Sú rozhovory, pri ktorých otázky a odpovede plynú pomaly, ale isto. A potom sú rozhovory, pri ktorých človek cíti, že nejde len o kariéru, role či premiéry, ale najmä o vnútorný svet citlivého a výnimočného človeka. Anita Szvrcsek je presne takou partnerkou na rozhovor. Presná a zároveň prchká. Úprimná, no nie úplne vydaná napospas. Silná, zraniteľná, vášnivá, no túžiaca po harmónii. Herečka, ktorá si na javisku možno dokáže uveriť, že je labuťou. V živote sa však skôr nazýva divou kačicou.
Netvor a Kráska – výnimočná žena môjho rozhovoru
Nasledujúci rozhovor je upravenou, no publikovateľnou verziou. Dialóg bol založený na dôvere, takže sme tým pádom vynechali niektoré časti.
Keby sa ťa na pracovnom pohovore opýtali, aby si o sebe povedala niečo, čo považuješ za dôležité, čo by si odpovedala?
Že nič nie je dôležité. Ale ak by som predsa len musela niečo povedať, tak možno toto: momentálne som záhradníčka bez práce, ktorá si neustále spieva.
To je taká silná veta, že by sme ňou rozhovor takmer mohli aj ukončiť. Ale neurobíme to. Kde sa teraz vo svojom živote nachádzaš? Ako sa vidíš zvonka?
Odkedy si pamätám, snažím sa žiť tak, aby som z druhých ľudí nezodrala kožu. Nešliapala som po ľuďoch, nebrala som si to, čo patrilo iným, nepodrážala som nikomu nohy. Celý môj život bol jeden veľký boj, za všetko som musela bojovať aj šesťkrát. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý je v správnom čase na správnom mieste, a rozhodne by som o sebe nepovedala, že som dieťaťom šťasteny. Plávam, kým mi Pán Boh dáva silu. Život je vyslovene ťažký, už len preto, že pozemská existencia má materiálnu povahu a sme tu preto, aby sme sa učili, nie preto, aby sme si užívali nejaký veselý rytiersky výlet. A mne toho nebesá naložili rovno na tri maratóny.
Adél
Ľutuješ to, užívaš si to, alebo by si to najradšej nechala za sebou?
Ja som v podstate človek, ktorý túži po slobode a obyčajnom pokoji. Od svojich dvadsiatich rokov túžim po tom, aby som už mohla byť tou starenkou s mačkou v lone, ktorá má všetky svoje boje za sebou, ktorú už nečakajú nové začiatky a ktorá si život odslúžila. A zároveň ma definuje aj tá neustála túžba po ceste, vyplývajúca z môjho baženia po slobode.
Čo pre teba znamená šťastie?
Šťastie v tom sladkom, ulepenom zmysle slova neexistuje. Aj Márai napísal, že sme sa nenarodili preto, aby sme boli šťastní. Sú nám dané šťastné okamihy. Keď vidím radosť a bezstarostnosť svojich detí. Svoje vlastné šťastie si skôr viem spájať s úspechom a láskou. Som v podstate melancholická a moja priateľka melanchólia sa neštíti toho, že hneď ako ráno otvorím oči, už ma k sebe privoláva. Som závislá od slnečného svetla. Takže pocit šťastia je u mňa vec mnohých premenných, viacnásobne zložitá a zamotaná záležitosť. Žiaľ.
Čiže na dobrú vnútornú pohodu potrebuješ silné impulzy?
Skôr by som povedala, že potrebujem gestá, prítomnosti a prežívania s čistým úmyslom, akoby karmicky nezaťažené. Len čo sa do stroja dostane nečistota, napríklad keď vidím bezchrbtovosť, alebo keď mi niekto podlo, bez toho, aby som si to zaslúžila, vženie krv do tváre napríklad klamstvom, alebo keď sa to nespravodlivo deje niekomu inému, čo zvyčajne nedokážem nechať bez slova. Harmónia sa začne rozpadávať a svojej dobrej pohode môžem už len mávať na rozlúčku. Závidím tým, ktorí nad tým dokážu mávnuť rukou alebo sa cez takéto situácie preniesť v priebehu pár okamihov.
Skúšala si svoju povahu skrotiť?
Celý život. Moja povaha nie je len niečo, čo tečie. Často sa valí. Rúti sa. Sú ľudia, ktorí ma práve preto milujú, a sú ľudia, ktorých to dráždi. A to je v poriadku. Mnohokrát je aj pre mňa ťažké zniesť samu seba.
