Od zvedavosti k objavu – rozhovor s profesorom Ivanom Vargom

Ivan Varga vyrastal v Komárne. Dnes pôsobí ako profesor na Univerzite Komenského, kde sa venuje výučbe a výskumu, píše učebnice a prednáša v mnohých krajinách sveta. S Ivanom Vargom sme sa rozprávali o jeho záujme o prírodu, vedeckej kariére, zmenách vo vzdelávaní budúcich lekárov ale aj o tom, čo preňho znamená učiť.

– Vyrastal si v Komárne. Aké spomienky máš na svoje detstvo?

– Keď sa človek po tridsiatich či štyridsiatich rokoch obzrie späť na svoje detstvo, pravdepodobne sám seba vníma trochu inak, než ho vtedy vnímali rodičia či ľudia v jeho okolí. Na jednu vec si však spomínam úplne jednoznačne: prírodu som mal vždy veľmi rád.

Ako dieťa som sa azda najskôr chcel stať záhradníkom. Zaujímali ma rastliny a neskôr som zbieral takmer všetko, čo sa dalo od hmyzu po motýle. Pozeral som množstvo prírodopisných filmov a čítal knihy s touto tematikou.

Choval som korytnačky, žaby, akváriové rybičky, holuby a mali sme vždy aj psa. Zaujímalo ma prakticky každé zviera. Láska k prírode ma sprevádzala celý život a ovplyvnila aj moje rozhodnutie pri výbere vysokej školy. Vyštudoval som biológiu a neskôr som sa začal venovať antropológii, teda skúmaniu biológie človeka. Kontakt s prírodou som si zachoval aj prostredníctvom poľovníctva. Poľovníkom bol aj môj starý otec, takže to má v našej rodine určitú tradíciu.

– Z akého rodinného prostredia pochádzaš?

– Vyrastal som v Komárne, na siedmom sídlisku. Navštevoval som materskú školu s vyučovacím jazykom maďarským a potom základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Môj otec bol celý život pedagógom. Na Základnej škole na Komenského ulici učil geografiu a matematiku a po odchode do dôchodku ešte niekoľko rokov pôsobil aj na Základnej škole na Pohraničnej ulici.

S celou rodinou v kúpeloch Patince

Moja mama, Ildikó Mák, je herečka. Otec so mnou hovoril po slovensky, mama po maďarsky, takže oba jazyky aj obe kultúrne prostredia boli u nás doma úplne prirodzené. Osem ročníkov som absolvoval na Základnej škole na Komenského ulici a následne som pokračoval v štúdiu na gymnáziu s vyučovacím jazykom slovenským.

– Mal si učiteľa, ktorý výraznejšie ovplyvnil tvoj záujem o biológiu?

– Mal som viacero veľmi dobrých učiteľov biológie, a to už na základnej škole. Základná škola na ulici Komenského pred pár dňami oslávila svoje 50. výročie založenia, a ja som bol neskutočne rád, že som tam stretol moju prvú učiteľku prírodopisu, ktorá záujem o biológiu vo mne vzbudila, pani Mgr. Julianu Egyháziovú. Na gymnáziu ma táto oblasť zaujímala natoľko, že som sa jej chcel venovať intenzívnejšie ešte skôr, než sme biológiu začali mať v danom ročníku ako predmet. Oslovil som jedného z učiteľov biológie, pána doktora Tichomíra Habarta, ktorý sa mi začal venovať už ako prvákovi na gymnáziu. Vďaka tomu som sa už vtedy zúčastňoval predmetových súťaží a biologických olympiád.

Dobrý pedagóg môže výrazne ovplyvniť záujmy mladého človeka. Dokáže rozpoznať, na čo má žiak talent, čo ho zaujíma, a pomôcť mu rozvíjať jeho schopnosti.

Prednáška na Svetovom kongrese estetickej a anti-aging medicíne v Monte Carlo

– Maturoval si v roku 1999. Ako viedla tvoja cesta k antropológii?

