Život Halisa Avşara je takmer neoddeliteľne spätý s bojovými športami. Ako dieťa začínal s boxom, neskôr sa stal reprezentantom v kickboxe, muay thai aj wushu, pričom popri športe študoval, pracoval a pôsobil aj v bezpečnostných zložkách. Dnes patrí medzi významných predstaviteľov tureckého kempa. Pôsobí ako riaditeľ International Kempo Federation pre Balkán a je aktívnou osobnosťou medzinárodného športového diania. Počas návštevy Komárna sme sa s ním rozprávali o športe, disciplíne, zodpovednosti lídra, budúcich plánoch, sile ľudskosti, ale aj o tom, prečo považuje podporu nastupujúcej generácie za jednu zo svojich najdôležitejších úloh.
Návšteva Halisa Avşara v Komárne a ani vznik tohto rozhovoru by sa nemohli uskutočniť bez spolupráce Róberta Szayku. Osobitné poďakovanie patrí práve jemu, ako prezidentovi Slovenského zväzu kempo a zároveň riaditeľovi International Kempo Federation pre strednú Európu, ktorý Halisa Avşara pozval do Komárna. Halis Avşar zastáva funkciu riaditeľa International Kempo Federation pre Balkán, a ich spolupráca tak nepredstavuje iba osobné a odborné partnerstvo, ale zároveň významný základ pre prehlbovanie kontaktov medzi kempom v strednej Európe a na Balkáne.
Ich profesionálne aj priateľské vzťahy ďaleko presahujú rámec jednej návštevy. Spája ich spoločný cieľ, rozvíjať kempo, upevňovať medzinárodné väzby a vytvárať nové odborné aj športové príležitosti pre športovcov v celom regióne.
Rozhovor vznikal za osobitných okolností. Prebiehal v turečtine a angličtine, čiastočne za pomoci tlmočenia, preto nasledujúci text nie je doslovným prekladom, ale redakčne spracovaným rozhovorom, ktorý sa usiluje vecne zachovať vyslovené myšlienky, odpovede i osobnosť Halisa Avşara.
– Na úvod – ako sa tu cítite a čo pre vás znamenajú vzťahy, ktoré ste si vytvorili so Slovenskom?
Veľmi pekne ďakujem za pozvanie a za túto príležitosť. Róbert Szayka pre mňa nie je iba odborným partnerom, ale aj priateľom. Považujem za dôležité, aby sme spolupracovali, organizovali spoločné tréningy a semináre a navzájom si odovzdávali skúsenosti.
Chceli by sme, aby sa spolupráca medzi tureckým a slovenským kempom v budúcnosti ešte viac prehĺbila. Nemyslíme iba na jednorazové stretnutia. Chceme vybudovať dlhodobé partnerstvo, z ktorého budú profitovať predovšetkým športovci a mladí ľudia.
Naším cieľom je vytvárať viac možností na vzdelávanie, viac odborných programov a viac spoločných príležitostí. Chceli by sme tento región a športovcov, ktorí tu pôsobia, výraznejšie zviditeľniť aj v medzinárodnom svete kempa.
– Bojové športy formovali podstatnú časť vášho života. Kde sa tento príbeh začal?
Veľmi skoro. Šport je súčasťou môjho života od desiatich rokov. Ako prvý šport, ktorému som sa začal venovať bol box. Už ako pätnásťročný som sa dostal do širšieho výberu tureckej reprezentácie.
Neskôr som nahliadol aj do ďalších bojových sfér. Reprezentoval som svoju krajinu v kickboxe, muay thai aj wushu.
Šport pre mňa nikdy neznamenal iba to, že človek vstúpi do ringu a snaží sa poraziť súpera. Znamenal oveľa viac. Naučil ma disciplíne, vytrvalosti, práci a tomu, že pre úspech treba každý deň niečo urobiť.
Tieto hodnoty som si neskôr preniesol aj do všetkých ostatných oblastí svojho života.
– Prečo práve bojové športy? Prečo nie napríklad futbal alebo basketbal?
