deti milovali, ale aby sa nebáli stanovovať im hranice. Aby sa nebáli povedať nie. Aby ich vedeli viesť, keď je to potrebné. Nie je jedno, ako sa dieťa naučí vytrvalosti, pravidlám, spolupráci a zodpovednosti.
Dieťaťu nepomôžeme najviac tým, že mu všetko dovolíme, ale tým, že ho naučíme, že v živote existujú úlohy, prekážky, rozhodnutia a dôsledky. A že cez to všetko sa dá prejsť.
Dve sestry. Jedna z nich je už nevestou
Keby si mala v jednej vete zhrnúť ponaučenie zo svojej životnej cesty, aké by bolo?
„Každú prekážku treba preskočiť a nikdy sa nesmie vzdať.“
Nehovorím to teoreticky. Bola som v situácii, keď som nevedela, či ešte vstanem. Boli bolesti, neúspechy, nové začiatky. Ale aj dnes si myslím: svoje telo, svoju dušu a silu, ktorú som dostala, nesmiem opustiť. Kým dokážem pracovať, kým dokážem deťom a ľuďom niečo odovzdať, dovtedy má celá táto cesta zmysel.
(lk)
