Close Menu
    Facebook
    komarnoviny.sk
    • Domov
    • Región
    • Šport
    • Ekonomika
    • Politika
    • Slovensko
    • Kultúra
    • Maďarčina
    komarnoviny.sk
    Domov»Osobnosť»„Stále som hladný po úspechu. A kým vo mne horí oheň, budem bojovať!“ – Ivan Buchinger
    Osobnosť

    „Stále som hladný po úspechu. A kým vo mne horí oheň, budem bojovať!“ – Ivan Buchinger

    29. októbra 202621 Min čítanie
    Zdieľať
    Facebook LinkedIn Email Copy Link WhatsApp

    Sú ľudia, ktorí sa na úspech pripravujú celý život, a potom takí, ktorých si úspech nájde takmer nebadane. Ivan Buchinger patrí k tým druhým. Chlapec z Gabčíkova, ktorý ako dieťa utekal z tréningov zápasenia, sa neskôr ocitol medzi najtvrdšími bojovníkmi sveta. Postavil sa Conorovi McGregorovi, získal majstrovské opasky a spoznal povznášajúcu i nemilosrdnú tvár športovej slávy. Dnes však musí čeliť nielen súperom, ale aj plynutiu času, vlastným hraniciam a výzvam otcovstva. Mimoriadne úprimný rozhovor s človekom, ktorý sa v klietke naučil víťaziť, no v živote stále hľadá odpovede.

    https://www.martinus.sk/4031217-ivan-buchinger/kniha

    Keď som sa vybral za Ivanom Buchingerom, rozhodol som sa, že tentoraz ma nebudú zaujímať štatistiky, počet víťazstiev ani majstrovské tituly. Tie si môže každý vyhľadať na internete. Zaujímal ma človek. Ten, ktorý sa po zhasnutí reflektorov vracia domov, ktorý sa občas unaví, pochybuje, robí chyby a ktorého najväčšie zápasy niekedy vôbec nesúvisia so športom.

    A Ivan nesklamal. Nesnažil sa pôsobiť ako niekto iný. Nehľadal výhovorky, nehral sa na neporaziteľného bojovníka a o svojich slabostiach miestami rozprával s takou samozrejmosťou, akoby aj ony patrili k jeho každodennému tréningu.

    Počas nášho rozhovoru vyšlo najavo aj niečo, čo prekvapilo dokonca mňa: medzinárodne uznávaný zápasník MMA študoval štyri roky v Komárne. Práve tu sa formoval ako športovec a s naším mestom ho spája množstvo väzieb.

    Sadli sme si spolu pri príležitosti pripravovaného vydania knihy o jeho živote. Napokon z toho však vzniklo oveľa viac než len spomínanie na športovú kariéru.

    „Nikdy som si nemyslel, že raz budem šampiónom“

    – Ivan, o tvojom živote vznikla kniha. Človek by si povedal, že vydanie takejto knihy musí byť výnimočným okamihom. Aký je to pocit vidieť svoj vlastný príbeh na papieri?

    – Poviem ti úprimne, ani ja som ju ešte neprečítal celú. S manželkou sme si ju rozdelili: jednu polovicu čítala ona, druhú ja. Ale to, čo som prečítal, ma naozaj zaujalo. A pritom je to o mne! Bolo zvláštne vracať sa k tomu všetkému, čo sa udialo, a najmä čítať, ako ma vnímali iní ľudia. Nie je to len o športe, ale aj o rodine, priateľoch a vnútornom prežívaní. Myslím si, že vznikla celkom komplexná kniha.

    – Keby sme sa teraz mohli vrátiť v čase a stretnúť desaťročného Ivana Buchingera, akého chlapca by sme videli?