Hovorme o láske. Čo pre teba znamená?
V tomto som nekonečná fatalistka. Nerobím kompromisy. Ak neucítim niečo intenzívne, že sa v tej láske dokážem stratiť, tak do toho nejdem. Zvyknem hovoriť, že to, čo prežívam a aj chcem prežívať, je zmes filmu Deväť a pol týždňa vložená do filmu Prázdniny v Ríme. Ja viem byť zamilovaná veľmi, ale slovo priemer, akože len zo záujmu, či zo samotnej nudy alebo len z potreby bezpečia, tak nie.
Takže sa nezamilúvaš ľahko.
Vôbec nie. A už som rozmýšľala aj nad tým, či nie som zamilovaná vlastne do samotnej lásky. Ako to úchvatne napísal Ákos Fodor: „Ako keď vietor pohne záclonou: nie záclona, nie vietor. To zachvenie.“
Csárdáskirálynő – Čardášová princezná
Na javisku však môžeš lietať.
No, snažím sa, napokon je to moja práca. Tam môžem byť často zamilovaná, môžem byť všetkým, čím v živote nie som alebo čím nedokážem byť. Preto je toto povolanie jedinečné.
V čom je podľa teba tvoja sila? Čo je tá mystika, energia, ktorá ťa obklopuje?
Nie je mojou úlohou to pomenovať. Možno mi Pán Boh nalial do žíl z tohto aj tamtoho trochu viac a dal mi väčšie parametre. Čím, samozrejme, sledoval nejaký cieľ. Ale vo vnútri sa stále cítim ako dievčatko z Hurbanova. Aj po tom všetkom.
Tomu sa ťažko verí, pretože to, čo vyžaruješ navonok, je oveľa zložitejšie.
Ďakujem, je pravda, že človek má mnoho tvárí. A herec obzvlášť viac vrstiev. V lepšom prípade.
So svojimi úlohami sa úplne stotožňuješ?
Vždy. Možno až príliš. Dokonca aj s tými, ktoré nemám rada. Niekedy musím hrať rolu, ktorú nemilujem, ale to nesmie byť viditeľné a ani nedovolím, aby sa to prejavilo z javiska. Pretože úcta k divákovi je nadovšetko. Aj ma hnevá, keď kolegovia niečo odfláknu. A viackrát sa stalo, že ma v nejakej úlohe milovali, mala som vďaka Bohu úspech, dokonca ma ľudia zastavovali na ulici, aký veľký zážitok to pre nich bol, hoci som tú rolu veľmi nerada hrala.
Ľudia si ťa spájajú s rolami divy, hoci ty hľadáš aj niečo iné.
Vzhľadom na môj typ, moju blond farbu vlasov, dlhé končatiny, tmavší hlas a vôbec moju bytosť, za čo som Pánu Bohu vďačná, hoci je to dar, nie moja zásluha. Bola som nevyhnutne predurčená na rolu divy. Ale keď mi dávali hrať iba krásky, zvodné ženy a femme fatale s veľkým F, veľmi som túžila hrať obyčajných smrteľníkov, zhrbené starenky, zranené postavy. Už na vysokej škole som milovala, že mi vždy prideľovali matky a staré matky mojich spolužiakov. Bol to pre mňa oveľa vzrušujúcejší typ rolí než naivka, ktorou som, vďaka Bohu, nikdy nebola. Samozrejme, zažiť občas aj lesk divy je nádherné.
Chcela si byť herečkou už ako dieťa? Hrala si sa už v detstve? Role, bábkové divadlo, prezliekanie?
Vôbec nič také. Bola som hrozne uzavreté a hanblivé dieťa s akýmsi zraneným postojom k svetu. Všetko som prežívala vo svojich predstavách, mojou všetkou podstatou bola fantázia. Zavrela som sa a dokázala som celé hodiny sedieť a predstavovať si samu seba ako čokoľvek a kohokoľvek. Pripisovala som si vlastnosti, ktoré mi chýbali, vytvárala som situácie, nanovo som režírovala udalosti a žila som v nich. Od útleho detstva, ešte aj na gymnáziu. Do týchto príbehov som utekala.
Chodila si aj na recitačné súťaže. Mala si ich rada?