– V tom období sa na väčšinu slovenských vysokých škôl robili prijímacie skúšky. Takto som sa dostal aj na štúdium biológie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Počas prvých dvoch rokov sme sa venovali mnohým oblastiam biológie – botanike, zoológii, genetike, molekulárnej biológii aj mikrobiológii. Napokon ma však najviac oslovila antropológia, teda biológia človeka.

Už ako vysokoškolák som veľa času trávil v nemocničnom prostredí. Venovali sme sa novorodencom, vrodeným vývinovým chybám a deťom s nízkou pôrodnou hmotnosťou, ktorých vývoj sme sledovali dlhší čas. Tak som sa dostal do kontaktu aj s novorodeneckými oddeleniami v Komárne a Nových Zámkoch. Pravidelne som na tieto oddelenia dochádzal a tejto problematike som venoval aj svoju diplomovú prácu.

Práve vtedy som sa výraznejšie priblížil k medicíne a nemocničnému prostrediu. To neskôr ovplyvnilo aj moje ďalšie profesionálne smerovanie.

– Vyštudoval si medicínu?

– Nie. Vyštudoval som Prírodovedeckú fakultu, hoci niekoľko predmetov som absolvoval aj na lekárskej fakulte. Doktorandské štúdium som následne ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, habilitoval som sa na lekárskej fakulte v Košiciach a titul profesora som získal v roku 2018 na Karlovej univerzite v Prahe.

Po skončení vysokej školy v roku 2004 ma oslovila jedna z docentiek Ústavu histológie a embryológie Lekárskej fakulty v Bratislave. Poznala moju prácu, najmä výskum vrodených vývinových chýb, a ponúkla mi možnosť pracovať na lekárskej fakulte.

Nastúpil som tam v roku 2005 a pôsobím tam dodnes. Najskôr ako asistent, neskôr ako docent a napokon ako profesor. Od roku 2019 som prodekanom lekárskej fakulty pre vedu, výskum a doktorandské štúdium a od roku 2022 zároveň prednostom Ústavu histológie a embryológie.

– Už v mladosti si sa dostal do kontaktu aj s Červeným krížom. Čo pre teba toto obdobie znamenalo?

– Ako žiak základnej a neskôr strednej školy som sa zúčastňoval súťaží v poskytovaní prvej pomoci. Organizoval ich Slovenský červený kríž a v tom čase sa do nich zapájalo veľa študentov.

Neskôr sa riaditeľom komárňanského Červeného kríža stal Mgr. Karol Németh. Dokázal okolo seba sústrediť množstvo mladých ľudí – lekárov, záchranárov aj študentov. Vytvorila sa veľmi dobrá komunita. Založili sme aj mládežnícku skupinu, na činnosti ktorej som sa istý čas podieľal aj na celoslovenskej úrovni.

Organizovali sme programy pre žiakov základných a stredných škôl. Zavádzali sme kurzy prvej pomoci a preventívne aktivity zamerané na HIV/AIDS, dokonca sme sa hravou formou snažili približovať základy prvej pomoci aj deťom v materských školách. Mimoriadne ma teší, že viaceré z vtedajších programov fungujú dodnes. Bolo to veľmi pekné obdobie môjho života.

Spolu aj s kolegami z Rakúska, Nemecka, Čile, Južnej Kórey, či Turecka, na svetovom anatomickom kongrese v Melbourne, Austrália

– Ako univerzitný profesor učíš aj vedecky pracuješ. Ako sa pre teba tieto dve oblasti prepájajú?

– Jednou zo základných súčastí práce vysokoškolského pedagóga je, že popri výučbe sa venuje aj vedeckému výskumu. Študentom prednášame o oblastiach, v ktorých sami skúmame vedecké otázky. Zúčastňujeme sa kongresov, píšeme knihy a vedecké publikácie a budujeme medzinárodnú spoluprácu.