    – Myslím, že som bol neposlušné dieťa! Alebo skôr živé, povedzme to tak. Pravda je, že na detstvo si už ani tak presne nespomínam. Keď vznikala kniha, na veľa vecí som sa musel pýtať rodičov a príbuzných. Veľmi dobre si však pamätám, že som nerád chodil na zápasenie. Stávalo sa, že som z tréningu ušiel. Naozaj ma bavil futbal a bol som v ňom aj šikovný. Ako som však dospieval, napokon pri mne zostalo práve zápasenie. Trénoval som čoraz viac, prišli výsledky a postupne som si ho obľúbil.

    – Tvoj otec teda zrejme veril v tvoje športové schopnosti skôr, než si v ne uveril ty sám?

    – To by si sa musel spýtať skôr jeho. Nemyslím si, že si vtedy niekto vedel predstaviť, že sa dostanem až tak ďaleko. Jednoducho som bol športovo nadaný. Išiel mi futbal, zápasenie, beh, skoky, neskôr aj kempo. Nikdy som si však nedával za cieľ stať sa majstrom sveta či olympijským víťazom. Ani som nad tým nerozmýšľal. Chodil som na tréningy, súťažil som, vyhral som niekoľko turnajov. A to bolo všetko. O MMA som vtedy ani netušil, že existuje.

    Komárno, priemyslovka a kilometre, ktoré nevyšli nazmar

    – Na začiatku nášho rozhovoru si ma prekvapil tým, že si chodil na strednú školu v Komárne. Ako sa chlapec z Gabčíkova dostal na priemyslovku?

    – Hlásil som sa na informatiku, ale tam ma neprijali, takže som napokon skončil na strojárskom odbore. Úprimne povedané, ani som poriadne nevedel, na akú školu idem. Hlásili sa tam viacerí synovia otcových známych, a tak som sa tam nejako ocitol aj ja. Čoskoro sa však ukázalo, že to nie je celkom môj svet. Nebol som práve veľký študent, oveľa viac ma zaujímal šport.

    – Čo ti z komárňanských rokov utkvelo v pamäti najviac? Škola, ľudia, mesto alebo tréningy?

    – To nekonečné chodenie pešo! Na to si pamätám veľmi dobre. Býval som na internáte, chodil do školy a potom na tréningy. Vtedy som zápasil u Karcsiho Lengyela, do komárňanského zápasníckeho prostredia patril aj Bandi Rákóczi. Veľmi často som chodil na tréning pešo a rovnako aj naspäť.

    Inak som veľmi nechodil na zábavy ani za nočným životom. Skončila sa škola, niečo som zjedol, trochu sa učil a potom som šiel trénovať. Kým som sa vrátil na internát, už bolo neskoro. Na druhý deň sa všetko začalo odznova. Popri zápasení som aj posilňoval, takže takmer celý môj deň sa točil okolo športu.

    – V tom čase si už spoznával aj ďalšie bojové umenia. Akú úlohu v tom zohralo komárňanské športové prostredie?

    – Chodil som aj na kempo k Robimu Szaykovi. Spočiatku sa mi to veľmi nepáčilo, pretože po zápasení som mal pocit, akoby som sa ocitol v úplne inom svete. Vedel som, že som silný, a potom prišli chalani s nižšími technickými stupňami a robili so mnou veci, na ktoré som nebol zvyknutý. Napríklad kopy poriadne boleli. Zápasenie sa mi zdalo fyzicky oveľa náročnejšie, ale neskôr som pochopil, že z každého bojového umenia sa dá niečo naučiť.

    V okolí som si našiel množstvo dobrých priateľov a známych. Medzi nimi napríklad Petra Farkasa, Lojziho Máriásiho či Attilu Forgácsa.

    Pre Ivana nebolo Komárno mestom bezstarostných študentských lások, dlhých nocí a nespútanej zábavy. Znamenalo preňho skôr školské lavice, internát, telocvičňu a kilometre, ktoré medzi nimi prešiel.

    Vtedy ešte nemohol vedieť, že práve tieto obyčajné, často jednotvárne popoludnia mu raz vytvoria základ, na ktorom vyrastie medzinárodná športová kariéra.