Nemala. Nemám rada meranie síl, súťaženie, napriek tomu, že som bola celoštátnou víťazkou. Rozhodnutia porôt som často považovala za nespravodlivé. Veľmi citlivo sa ma dotýkalo, keď iní plakali alebo boli sklamaní. Bola som veľmi empatické dieťa a práve to vo mne zostalo. Nie moje vlastné úspechy. Stalo sa aj to, že som za niekým prišla a povedala mu, že podľa mňa bol vtedy lepší než ja a že mi je ľúto, že za víťazku vybrali mňa.
Je to požehnanie alebo bremeno?
Výlučne bremeno. Každý dojem ma vie zraziť k zemi a mám pocit, akoby som každý deň prežívala renesanciu vlastných emócií. Aj ťarcha sveta sa na mňa ľahko zosype. Nedokážem sa brániť. Preto veľmi nepozerám televíziu a do takej miery, ako sa dá, zo svojho života vylučujem politiku. Je priveľa udalostí, ktoré človeku rozbúria krv.
Kam sa stratil jas tvojich krásnych očí?
Máš obľúbenú báseň?
Mám. Veľa. Momentálne je to Magánapokrif od Krisztiána Grecsóa. A Fabula od Jánosa Pilinszkého. Obľúbené básne prichádzajú a odchádzajú, ale tá druhá je večná.
V tvojom živote boli aj iné smery: škandinavistika, architektúra…
Áno, boli to vedľajšie koľaje. Musela som pochopiť, že divadlo vyžaduje celého človeka. Nedá sa popri ňom písať analýzy o Kierkegaardovi alebo sedieť na hodine miešania malty.
Kedy si škaredé káčatko uvedomilo, že je vlastne labuťou?
Nikdy tomu neuverilo. Možno na okamihy, a niekedy na javisku. Ale len matne, so zatvorenými očami.
Nikto ťa o tom nedokázal presvedčiť?
Nie veľmi. Na javisku je však mojou psou povinnosťou presvedčiť samu seba, pretože len tak dokážem vyžarovať to, čo mám. Aj ľudia z brandže si mylne mysleli, že mne to ide lusknutím prsta, mávli rukou, že pre mňa to predsa nie je žiadne veľké umenie, pritom veľmi bolo! Samozrejme, boli chvíle, keď ma niekto uvidel veľmi presne a povedal, že ja divu nemusím hrať, pretože ňou som. Že niekto iný si môže nalepiť umelé mihalnice a dať si okolo krku boa, a aj tak zostane len pri lacnom pokuse. A ja ňou vraj som aj vo vreci od zemiakov, nech to už konečne prijmem. Ale ja som v podstate z tej rozprávky kačica. Dobre, možno nie škaredá. Ale kačica. Divá kačica.
Mala si vzor, mentora, niekoho, kto ťa výrazne ovplyvnil?
Často mi bolo ľúto, že mi to nebolo dopriate. Bolo by dobré začínať s takouto výhodou, mnohé veci by sa tým položili na pevnejší základ a človek by sa vyhol mnohým výmoľom. Nemala som človeka, ktorý by mi do ucha šepkal múdrosti, vďaka ktorému by som sa znásobila. Vždy som bola sama. Cesty som si vyšliapala sama.
Aký typ muža je ti blízky? Veríš na spriaznenú dušu?
Musí to byť dominantný muž s veľmi silnou osobnosťou, muž s veľkým M. Taký, ktorý sa ma nezľakne. A ja si viem vyberať iba smerom nahor. Je pre mňa základné, aby som k nemu mohla vzhliadať, aby ma fascinovalo to, čo dokáže vo svojej práci, aby ma prevalcoval jeho talent alebo intelekt. A veľmi dôležitý je inteligentný, cizelovaný humor. Potrebujem, aby ma vedel rozosmiať.
Keď hovoríš o svojich dcérach, vždy rozkvitneš. Aké sú?
Sú to veľmi intenzívne deti. Obe, na moje trápenie, zdedili môj nekonečný zmysel pre spravodlivosť, vedia sa takmer zrútiť z nefér vecí. Majú v sebe aj moju impulzívnosť, moje veľké amplitúdy a moju amazonku. Hoci Léna, moja staršia dcéra, je čoraz sofistikovanejšia a vycibrenejšia a je oveľa odvážnejšia a silnejšia, než som ja kedy bola. Som na ňu nesmierne hrdá. To, čím bola nútená prejsť, boli podlosti; niekto iný by už dávno padol na kolená a nikdy by nevstal. A ona? Ona je znásobený fénix. A Ajna, tá mladšia, nemá také slabé srdce ako ja, ktorá dodnes vynášam pavúky na terasu. Ona s pevným postojom a spevom prinesie z poľovačky domov za krk krvavého bažanta a vypitvá diviaka. A bude mať hello kitty pušku, to oznámila už v škôlke.