Veda mi dala obrovské množstvo príležitostí. Navštívil som mnohé miesta sveta, nadviazal spoluprácu so zahraničnými výskumnými pracoviskami a mohol som pracovať na spoločných projektoch s odborníkmi z rôznych krajín.

Predovšetkým je však potrebná zvedavosť a schopnosť klásť dobré otázky. A takéto otázky často vznikajú v úplne nečakaných situáciách.

– Takto sa začal aj váš výskum lymfatických ciev vo vajíčkovode?

– Áno. S kolegom sme sa rozprávali o tom, že pri niektorých gynekologických operáciách sa odstraňujú tkanivá, ktoré môžu byť z vedeckého hľadiska veľmi cenné. Ak sa napríklad z určitého dôvodu odstraňuje maternica, v mnohých prípadoch sa odstránia aj vajíčkovody. Po vykonaní potrebných diagnostických vyšetrení možno z týchto tkanív skúmať vzorky aj na vedecké účely, samozrejme pri dodržaní príslušných etických povolení, súhlasu inštitúcie a informovaného súhlasu pacientok.

Pri mikroskopickom skúmaní vzoriek sme vo vajíčkovode spozorovali netradične prebiehajúce, široké lymfatické cievy, ktorých podrobný opis dovtedy v odbornej literatúre chýbal. Okamžite to vyvolalo ďalšie otázky. Akú funkciu plnia? Môžu ovplyvňovať činnosť vajíčkovodu? A môžu nejako súvisieť s plodnosťou?

Pre mňa je toto podstata vedy o stavbe človeka: všimneme si niečo, čo vyvolá novú otázku, a potom začneme hľadať odpoveď.

– Čo dnes vieme o možnej úlohe týchto lymfatických ciev?

– Vnútorný povrch vajíčkovodu nie je hladký. Tvorí ho množstvo rias, ktoré vytvárajú zložitú vnútornú štruktúru, akýsi labyrint. Je to mimoriadne zaujímavé aj preto, že k oplodneniu zvyčajne dochádza práve vo vajíčkode a odohrávajú sa tu aj prvé štádiá vývoja embrya predtým, než sa dostane do maternice. Opísali sme, že stredom každej takejto riasy prebieha jedna široká lymfatická cieva.

Jedna z našich hypotéz predpokladá, že lymfatické cievy by sa mohli podieľať na regulácii zloženia tekutiny vo vnútri vajíčkovodu, a tým ovplyvňovať mikroprostredie, v ktorom dochádza k oplodneniu a ranému vývoju embrya. Zatiaľ je to však predmet výskumu, nie dokázaná súvislosť medzi lymfatickými cievami a neplodnosťou. Na presné pochopenie ich funkcie budú potrebné ďalšie výskumy.

S moderátormi relácie Teleráno na Markíze, v rukách aj s 3D modelmi ľudských embryí využívanými na výučbu

– Vďaka vedeckej práci si prednášal v mnohých krajinách. Ktoré cesty ti napadnú ako prvé?

– Možno by bolo jednoduchšie povedať, na ktorom kontinente som ešte neprednášal – na Antarktíde. (smiech)

Nedávno som sa vrátil z Čile. Počas leta som mal dve prednášky aj v austrálskom Melbourne a na jar som prednášal napríklad v Monaku a Nemecku. Ako hosťujúci profesor trávim každý semester približne týždeň v Rige v Lotyšsku a učím aj na Malte. Navštívil som mnoho krajín a každá je zaujímavá niečím iným.

– Je nejaká prednáška, ktorá ti obzvlášť utkvela v pamäti?

– Áno, a zaujímavé je, že nesúvisí so žiadnou z mojich vzdialených ciest. Na 20. jubilejnom kongrese Maďarskej anatomickej spoločnosti ma pozvali, aby som predniesol slávnostnú otváraciu prednášku.