    Od miešačky betónu až do sveta bojových športov

    – Čo sa s tebou dialo po maturite? Mal si predstavu, ktorým smerom sa vydať?

    – Nemal som nijaký zvláštny plán. Otec sa mi snažil nájsť prácu, ale nikde som sa akosi nevedel usadiť. Robil som na stavbách, miešal betón, nosil tehly. S Attilom Véghom sme vo Viedni triedili zemiaky a cibuľu, do Talianska sme chodili zbierať jablká. Pracoval som aj vo firme, kde sme museli dvíhať obrovské okná. Tam mi skoro odtrhlo kríže!

    Prijali ma aj do Volkswagenu. Previedli ma po fabrike, všetko mi ukázali, dokonca mi dali pracovné oblečenie. Ja som sa však vrátil domov a rozhodol sa, že tam už určite neprídem. Potom som sa hlásil aj k polícii, ale vtedy bolo veľmi veľa uchádzačov, takže ma neprijali. Dnes hovorím: chvalabohu!

    – Kým si hľadal svoje miesto vo svete práce, šport ťa stále sprevádzal. Ako si sa dostal k MMA?

    – Attila mi raz v televízii ukázal UFC. Dovtedy som nič také nevidel. Len som s otvorenými ústami pozeral, čo je to za šport. Okamžite sa mi zapáčil. Na druhý deň sme si ho už išli vyskúšať.

    A pri jednom z našich prvých spoločných sparingov mi hneď vykopli zub! Takže som veľmi rýchlo zistil, že to nie je hra.

    – Napriek tomu hovoríš, že na svoju prvú súťaž si sa neodvážil ísť. Je ťažké predstaviť si, že Ivan Buchinger mal strach zo zápasu.

    – Ale bolo to tak. Bál som sa. Všetkého. Že prehrám, že sa zraním, že to nedopadne tak, ako by som chcel. Trénovať ma bavilo, ale spočiatku som súťažiť nechcel.

    Potom sa raz zranil jeden môj spolubojovník, ktorý mal nastúpiť približne v mojej váhovej kategórii. Povedali mi, aby som šiel namiesto neho. A ja som im povedal, že určite nie! Nakoniec ma nejako presvedčili.

    Išiel som. A vyhral som.

    Od tej chvíle ma to úplne chytilo.

    – Vtedy si prvýkrát pocítil, že z toho môže byť aj vážna športová kariéra?

    – Nie! Ja som nikdy tak ďaleko nedíval. Nerozmýšľal som nad tým, že raz budem bojovať o majstrovský opasok alebo že sa zo mňa stane známy športovec. Jednoducho sme chodili na súťaže, vyhrávali a postupne dostávali lepších súperov, dostávali sme sa do čoraz významnejších organizácií. Nechal som sa niesť udalosťami.

    – Keď dnes ľudia vidia úspešného zápasníka MMA, často si predstavia peniaze, slávu a vypredané arény. Ako to bolo s financiami na začiatku?

    – Nijako! Na začiatku sme si takmer sami museli platiť za to, aby sme mohli zápasiť. Žiadne veľké odmeny neexistovali. Často sme si sami hradili aj cestu a prípravu. Vtedy sme to nerobili kvôli peniazom. Jednoducho nás bavilo bojovať.

    „V prvom kole som ani nevedel, či som chlapec, alebo dievča“

    – Čím si dokázal od začiatku získavať výhodu nad svojimi súpermi?

    – Zápasením. Mal som veľmi silný zápasnícky základ. Dokázal som dostať súperov na zem a tam ich kontrolovať. To bola obrovská výhoda. Neskôr som však pochopil, že v MMA to nestačí. Musel som sa naučiť boj v postoji, box, kopy a ďalšie prvky boja na zemi, napríklad páky na ruky a škrtenia. Jiu-jitsu je úplne iný svet než klasické zápasenie.