Veľký vplyv na to mal môj strýko. Môj strýko slúžil ako dôstojník a ako dieťa som k nemu veľmi vzhliadal. Jeho disciplína, držanie tela, charakter i životná cesta na mňa výrazne vplývali. Aj vďaka nemu ma priťahoval nielen šport, ale aj vojenské povolanie.
Práve v boxe som prvýkrát našiel svet, v ktorom sa spájali sila, disciplína, sebaovládanie a rešpekt.
V bojových športoch totiž nie je najdôležitejšie, aký je človek silný. Oveľa podstatnejšie je, či dokáže ovládať sám seba.
– Popri športe ste si vybudovali aj náročnú profesionálnu kariéru. Ako sa to všetko dalo zvládnuť súčasne?
Nebolo to jednoduché. Ako mladý človek som zároveň športoval, pracoval a študoval. Ako devätnásťročný som sa dostal aj do armádnej reprezentácie a niekoľko rokov som slúžil v ozbrojených a bezpečnostných zložkách, kde som pokračoval aj ako policajt. Boli obdobia, keď práca, vysokoškolské štúdium a šport súčasne vyžadovali úplné nasadenie.
Vždy som však zastával názor, že ak má človek cieľ, musí sa naučiť disciplinovane hospodáriť so svojím časom.
Šport mi v tom veľmi pomohol. Kto sa naučí pravidelne trénovať aj vtedy, keď je unavený, a kto sa po prehre dokáže znovu postaviť, ten sa inak vyrovnáva aj s problémami v bežnom živote.
– V určitom období ste sa zo športovca stali športovým funkcionárom a lídrom. Čo sa vo vás zmenilo?
Dlhé roky som premýšľal predovšetkým ako aktívny športovec. Súťažil som, pripravoval sa, chcel som dosahovať výsledky. Postupne som si však uvedomil, že skúsenosti, ktoré človek získa, musí odovzdať ďalej.
V športovom vedení už človek nepracuje iba pre seba. Musí prevziať zodpovednosť za športovcov, trénerov a ďalšiu generáciu.
Podľa mňa nie je úlohou dobrého lídra to, aby bol neustále v centre pozornosti. Jeho úlohou je vybudovať systém, v ktorom sa môžu rozvíjať a dosahovať úspechy ostatní.
Dnes sa pozerám predovšetkým na to, ako môžeme našim športovcom zabezpečiť lepšie podmienky, ako môžeme ďalej rozvíjať šport, ako kempo a ako dokážeme osloviť čo najviac mladých ľudí.
– Veľa ste cestovali. Čo vás spoznávanie toľkých krajín naučilo o svete?
Navštívil som 59 krajín. To výrazne zmenilo moje vnímanie sveta.
Keď človek spozná mnoho krajín a kultúr, uvedomí si, že napriek rozdielom existuje obrovské množstvo vecí, ktoré nás spájajú.
Počas svojich ciest som nesledoval iba športové súťaže. Pozoroval som ľudí, športovcov, trénerov, lídrov aj rôzne systémy. Videl som dobré príklady, ale aj oblasti, v ktorých existujú nedostatky.
Práve tieto skúsenosti vo mne ešte viac posilnili presvedčenie, že chcem niesť zodpovednosť aj ako líder.
Myslím si, že jednou z charakteristických vlastností tureckých ľudí je pracovitosť a snaha robiť veci čo najlepšie.
To sa snažím uplatňovať aj v športe. Nestačí niečo jednoducho vykonať. Človek by sa mal neustále usilovať robiť to na vyššej úrovni.
– Čo by ste chceli dosiahnuť v nasledujúcich rokoch?
Jedným z mojich najdôležitejších cieľov je dnes podpora mladých ľudí.
Chcel by som, aby sa čo najviac detí a mladých stretlo so športom a dostalo príležitosti, ktoré im umožnia rozvíjať sa.
Nie každý sa stane majstrom sveta. A to ani nie je najdôležitejšie.
Ak šport naučí mladého človeka žiť disciplinovanejšie, rešpektovať svojich spoluhráčov či súperov, pracovať na svojich cieľoch a po neúspechu znovu vstať, potom mu už dal nesmierne veľa.