Mal som približne polhodinovú odbornú prednášku v maďarčine na tému vývoja a vývinových chýb hltana a týmusu. Keďže základnú školu, gymnázium aj univerzitu som absolvoval v slovenskom jazyku, maďarskú odbornú terminológiu som sa musel osobitne naučiť. Asi na žiadnu inú prednášku som sa nepripravoval tak intenzívne ako na túto. Terminológiu som si precvičoval celé týždne. Aj preto to pre mňa zostalo mimoriadne silným zážitkom.

– Bol vo tvojom živote vedec, ktorý ťa výrazne ovplyvnil?

– Veľký vplyv na mňa mal lekársky genetik Endre Czeizel. Pracovať s ním som mohol pomerne krátko, ale bolo to mimoriadne intenzívne obdobie.

Prof. Dr. Endre Czeizel (1935–2015), maďarský lekársky genetik, biológ a teratológ

Bol som ešte vysokoškolák, myslím, že v druhom ročníku, keď mal prednášku v Komárne v Jókaiho divadle. Po prednáške som za ním prišiel, predstavil sa a povedal mu, čomu sa venujem. Očakával som, že si vymeníme pár zdvorilostných viet a tým sa naše stretnutie skončí. Namiesto toho ma pozval k sebe do Budapešti.

Neskôr sme sa stretli viackrát a veľa sme sa rozprávali. Naučil som sa od neho veľmi veľa, predovšetkým to, aká dôsledná práca je potrebná na dosiahnutie výsledkov. Neustále čítal a písal. Ráno mi často dal vedecké články alebo knihy a popoludní sme sa počas prechádzky rozprávali o tom, čo som z nich pochopil.

Sledoval som aj to, ako prednáša a ako si dokáže udržať pozornosť publika, bez ohľadu na to, či ide o odborníkov alebo laikov. Neskôr to začalo byť dôležité aj pre mňa. V jednom ročníku máme niekedy až šesťsto študentov. Postaviť sa pred také množstvo ľudí a udržať ich pozornosť je veľká výzva.

S pánom profesorom Endrem Czeizelom

– Možno ti v tom pomohlo aj rodinné prostredie. Mama je herečka a otec bol učiteľ.

– Pravdepodobne áno. Niekedy nad tým premýšľam aj ja. Mama je herečka, otec bol učiteľ na základnej škole a zo mňa sa stal univerzitný profesor. Akoby som si z povolania každého z nich niečo odniesol.

Vďaka mame som od detstva často chodieval do divadla. Možno aj preto som nikdy nemal výraznejší strach z vystupovania pred veľkým publikom. Otcova pedagogická práca na mňa zasa mohla vplývať iným spôsobom. Od neho som si odniesol myšlienku, že by bolo tragédiou, keby žiaci časom neboli múdrejší než ich učitelia. Aj preto som veľmi hrdý na úspechy mnohých svojich študentov.

– Ktoré oblasti výskumu sú pre teba najdôležitejšie?

– Venujem sa najmä anatómii, histológii a embryológii, teda skúmaniu stavby ľudského tela, tkanív a človeka pred narodením.

V minulosti som sa intenzívne venoval výskumu imunitného systému, najmä štruktúre týmusu, čiže detskej žľazy, až na úroveň elektrónovej mikroskopie. Neskôr som sa začal viac zaoberať ženskými a mužskými reprodukčnými orgánmi. Skúmali sme napríklad aj imunitné bunky nachádzajúce sa v maternici.

Keď sa povie imunitná bunka, mnohým ľuďom napadne predovšetkým obrana proti infekciám alebo nádorovým bunkám. Imunitné bunky však zohrávajú významnú úlohu aj v ďalších fyziologických procesoch. Jednou z takýchto oblastí je implantácia embrya, ktorej imunologické aspekty takisto skúmame. Imunitné bunky totiž v maternici pomáhajú pri zahniezdení embrya, a podporujú aj vývin placenty.