    Ako sme sa zlepšovali, mohli sme spolupracovať s čoraz lepšími odborníkmi. Dostali sme sa do kontaktu aj s Farkim a jeho ľuďmi a naučili sa veľa vecí, ktoré nám dovtedy chýbali.

    – Tvoj zápas s Conorom McGregorom pozná veľa ľudí, ale spomenul si, že si mal aj súpera, ktorý ťa prinútil k ešte ťažšiemu boju.

    – Áno, mal. Pamätám si jedného Čečenca, o ktorom som predtým nevedel takmer nič. Keď som ho uvidel, myslel som si, že proti mne postavili nejakého robota. Mal takú postavu, že som naňho len pozeral.

    V prvom kole ma tak zbil, že som ani nevedel, či som chlapec, alebo dievča. Vtedy som však ešte veľmi dobre znášal údery aj záťaž. Prvé kolo som vydržal. V druhom sa on unavil a ja som zápas vyhral.

    Ľudia vstali a tlieskali. Na taký zápas si spomínam dodnes.

    Conor McGregor – prehra, ktorá zmenila jeho uvažovanie

    Sú prehry, ktoré by človek najradšej vymazal z pamäti. A potom také, bez ktorých by sa možno nikdy nedostal tam, kam ho život napokon zaviedol.

    Pre Ivana Buchingera patrí dublinský zápas s Conorom McGregorom skôr do tej druhej skupiny.

    – Keď si sa dozvedel, že tvojím súperom bude Conor McGregor, vedel si, akému výnimočnému bojovníkovi budeš čeliť?

    – Ani nie. Vtedy som ešte pracoval v Metranse na zmeny. Denná, nočná, potom dva dni voľno. Tomu som sa snažil prispôsobovať tréningy. Niekedy som išiel trénovať po nočnej zmene, inokedy som sa snažil niečo stihnúť pred prácou. Do Bratislavy som sa na poriadny tréning dostal iba raz či dvakrát za mesiac. To bolo veľmi málo.

    Proti slabším súperom som dokázal vyhrávať aj tak, ale keď prichádzali tí naozaj kvalitní, už som cítil, že to nebude stačiť.

    Na Conora som nebol dostatočne pripravený. Málo som trénoval s bojovníkmi, ktorí zápasili v opačnom postoji. A vlastne som ani netušil, proti akému výnimočne schopnému človeku nastúpim.

    – Čo sa stalo, keď si ho pred zápasom prvýkrát uvidel?

    – Sebavedomie som mal presne dovtedy, kým som ho neuvidel boxovať s tieňom.

    Niečo také som v živote nevidel. Ako sa pohyboval, s akou ľahkosťou, rýchlosťou a presnosťou udieral a kopal… Len som pozeral, kto to vlastne je.

    Tam som sa už trochu psychicky zlomil. Ale úprimne, myslím si, že veľkú šancu by som nemal, ani keby sa to nestalo. Jednoducho som nebol pripravený na takej úrovni.

    – Čo ti táto prehra dala? Tvoja kariéra sa po nej totiž nezlomila, práve naopak, nabrala nový dych.

    – Jeden poriadny kopanec do zadku!

    Vtedy som si povedal, že sa už musím dať dokopy. Musím viac trénovať, byť pozornejší, lepšie sa sústrediť. A chcel som byť najlepší.

    Potom som vyhral sériu zápasov a približne o rok neskôr som získal aj majstrovský opasok.

    Tá prehra mi dala presne to, čo som vtedy potreboval.

    Od niekoľkých stoviek divákov až po arény s dvadsiatimi tisíckami ľudí

    – Aké bolo sledovať na vlastnej koži, ako sa z MMA, ktorému sa venovala pozornosť pomerne úzkej skupiny fanúšikov, stáva veľkolepé predstavenie priťahujúce obrovské davy?

    – Na začiatku na turnajoch takmer nebola atmosféra. Prišlo dvesto, tristo, možno päťsto divákov a aj medzi nimi bolo množstvo príbuzných, kamarátov a známych.

