„Jedna múdra úvaha hovorí: kto sa veľa smeje, ten už veľa zažil. Pre ňu však humor nie je len nástrojom. Všíma si, kedy sa smejú s ňou a kedy na jej účet. Ľudí a ich reakcie pozná lepšie než oni sami seba. Ten, kto sa často smeje, je najčastejšie ten, kto rozumie takmer všetkému.“
Castlefordské rozjímanie, lebo v každej krajine sa nájde dobrý priateľ alebo príbuzný.
Rozhovor začala s typickým entuziazmom a dobrou náladou. Občas sa smeje z rozpakov, no toto nebol ten prípad. Padla reč aj na podcasty, no podľa nej by toho už bolo „príliš“. Už na začiatku som ju upozornil, že tento rozhovor bude vážnejšieho charakteru.
Poznáme sa už roky a viem, že máš aj hlbšiu, serióznejšiu stránku.
– Chvalabohu, niekoho zaujíma aj táto stránka! Nedávno mi jeden chalan povedal, že so mnou môže byť život jedna veľká zábava. A je to tak, ale úprimne, už ma to trochu unavuje, že si ma s tým každý spája. Viem, že som si za to čiastočne sama, veď som vždy tam, kde sa niečo deje. No, posledné roky chodím na akcie skôr pracovať než sa zabávať. Napríklad festival Voda, Hudba, či Kvet pre mňa určite neboli párty.
Jedna z tvárí podcastera / vidcastera
Kde berieš toľko energie, úsmevu a elán? A to aj v ťažších dňoch?
– Viem sa „prepnúť“, keď je treba. A napriek zdaniu, spím dosť. Samozrejme, občas sa mi vybije batéria, hlavne pre časté dochádzanie medzi Budapešťou a Komárnom. Ale ak mám uviesť konkrétny zdroj energie: beh, poriadne upratovanie, alebo veľké objatie od priateľov a rodiny. Nabíja ma aj samotná práca. Nemám šancu sa pri nej nudiť.
Mnohokrát pôsobíš rovnako, ale v podcastoch čoraz viac vystupuješ aj ako intelektuálna, premýšľajúca osobnosť.
– Som rada, ak to tak vnímaš. Aj keď pravda je, že by som sa mohla menej usmievať. Pracujem na tom, ale jednoducho som už taká. A nie, nie je to tým, že by som bola zamilovaná do každého hosťa. (smiech) Ide o úprimný záujem z mojej strany. Raz sa ma známy spýtal: „Kincső, ty vôbec vieš plakať?“ Jasné, odpovedala som, a aj dosť často. Ale aj počas plaču sa mi ústa krivia do úsmevu. Som veľmi empatická, niekedy až príliš preberám na seba pocity a starosti iných.
Myslím, že to funguje tak, že prevezmeš smútok iných a nejako ho pretavíš na radosť.
– Zaujímavý pohľad. V istom zmysle to považujem za svoje poslanie, prinášať radosť.
Narodila si sa s týmto postojom, alebo sa to časom vyvinulo?
– Mama mi vravela, že keď som sa narodila, neplakala som, skôr som sa usmievala. A odvtedy mi to ostalo. Vedome som sa nemenila. Vždy si nájdem niečo, kvôli čomu sa oplatí ráno vstať.
Kúsok Getta D
Považuješ sa za silnú osobnosť?
– Až príliš… a občas je to ťažko zvládnuteľné. No chcela by som si konečne dovoliť byť aj slabá.
Je nejaký muž, partner, pri ktorom sa vieš uvoľniť?
– Zámerne som povedala „slabá“, lebo chcem konečne zažiť rolu „slabšieho pohlavia“. A čakám na toho muža, pri ktorom môžem byť slabšia, nežnejšia. My ženy sme to niekde pokazili. Príliš veľa vecí zvládame samy, a pre mužov to môže byť znepokojujúce, lebo kde je potom priestor pre nich? Keď som vo vzťahu, niekedy mi v hlave víri: čo ak ostanem sama a opäť budem musieť byť silná? No život ma naučil, že zo všetkého sa dá postaviť na nohy.
Často sa hovorí: nemať očakávania. Ty ich máš?
– Neočakávam od iných viac, než od seba. A to je podstatné. Neuspokojím sa s priemerom.
Aké si bola dieťa? Aké bolo tvoje detstvo?
– Teroristka! (smiech) Udusila som ľudí svojou láskou a vždy som bola veľmi hlučná (hmm, stále som). O mne sa vravelo: Kincső nekričí, Kincső takto hovorí. Vyskúšala som všetko – hrala som na klavíri, kreslila, športovala, tancovala ľudovky, bola som skautka. Hoci dnes si myslím, že netreba dieťa preťažovať, treba mu dopriať aj nudu, aby našlo samé seba. Aj teraz milujem nudiť sa…
Nevinná tvár skrýva poriadnu dávku drzosti
Chcela si byť už ako dieťa tým, kým si dnes?
– Nepamätám si, čím som chcela byť. Mama mi nedávno povedala, že som stále omieľala: „Budem hlásateľkou na TV2!“
Takže ako dieťa som chcela byť Xena. Padla clona
Bol niekto v rodine, kto mal na teba obzvlášť veľký vplyv?
– Pravdepodobne môj dedko – István Bajnok.
Bajnok – Šampión
Bola si jeho obľúbená vnučka?
– Kľudne to mohol hovoriť všetkým ôsmim vnúčatám. No mne sa s ním dostalo najviac času. Vozil ma na krúžky, a vraj som mu svojím štebotaním spríjemňovala dni.
