Niektorí ľudia kráčajú životom po jednej jasne vytýčenej ceste. Iní dokážu prepájať svety, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť od seba veľmi vzdialené. Náš respondent patrí k tým druhým. Konyári Dániel študoval výtvarné umenie, získal magisterský titul v odbore informatika a popritom už dlhé roky jeho každodenný život formujú bojové športy. Od zápasenia sa postupne dostal k MMA a Jiu Jitsu a dnes už svoje skúsenosti odovzdáva nielen ako súťažiaci, ale aj ako tréner. O športe, disciplíne, vytrvalosti i životnej ceste sme sa s ním rozprávali vo Wolf Fight Clube v Komárne.
Ak by si sa mal predstaviť v niekoľkých vetách, čo by si o sebe považoval za najdôležitejšie povedať?
Asi najzaujímavejšie je, že v mojom živote zohráva dôležitú úlohu viacero oblastí, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť úplne odlišné. Študoval som výtvarné umenie, neskôr som pokračoval v štúdiu informatiky a nedávno som ukončil magisterské štúdium. Popri tom všetkom však bol stále prítomný šport, spočiatku najmä zápasenie, neskôr MMA a Jiu Jitsu.
Informatika, výtvarné umenie a bojové športy sú skutočne pomerne nezvyčajnou kombináciou. Ako sa podľa teba dajú tieto tri svety zladiť?
Podľa mňa oveľa lepšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetky tri si vyžadujú sústredenie, trpezlivosť a chuť neustále sa zlepšovať. Ide o odlišné činnosti, ale všetky mám rád. Do umenia sa dá ponoriť rovnako hlboko ako do riešenia technického problému alebo do tréningu.
Malo k tebe výtvarné umenie blízko už od mladosti?
Áno. Vždy som rád kreslil a maľoval, chodieval som aj na výtvarné krúžky, preto som si svojho času zvolil práve výtvarné zameranie. Mimoriadne blízke mi boli orientálne tušové kresby. Venoval som sa im aj vo svojej záverečnej práci. Veľký vplyv na mňa mala aj tvorba Hansa Holbeina.
Napriek tomu potom prišla informatika. Prečo?
Postupom času som cítil, že sa chcem z profesijného hľadiska vydať iným smerom, preto som si zvolil informatiku. Vysokoškolské štúdium bolo dlhým obdobím, celkovo som na univerzite strávil sedem rokov a teraz som ukončil magisterské štúdium.
O doktorandskom štúdiu už neuvažuješ?
Nie. Zatiaľ hovorím, že to už stačilo. Bolo to dlhých sedem rokov. Univerzita ako celok pre mňa nepredstavovala neprekonateľnú prekážku, hoci, samozrejme, našli sa aj predmety, s ktorými som musel poriadne zabojovať.
Kedy vstúpil do tvojho života šport?
So zápasením som začal ešte na základnej škole. Moji spolužiaci chodili na tréningy a ja som si povedal, že to vyskúšam tiež. Zo začiatku vôbec nešlo o to, že by som sa chcel stať šampiónom. Jednoducho sa mi tento šport zapáčil a zostal som pri ňom.
Vyskúšal si aj iné športy?
Áno, vyskúšal som viacero. Aj loptové hry, napríklad futbal či basketbal, ale pomerne rýchlo sa ukázalo, že to nie je úplne môj svet. Ani zápasenie mi nešlo od začiatku dokonale, no niečo ma na ňom zaujalo a pritiahlo. A práve to bolo rozhodujúce.
So zápasením si začínal v Komárne?
Áno, tu, v Spartacuse. Mojím prvým trénerom bol Krisztián Csóka. Keď som neskôr odišiel na strednú školu do Győru, v zápasení som pokračoval aj tam.
Ako sa zo zápasníka stal MMA bojovník?