    V Maďarsku, na Slovensku a neskôr aj v Česku sme zápasili v takýchto podmienkach. V Cage Warriors už chodilo viac ľudí, aj v Rusku to malo vyššiu úroveň, ale stále sa to nedá porovnať s tým, čo diváci vidia dnes.

    Potom sa MMA na Slovensku a v okolitých krajinách naozaj rozbehlo a všetko sa zmenilo. Stalo sa, že som bojoval pred dvadsiatimi tisíckami ľudí. To už je úplne iný pocit.

    Keď som potom v Oktagone získal najprv jeden a neskôr aj druhý majstrovský opasok, poznávalo ma čoraz viac ľudí. Publikum mi už vtedy dokázalo dodať neuveriteľnú energiu.

    – Zmenil sa spolu s tým aj tvoj život po finančnej stránke?

    – Áno. Prišlo obdobie, keď som už videl, že sa tým dá uživiť. Dal som výpoveď v práci a odišiel sa pripravovať do Nemecka, kde som mal tím, zatiaľ čo zápasiť som chodil do Ruska.

    Takto to fungovalo niekoľko rokov. Vtedy som sa už naozaj mohol sústrediť na šport a venovať sa mu oveľa vážnejšie.

    „Kedysi som dostal úder a povedal som: Daj mi ešte desať!“

    Čas však neobchádza ani tých najväčších šampiónov. Telo, ktoré dlhé roky poslúchalo takmer každý príkaz, začne jedného dňa odpovedať inak.

    Ivan Buchinger aj o tom hovorí s prekvapujúcou prirodzenosťou.

    – Keď dnes vstúpiš do klietky, fungujú v tebe rovnaké inštinkty a reflexy ako pred desiatimi rokmi?

    – Nie. Kedysi bolo všetko oveľa lepšie. Bol som rýchlejší, lepšie som znášal záťaž a mal som väčšiu výdrž.

    Kedysi som dostal úder a povedal som si: Dobre, daj mi ešte desať! Dnes ten istý úder cítim inak. Všímam si, ako sa moje telo mení.

    Vnútri stále chcem to isté. Ale telo mi už nie vždy dovolí to, čo by som chcel.

    – Tvoj najbližší súper je mladší, silný a veľmi schopný bojovník. Aké ťažké je prijať to, keď chceš stále vyhrávať?

    – Nie je to ľahké. Je odo mňa asi o desať rokov mladší, veľmi silný a dobrý v postoji aj na zemi. Viem, že to bude náročný zápas.

    Teraz ma už trochu trápi aj to, že nedokážem trénovať toľko ako kedysi. Cítim, že na zápas takejto úrovne by bolo treba viac, ale jednoducho zo seba už nie vždy dokážem dostať viac.

    Napriek tomu stále verím svojim schopnostiam. Keď prijmem zápas, idem doň s cieľom vyhrať. Zo svojho tela dostanem všetko, čo mi ešte dovolí.

    – Máš na takýchto súperov nejakú osobitnú taktiku?

    – V podstate mám na každého rovnakú taktiku. Chcem vyhrať. Pokúsim sa ho dostať na zem, kontrolovať, ukončiť zápas alebo ho, ak sa naskytne príležitosť, knokautovať. Samozrejme, pozriem si, aký je súper, ale nezvyknem proti každému vymýšľať úplne inú taktiku.

    U mňa veľa vecí vychádza z inštinktu.

    Rodina – miesto, kde už majstrovské opasky nič neznamenajú

    V tejto chvíli sme bojové športy odložili bokom. Aspoň sme sa o to pokúsili.

    Rýchlo sa totiž ukázalo, že život športovca nemožno oddeliť od každodenného života otca. Za víťazstvami sa často skrývajú obete, o ktorých diváci nič netušia.