V tejto práci vďačím za veľa aj svojim doktorandom. Doteraz som mal sedem úspešných doktorandov. Boli medzi nimi aj dvaja vynikajúci komárňanskí gynekológovia – MUDr. Ladislav Urban, PhD., a MUDr. Marianna Žišková, PhD. Spoločný výskum mám veľmi rád, pretože mladí vedci často prinášajú nové myšlienky, ktoré môžeme ďalej spoločne rozvíjať. Jeden z mojich doktorandov sa napríklad venoval problematike neplodnosti. Práve odtiaľ sa začal odvíjať náš výskumný smer, v rámci ktorého sme podrobnejšie začali skúmať imunitné bunky maternice.

– Na ktoré výsledky a ocenenia svojej vedeckej práce si najviac hrdý?

– Je ťažké vybrať jednu jedinú vec. V zahraničných vedeckých časopisoch mi vyšlo viac ako dvesto vedeckých publikácií a tieto práce boli citované viac ako štyritisíckrát. Potešilo ma aj to, že som sa na základe svojej vedeckej výkonnosti zaradil medzi dve percentá najcitovanejších vedcov sveta.

Za výsledky svojej vedeckej práce som bol zvolený za čestného člena Argentínskej spoločnosti klinickej anatómie, získal som Cenu rektora Univerzity Karlovej za najlepšiu vysokoškolskú učebnicu a čestné tituly „hosťujúci profesor“ na Friedrichovej-Alexandrovej univerzite v Erlangene v Nemecku, či na Riga Stradins Univerzite v Lotyšsku. Na Slovensku som získal Jesseniovu cenu Slovenskej lekárskej spoločnosti a takisto ocenenie ESET Science Award v kategórii výnimočný vysokoškolský pedagóg.

Rovnako dôležité je pre mňa vzdelávanie. Podieľal som sa na tvorbe viacerých učebníc. S českými kolegami sme napríklad pripravili učebnicu histológie, ktorá vyšla v češtine, angličtine a poľštine a pripravuje sa aj jej španielsky preklad. Predalo sa z nej viac ako osemtisíc výtlačkov. Okrem toho som písal kapitoly aj do medzinárodných odborných monografií.

Rád píšem, pretože výsledky výskumu môžeme skutočne využiť až vtedy, keď ich dokážeme zrozumiteľne odovzdať ďalej.

– Dnešní študenti sa vzdelávajú v inom prostredí ako pred dvadsiatimi či dvadsiatimi piatimi rokmi. Ako túto zmenu vnímaš na univerzite?

– Nerád hovorím, že dnešní študenti sú lepší alebo horší. Jednoducho vyrastali a študujú v odlišných podmienkach. Na univerzite učím od roku 2004, takže túto zmenu môžem veľmi dobre pozorovať.

Pred dvadsiatimi rokmi nemal každý smartfón a prakticky akúkoľvek informáciu nebolo možné nájsť v priebehu niekoľkých sekúnd. Študenti museli chodiť na prednášky, robiť si poznámky a čítať knihy. Dnes majú prostredníctvom mobilného telefónu prístup k obrovskému množstvu informácií.

Preto musíme tie isté vedomosti odovzdávať inými metódami.

Preberanie pamätnej medaily pri príležitosti 60. založenia Pan-Americkej anatomickej spoločnosti v meste Pucón, Čile

– Ovplyvnil tento prístup aj spôsob, akým ste vytvorili svoje učebnice?

– Áno. Keď sme pripravovali učebnicu histológie, konzultovali sme s psychológmi aj to, akým spôsobom sa dnes ľudia učia. Navyše študenti vo veku dvadsať až dvadsaťpäť rokov sú už v podstate dospelí ľudia, takže sa učia iným spôsobom než žiaci základných a stredných škôl. Pozorujeme, že mnohí študenti dokážu pri učení efektívnejšie pracovať s kratšími, dobre štruktúrovanými vetami a s vizuálnymi prvkami.