Viacerí zápasníci začali chodiť na tréningy MMA. Videl som ich a povedal som si, že to skúsim aj ja. Prišiel som, začal trénovať a napokon som tu zostal. V podstate jedno úplne prirodzene vyplynulo z druhého.
Je zápasenie tvojím najsilnejším základom v MMA?
Jednoznačne. Venoval som sa grécko-rímskemu aj voľnému štýlu, takže boj na zemi mi je prirodzene blízky. Aj prechod k jiu-jitsu preto prišiel pomerne rýchlo a prirodzene.
V ktorej oblasti si sa musel zlepšovať najviac?
V boji v postoji. Dlho mi práve ten robil najväčšie problémy. Jednoducho mi nepripadal taký prirodzený ako zápasenie či boj na zemi. V poslednom období sa však popri MMA intenzívne venujem aj thajskému boxu a jeho prínos už jednoznačne cítim. V postoji som sa výrazne zlepšil.
Koľko trénuje bojovník, keď sa seriózne pripravuje na zápas?
Pred zápasom to môže byť pokojne deväť až desať tréningov týždenne. Vtedy sa už prakticky celý týždeň musí prispôsobiť príprave. Je to podstatne viac než len prísť si večer na hodinu zacvičiť.
Dá sa dnes týmto športom uživiť?
Na mojej súčasnej úrovni nie. Dokonca by som skôr povedal, že z finančného hľadiska je to stratová záležitosť. Kým som bol študentom, bolo to o niečo jednoduchšie, no teraz, keď som štúdium ukončil, musím, samozrejme, myslieť aj na živobytie.
Súťaženie so sebou prináša množstvo vedľajších nákladov. Nejde len o výstroj. Komárno je pomerne malé mesto, takže ak chcem trénovať s kvalitnými sparing partnermi na zodpovedajúcej úrovni, často musím cestovať aj do Budapešti či Bratislavy. Je to významná investícia nielen z finančného, ale aj časového hľadiska.
Do akej miery ti v tomto dokáže pomôcť klub?
Pomáha, kde sa dá, napríklad aj s cestovaním. To pre mňa znamená veľa. Napriek tomu musí aj tak každý súťažiaci investovať do športu nemalé vlastné finančné prostriedky.
V akých pravidlách momentálne súťažíš?
Predovšetkým v MMA a Jiu Jitsu. Zápasenie však pre mňa, samozrejme, naďalej zostáva základom všetkého.
Na ktoré svoje výsledky si najviac hrdý?
V zápasení sa mi podarilo vybojovať pódiové umiestnenie na majstrovstvách Slovenska, neskôr som dosiahol výraznejšie výsledky aj v Jiu Jitsu a na turnajoch ADCC v Maďarsku i na Slovensku. Podarilo sa mi získať víťazstvá aj pódiové umiestnenia.
Podľa mňa však k športu neoddeliteľne patria aj prehry. Nedá sa hovoriť iba o víťazstvách. V živote každého súťažiaceho prídu neúspechy, slabšie obdobia aj zápasy, z ktorých sa treba poučiť.
Do akej miery túto cestu komplikujú zranenia?
Momentálne mám problémy s chrbticou a bedrovým kĺbom, čo je nepríjemné najmä pri zápasení, pretože sú zaťažované práve tie pohyby, ktoré veľmi potrebujem. Menšie zranenia som mal aj v minulosti, ale našťastie som sa zatiaľ vyhol vážnym zlomeninám či natrhnutiam svalov.
Zranenia však zároveň patria k súťažnému športu. Človek sa ich musí naučiť správne riešiť, rehabilitovať a zároveň rozumne vyhodnotiť, kedy môže organizmus opäť zaťažiť a kedy je potrebné ubrať.
Mnohí si predstavujú, že bojovník celý rok jedáva na gram presne odvážené kura s ryžou. Ako vyzerá tvoj jedálniček?
Keď nie je súťaž blízko, vôbec na seba nie som taký prísny. V podstate jem to, na čo mám chuť.