Za akú matku sa považuješ?
Nie dosť dobrú. Bola som obetavá, ale popri tejto mojej bytostnej a životne nevyhnutnej túžbe po slobode to bola neľútostná úloha. Objímam však samu seba za to, že som ich neodložila do jaslí, odmietala som prácu, nevrátila som sa na javisko od niekoľkomesačných bábätiek tak ako mnohé moje kolegyne, a môj život sa naozaj točil okolo nich. Nie som matka s veľkým M, pre ktorú je materstvo hlavným životným cieľom, ale nad svoje sily som sa ňou snažila stať a každým svojím záchvevom som im slúžila a milovala ich. Možno nie vždy správne a možno až príliš. Ale toľko som dokázala, viac nie.
Ktoré tvoje úlohy boli pre teba mimoriadne určujúce?
Herec, ak si naozaj urobí poctivú bilanciu, má len hŕstku takých rolí, pri ktorých sa všetko spojilo: úloha, hra, režisér, partner, postavenie hviezd. Ako herci sme tomu všetkému vydaní napospas. To je najväčšie bremeno tejto profesie. Ale vždy som sa snažila dobre hospodáriť s tým, čo som dostala. Určujúca bola napríklad hra Mama povedala, že nie!, kde som musela zahrať celý život od škôlkarského veku až po prastarú mamu a konečne som nemusela byť krásna. Veľmi som milovala nyíregyházsku Emiliu Galotti, Lessingovu hru, v ktorej som mala obrovský oblúk intenzívnej prítomnosti trvajúci celý obraz – na konci predstavenia som bola akoby o niekoľko kíl ľahšia. A veľmi dôležité pre mňa bolo aj naposledy ocenené Dedičstvo, postava Jusztiny, a tiež bratislavské predstavenie Mayenburgových Parazitov, za ktoré sme získali nomináciu na Dosky. A, samozrejme, mohla by som pokračovať, o muzikálových úlohách som ešte ani nehovorila… Velma Kelly, Sally Bowles, Eliza Doolittle…
Emilia Galotti
Máš vysnívanú rolu?
Nemám a ani som nikdy nemala. A nikdy som si nepýtala rolu, pravda, nikdy som ani nebola v takej situácii. Nebola som dieťaťom šťasteny, ani príbuznou, ani predkyňou, ani známou, ani milenkou nikoho, nikde a nikdy, ak môžem voľne citovať veľkého básnika. Najviac ma vzrušujú tie postavy, ktoré sa so mnou dotýkajú čo najmenej. Tie, v ktorých môžem prežiť niečo, čo v živote nedokážem, čo by som ani nemohla prežiť. A potom ich, samozrejme, musím sformovať podľa seba, pretože napokon sa do každej roly dostane aj moja krv a krv roly sa zas dostane do môjho krvného obehu.
Existuje otázka, na ktorú by si rada odpovedala, ale málokedy ti ju položia?
Možno tá, čo by som vo svojom živote zmenila. Dnes je módne odpovedať, že nič, a používať klišé, že nič neľutujem. Ja by som však zmenila množstvo svojich rozhodnutí. Aj kardinálnych.
Napríklad?
Nebola by som herečkou. Vyštudovala by som džezové oddelenie. Možno ma za to ukameňujú, ale nezvolila by som si večne nádherné bremeno materstva. Rozhodla by som sa pre slobodu, neustále by som cestovala, prečítala by som dvanásť knižníc a vyhýbala by som sa z diaľky všetkým bezcharakterným kariéristom, drzým a narcistickým jedincom, ktorí menia svoju dušu ako oblečenie. Samozrejme, pravdepodobne keby som žila ten život, túžila by som zas po tom, čo mi bolo dopriate teraz.
Keby si mala čitateľom odovzdať jedinú vetu, jedno posolstvo na cestu, čo by to bolo?
Analytické myslenie Virginie Woolfovej: „Keď pochopíme, že život nie je jedno veľké dobrodružstvo, ale sled malých a bezvýznamných okamihov; že láska nie je rozprávka, ale krehký a pominuteľný cit; a že šťastie je iba zriedkavý pohľad do niečoho, čo nikdy nedokážeme naozaj uchopiť. V tomto pochopení sa skrýva hlboká samota. Ale je oslobodzujúca.“
(lk)