Preto sa jednotlivé kapitoly našej knihy začínajú stručným zhrnutím a samotné učivo prezentujeme prehľadne, s množstvom obrázkov. Neznamená to, že by študenti mali vedieť menej. Obsah treba vystavať tak, aby študent ľahšie pochopil jednotlivé súvislosti.

Počas pandémie Covid-19 som si založil aj kanál na YouTube, kam som nahrával prednášky. Mnohé moje videá majú desaťtisíce zhliadnutí a učia sa z nich študenti z celého Slovenska aj Česka. Nemôžeme mladým ľuďom jednoducho povedať, aby tieto platformy nepoužívali. Skôr by sme mali premýšľať nad tým, ako ich využiť v prospech vzdelávania.

– Ako sa zmenili vaše vyučovacie metódy?

– Metodika medicínskeho vzdelávania je dnes samostatnou oblasťou výskumu, ktorej sa venujeme a v ktorej aj publikujeme. Čoraz častejšie využívame metódy, pri ktorých sú študenti aktívne zapojení do procesu vyučovania – v menších skupinách riešia prípady, hľadajú riešenia problémov, diskutujú a argumentujú. Dôvodom je, že tradičný spôsob výučby, keď sa pedagóg postaví pred tabuľu a študentom len diktuje učivo, dnešnú generáciu už nezaujme, a pedagóga nedokážu dlhšiu dobu aktávne vnímať. Využívame preto aj moderné metódy simulačného vzdelávania, simulujeme so študentami možné prípady z reálnej praxe.

Je to dôležité, pretože lekár musí okrem odborných vedomostí dokázať jasne komunikovať s pacientom, jeho príbuznými, zdravotnými sestrami aj ostatnými lekármi. Musí vedieť pracovať v tíme. Skupinové formy vzdelávania precvičujú aj túto schopnosť. Študenti spoločne hľadajú riešenie konkrétnej situácie podobne, ako to neskôr budú robiť počas pracovnej porady v nemocnici.

– Stalo sa v tomto prostredí kritické myslenie ešte dôležitejším?

– Áno. Na internete je dostupné obrovské množstvo informácií. Je to veľká príležitosť, ale samotný fakt, že je niečo ľahko dostupné, ešte neznamená, že je to aj dôveryhodné.

Študent sa musí naučiť hodnotiť zdroje, klásť otázky, overovať informácie a argumentovať. Je to jedna z najdôležitejších úloh medicínskeho vzdelávania.

Mnohé základné anatomické fakty sa, samozrejme, nemenia. Časti kosti sú dnes rovnaké ako pred stáročiami. Z toho však nevyplýva, že ich máme učiť rovnakým spôsobom ako pred dvadsiatimi či sto rokmi.

– Dá sa ešte objaviť niečo nové v takých tradičných vedeckých disciplínach, ako sú anatómia alebo histológia?

– Samozrejme. Nedávno sme napríklad objavili v epiteli pošvy úplné nový typ buniek, ktorého potenciálnu hormonálnu úlohu ďalej skúmame. Jeho presnú funkciu ešte musíme objasniť.

Vždy prichádzajú nové otázky. Práve to robí vedu pre mňa takou fascinujúcou. Je to podobne vzrušujúce ako kedysi, keď sa moreplavci rozhodli vydať na cestu a niekedy objavili nový ostrov či dokonca nový kontinent.

– Zdieľa tvoj syn tvoj záujem o prírodné vedy?

– Môj syn Ivan má deväť rokov a zatiaľ ho zaujímajú úplne iné veci. (úsmev)

Vyrastal prakticky na univerzite. Keď začal chodiť do škôlky, prišlo obdobie pandémie Covid-19 a materské školy zatvorili. Často som ho preto musel brať so sebou na univerzitu. Mojich kolegov považoval za svojich spolužiakov zo škôlky a istý čas si myslel, že univerzita je tiež akousi materskou školou.