Keď sa však blíži zápas a potrebujem splniť hmotnostný limit, situácia sa úplne zmení. Minimálne mesiac si už oveľa viac strážim príjem kalórií, stravu a svoju hmotnosť tak, aby som bol na súťaž pripravený.
V akej hmotnostnej kategórii súťažíš?
Do 66 kilogramov. Našťastie si túto hmotnosť dokážem udržiavať pomerne ľahko a nemávam také výrazné výkyvy, aby som pred každou súťažou musel drasticky zhadzovať.
Ako rodina znáša to, že si si vybral šport, v ktorom občas inkasuješ skutočne tvrdé údery?
Samozrejme, majú o mňa strach. Je to pochopiteľné. Zvonku musí byť sledovanie zápasu úplne iné, najmä ak je v klietke alebo ringu niekto, na kom vám záleží. Mám v rodine aj človeka, ktorý dodnes moje zápasy takmer nedokáže sledovať.
Popri súťažení už pôsobíš aj ako tréner. Aké zásady považuješ za najdôležitejšie pri práci s deťmi?
Pri deťoch je azda jednou z najťažších úloh nájsť správnu rovnováhu. Osem- až dvanásťročné dieťa nie je dospelý súťažný športovec. Potrebuje sa hrať, potrebuje zážitok a predovšetkým si musí tréning obľúbiť.
Zároveň si však myslím, že už v tomto veku je dôležité učiť sa disciplíne, rešpektu a tomu, že keď niečo začneme, mali by sme to aj dokončiť. Cieľom nie je vojenská disciplína, ale aby deti pochopili, že v komunite aj na tréningu existujú pravidlá.
Takže prísnosť pre teba nie je samoúčelná.
Vôbec nie. Všetko treba prispôsobiť vekovej kategórii a cieľom. Pri deťoch fungujú iné metódy, pri dorastencoch a dospelých už možno pracovať tvrdšie. Rovnako je rozdiel, či chce niekto párkrát do týždňa športovať pre radosť, alebo má seriózne súťažné ambície.
Ak sa chce niekto dostať na vyššiu úroveň, tam už skratky neexistujú. Tú prácu jednoducho musí odviesť.
Potrebuje človek vzor, aby sa z neho stal dobrý športovec?
Inšpirácia môže, samozrejme, prichádzať aj od iných ľudí, ale podľa mňa musí tá najdôležitejšia motivácia vychádzať zvnútra. Ak niekto stále čaká na to, že ho na tréning bude nútiť alebo motivovať niekto iný, bude preňho veľmi ťažké dostať sa na vysokú úroveň.
Prídu dni, keď sa ti nebude chcieť vyraziť na tréning. Keď budeš unavený. Keď by bolo omnoho jednoduchšie zostať doma. A práve vtedy sa ukáže, ako vážne to v skutočnosti myslíš.
Čo by si odkázal človeku, ktorý už dlho premýšľa nad tým, že by mal začať športovať, ale vždy si nájde nejakú výhovorku?
Niečo veľmi jednoduché: Urob to.
Netreba nad tým príliš premýšľať. Netreba čakať na dokonalý pondelok, dokonalú formu ani na chvíľu, keď sa zrazu sama od seba objaví motivácia.
Odlož telefón, vstaň od televízora, choď trénovať a jednoducho začni.
Všetko ostatné sa postupne vyvinie cestou.
Azda práve v týchto niekoľkých vetách sa najvýraznejšie koncentruje všetko, čo môže človeka bojový šport naučiť. Za výsledkami totiž len málokedy stojí nejaké tajomstvo. Oveľa častejšie sú za nimi stovky tréningov, množstvo cestovania, odriekania, niekoľko prehier, občas zranenie a potom ďalší a ďalší nový začiatok. Talent môže byť dôležitý, no sám osebe nestačí. Rozhodujúci rozdiel totiž najčastejšie spočíva v tom, či človek príde na tréning aj na druhý deň.
(lk)