Aká je veta alebo myšlienka od neho, ktorú si nesieš celý život?
– Väčšinu múdrostí by mi vedel dať až teraz, keď som už dospela, aby som sa pýtala. Chcela by som sa s ním rozprávať o duchovných a duševných témach. Neraz ho oslovujem, nech sa mi zjaví vo sne, aby sme sa mohli porozprávať. Mala som 23, keď nás opustil.
Oldschool rodinná fotografia
Aký máš vzťah s rodičmi a súrodencami?
– Stále len lepší. Nemám problém hovoriť o rodinných ťažkostiach. Snažím sa ich riešiť racionálne, s hranicami, pokojom a nadhľadom. Máme skvelý zvyk: mama nás z času na čas zavolá a rozprávame sa. O svojom detstve a o našom spoločnom. Odporúčam to každému. Veľa vieme o udalostiach, ale málo o pocitoch, ktoré ich sprevádzali. To nám pomáha pochopiť aj seba samých. S babkou sa teraz veľa rozprávam, nechcem raz platiť za to, aby som spoznala príbehy, ktoré sa dnes môžem spýtať. Moji dvaja bratia sú moji „bodyguardi“. So svojimi veľkými postavami vedia najlepšie objať. S Leventem nás spája spoločenský a výletový život, s Botondom mediálny záujem. Obaja milujú Harryho Pottera a Hru o tróny – rovnako ako ja.
Elegantne a sviežo
Ako vidíš svoje staré ja a akú budúcnosť si predstavuješ?
– Na škole som si nepripadala populárna – okuliare, strapaté vlasy, oblečenie zo sekáča. Dnes to vnímam inak, často stačí povedať len moje krstné meno. Závidela som tým „cool“ babám. A nemala som priateľa až do 18 roku. Aj tak som sa snažila byť v centre diania – a v podstate som aj bola. Dnes však oveľa viac cítim lásku od ľudí a aj to, že viem byť silou, ktorá spája. A snažím sa to aj vracať. Osemročné gymnázium bolo kľúčovým obdobím, aj keď som bola (ehm, veľmi) otravná, stále mám výborné vzťahy s učiteľmi. Som na seba prísna a kritická, no nemenila by som si život s nikým. Čo sa týka budúcnosti, roky si píšem vízie. Napríklad: raz moderovať večer pred stovkami ľudí. To sa už splnilo.
Okamih, keď začínam objavovať, že sa podobám aj na svoju mamu
Ako by sa do tohto intenzívneho života zmestila rodina a dieťa?
– Svoj život si môžem usporiadať akokoľvek – to je obrovská sloboda. Väčšinu svojej práce môžem robiť aj ako mama. A cieľom je: nie preto, že musím, ale preto, že chcem.
Ako by si definovala samu seba? Si influencerka, alebo mediálna osobnosť?
– Jeden z mojich zamestnávateľov mi povedal: ak chcem byť influencerka, musím ukazovať viac zo seba. Ak mediálna osobnosť, tak pomenej. Momentálne balansujem niekde medzi tým. Je to záťaž – mám fixnú ideu, že človek nemusí byť len jeden typ, ale svet od nás očakáva konzistentnosť. Viem však, že by som chcela čoraz viac reprezentovať vážnejšiu rovinu, tou viem ľudí najviac prekvapiť. Na niektoré rozhovory sa pripravujem celé týždne, občas som až príliš horlivá, ale len vtedy som pokojná.
Balatonské priateľské leto
Bola si už niekedy tak naozaj zamilovaná? Že si mala „motýliky“ v bruchu?
– Vždy som. Každého som milovala inak – a presne viem, kedy som sa zamilovala. A zároveň viem čoraz rýchlejšie povedať „nie“, keď to nie je správny smer.
Pre mňa si vždy bola tá vážna Kincső, nie tá, čo sa smeje so svojimi priateľmi.
– Väčšinou v práci určite. Ako osobnosť, čo sa týka súkromia, som flexibilná, ale keď ide o pracovné povinnosti, výnimky neexistujú. Aj moje otázky s názvami piesní myslím vážne. Snažím sa nebáť šablón, a čo viem o respondentovi, poviem mu vlastnými slovami. Aj voči priateľom sa snažím byť konzistentná. Som trpezlivá, ale keď treba, nebojím sa hádky. Vždy sa je za čo ospravedlniť – a vždy sa dá v pravde druhého nájsť kus pravdy. Moje nové motto je: Pravda je tam vonku a my sme vždy len tu.
Budapešť, moje obľúbené mesto, upokojím sa, keď sa tam môžem vracať znova a znova
Ako veľmi je pre Teba dôležitá spätná väzba?
– Zameriavam sa najmä na spokojnosť hosťa – a tá je takmer vždy pozitívna. Komentáre, to je iný príbeh… Ale to k tomu patrí.
Ako odbúravaš stres?
– Rada sa stretávam s kamarátkami a rozprávame sa o „svetových“ aktuálnych témach. Občas zájdem aj na MMA. Cestovanie ma tiež nabíja, no ešte lepší je ten pocit, že sa rada vraciam domov.
Vždy o krok nad oblakmi – na Tenerife doslova
Čo by si odkázala budúcim generáciám?
– Je zopár ľudí, ktorí sa chcú odo mňa niečo naučiť a to dobré, čo som zažila, treba niekedy aj vrátiť. Život nie je vždy rozprávka, ale božia prozreteľnosť nás dobieha na každom kroku, stačí vnímať. A keď sa raz obzrieš späť, aby si mohol povedať: žil si, pochopil si, bol si šťastný a zostal si dobrým človekom!
(lk), fotky: mk