Oslava 9. narodenín môjho syna

Učí sa dobre, má rád angličtinu a matematiku, ale v súčasnosti ho najviac zaujíma futbal. Chcel by sa stať futbalistom. Keďže žijeme v Bratislave, chodievame na veľa zápasov Slovana, ale radi si pozrieme futbal aj v Komárne.

– Ako oddychuješ popri výskume, vyučovaní a častom cestovaní?

– Možno to znie zvláštne, ale do istej miery si oddýchnem aj pri samotnom cestovaní. Väčšinou cestujem po svete prednášať na kongresy alebo na zahraničné univerzity, takže v skutočnosti pracujem a s prednášaním je spojená aj zodpovednosť, a svedomitá príprava. Zvyčajne so mnou cestuje aj moja partnerka Kristína, ktorá tiež pedagogicky pôsobí na lekárskej fakulte; stretávame nových ľudí, vznikajú nové zaujímavé rozhovory a spoznávame nové miesta a kultúry. Dobrý rozhovor ma dokáže sám osebe nabiť energiou, sú to také drobné každodenné radosti života.

Druhou dôležitou vecou je pre mňa poľovníctvo, hoci naň mám, žiaľ, čoraz menej času.

Spoločne aj s bratrancom po poľovačke na moriaky v Trnovci nad Váhom

– Keď sa povie poľovníctvo, mnohým ľuďom napadne predovšetkým lov zveri. Čo znamená pre teba?

– Pre mňa to rozhodne nie je predovšetkým o tom. Veľmi rád si jednoducho sadnem niekde v prírode a sledujem východ slnka. Keď ešte za tmy sedíš na posede a postupne sa začína rozvidnievať, vidíš čoraz viac zo sveta okolo seba. Vždy ma to napĺňa optimizmom. Rád pozorujem zvieratá a jednoducho som rád vonku v prírode.

Poľovníctvo má aj svoju fyzickú stránku. Ak ulovím zver, práca sa tým nekončí – treba ju aj spracovať. Je to pomerne náročná fyzická činnosť, ktorá mi dobre padne po množstve času stráveného pri mikroskope, v laboratóriu či na pracovných stretnutiach. Ako prodekan mám aj manažérske a administratívne povinnosti, preto si veľmi cením chvíle, keď sa môžem venovať úplne inému druhu práce. Divinu väčšinou rozdelím medzi svojich priateľov a kolegov.

Žiaľ, nestretávame sa často, no chvíle, ktoré spolu trávime, sú vždy vzácne a hodnotné

– Ak by si mohol ďalšej generácii odovzdať jedinú profesionálnu radu, aká by bola?

– Svojim študentom často hovorím: ak chceš niečomu naozaj porozumieť, skús to vysvetliť niekomu inému.

U nás pomáhajú študenti štvrtého a piateho ročníka pri praktickej výučbe mladších kolegov. Dáva im to minimálne toľko ako tým, ktorých učia. Niečo si prečítať je jedna vec. Zapamätať si to je druhá. Ale keď to už dokážeš jasne vysvetliť niekomu ďalšiemu, znamená to, že tomu rozumieš omnoho hlbšie.

Aj ja to zažívam vo vlastnej práci. Učím študentov rôznych odborov, v rôznych krajinách a v rôznych skupinách, takže musím opakovane premýšľať nad tým, ako odovzdať tie isté poznatky. Aj ja sa pri vyučovaní neustále učím.

Toto by som odkázal mladým ľuďom: neuspokojte sa s tým, že ste sa niečo naučili. Snažte sa tomu porozumieť. A ak chcete zistiť, či tomu skutočne rozumiete, skúste to vysvetliť niekomu inému.

(lk) – (CSEP)