Aj na medzinárodnej úrovni chceme naďalej posilňovať spoluprácu. Medzi Tureckom, Slovenskom a ďalšími krajinami regiónu možno vybudovať množstvo odborných väzieb, z ktorých môžu profitovať všetci.
Prostredníctvom seminárov, spoločných sústredení, súťaží a výmeny skúseností chceme športovcov navzájom približovať.
Za jeden zo svojich najväčších úspechov považujem to, ak dokážem niečo zo svojich skúseností odovzdať ďalšej generácii.
– Je nejaká otázka, ktorú sme vám nepoložili, no považujete za dôležité o nej hovoriť?
Možno by som hovoril o tom, odkiaľ pochádzam a čo ma naučilo všetko, čo som odvtedy zažil a videl.
Pochádzam z jednoduchej rodiny, ktorá sa venovala poľnohospodárstvu. Vyrastal som na dedine, neskôr som sa dostal do Istanbulu a vďaka športu som následne precestoval veľkú časť sveta.
Po návšteve 59 krajín začne človek inak premýšľať aj o hraniciach.
Samozrejme, medzi krajinami existujú politické a právne hranice. Na mapách aj v zákonoch sú reálne.
Keď sa však stretávame s ľuďmi, myslím si, že svedomie, súcit ani ochota pomáhať by sa nemali zastaviť na štátnej hranici.
Ak je niekto v núdzi, pre mňa nie je v prvom rade dôležité, akej je národnosti alebo z ktorej krajiny pochádza.
Musíme sa naňho pozerať predovšetkým ako na človeka.
Rád ľuďom pomáham. Ak sa niekto ocitne v ťažkej situácii a ja mám možnosť niečo pre neho urobiť, chcem to urobiť.
Mne osobne to prináša skutočnú radosť.
– Čo by ste teda zo všetkého, čo ste vo svojom živote zažili, najviac chceli odovzdať mladým ľuďom?
Predovšetkým to, že pôvod človeka neurčuje, kam až sa môže v živote dostať.
Aj ja som vyšiel z jednoduchej rodiny a z malej dediny. Boli tu prekážky, ale mal som aj svoje ciele.
Mladým ľuďom by som chcel ukázať, že ťažké životné podmienky nemusia znamenať konečnú stanicu.
Treba pracovať, učiť sa, zostať disciplinovaný a veriť, že vždy existuje cesta ďalej.
Ak dokážem zo svojho života a zo skúseností získaných v športe odovzdať ďalšej generácii aspoň toľko, aby niekoľko mladých ľudí ľahšie našlo svoju vlastnú cestu, potom budem mať pocit, že všetko, čím som prešiel, malo zmysel.
Viac než šport
V príbehu Halisa Avşara bojové športy napokon znamenajú oveľa viac než medaily, víťazstvá a majstrovské tituly. Disciplína, ktorú si osvojil v ringu, sa postupom času premenila na zodpovednosť lídra a medzinárodné súťaže i cestovanie v ňom vytvorili pohľad na svet, v ktorom šport ľudí nerozdeľuje, ale spája.
Z tohto presvedčenia vychádza aj jeho spolupráca s Róbertom Szaykom. Róbert Szayka ako prezident Slovenského zväzu kempo a riaditeľ International Kempo Federation pre strednú Európu a Halis Avşar ako riaditeľ International Kempo Federation pre Balkán spoločne pracujú na posilňovaní medzinárodných väzieb v kempo komunite.
Rozvoj spolupráce medzi slovenským, tureckým, stredoeurópskym a balkánskym kempom ďaleko presahuje rámec športových súťaží. Môže zbližovať športovcov, trénerov, športové organizácie, krajiny a predovšetkým ľudí.
Aj preto mimoriadne výstižne pôsobí myšlienka, ktorá sa zo slov Halisa Avşara na konci nášho rozhovoru vykryštalizovala azda najvýraznejšie:
„Hranice sú na mapách. Ľudskosť, svedomie a ochota pomáhať však hranice nemajú.“
(CSEP)