    – Videl som video, v ktorom tvoj syn hovorí, že si jeho vzorom. Pre otca je to azda jedno z najkrajších uznaní. Ako to prežívaš ty?

    – Ja si tým nie som až taký istý. Možno to tak naozaj cíti, ale on je úplne iný ako ja.

    Ivan bude mať teraz trinásť rokov a dostáva sa do veku, keď si začína hľadať vlastnú cestu. Poviem úprimne, náš vzťah by mohol byť aj lepší.

    Mám od neho veľké očakávania. Niekedy by som chcel, aby určité veci robil tak, ako to považujem za správne ja. Zároveň však viem, že aj on si musí nájsť svoju cestu. Nie je to jednoduché.

    – Je zaujímavé, čo hovoríš, pretože ani ty si v detstve nevedel, čo od života chceš. Nie je možné, že v ňom teraz trochu vidíš samého seba?

    – Áno, určite na tom niečo bude. Ani ja som dlho nevedel nájsť svoje miesto a on ho zatiaľ tiež celkom nenašiel.

    Len mám pocit, že na mne už vidí, čo všetko sa dá dosiahnuť prácou a vytrvalosťou, a predsa nie vždy urobí to, čo by podľa mňa urobiť mohol.

    Je to veľmi šikovný a talentovaný chlapec, ale často je pohodlný. A potom si uvedomím, že možno som bol presne taký istý aj ja.

    – Ako veľmi sa na seba podobáte mimo športu? Máte nejaké spoločné záujmy?

    – Práve v tom je problém, že v mnohých veciach sme úplne odlišní. On rád pozerá futbal, ja ho takmer vôbec nesledujem. Rád chodí na ryby a ja som v živote sotva držal udicu v ruke.

    Ale keď príde na moje zápasy, vie mi veľmi silno fandiť. Cítim, že ma má rád, a to je pre mňa, samozrejme, dôležité.

    – Tvoja dcérka Lana je ešte v celkom inom veku. Aký máš vzťah s ňou?

    – Teraz má štyri roky, v novembri bude mať päť. Obe deti sú veľmi naviazané na mamu. Ani neviem, niekedy sa v takýchto veciach veľmi ťažko vyjadrujem. Nie je to tak, že by ma nemali rady alebo že by som ja nemal rád ich. Jednoducho mám takú povahu.

    Keď Ivan hovorí o otcovstve, v jeho hlase už nepočuť takú istotu, s akou rozpráva o boji na zemi či zápasovej taktike. Hľadá správne slová, občas sa zasmeje, inokedy sa na chvíľu odmlčí.

    Nesnaží sa vyzerať ako dokonalý otec.

    A možno práve preto sa tento rozhovor stáva takým ľudským. Kým v športe presne vie, ako bojovať a prispôsobiť sa, v otcovstve stojí pred rovnakými otázkami ako mnohí iní rodičia: koľko môže od svojho dieťaťa očakávať, kedy ho má viesť a kedy mu má dovoliť kráčať vlastnou cestou.

    „Moja manželka prakticky sama zvládla výstavbu nášho domu“

    – Porozprávajme sa o Zsuzse, tvojej manželke. Akú úlohu zohrala v tom, že si sa dostal medzi špičku svojho športu?

    – Obrovskú. Veľmi veľa jej vďačím.

    Poznáme sa už približne dvadsať rokov. Na začiatku brala moje zápasenie podobne ako ja. Chodili sme na zápasy, vyhrávali sme, niekedy sme prehrali a život išiel ďalej.

    Keď som však začal zápasiť naozaj vážne a chodievať na prípravu do Nemecka, všetko sa zmenilo.

    Syn bol ešte malý a ja som býval veľmi často preč. Odišiel som na dva či tri týždne, potom som prišiel na týždeň domov a znova sa vrátil do Nemecka.

    Veľa vecí musela doma zvládať sama. Navyše sme stavali dom a prakticky celú jeho výstavbu mala na pleciach ona, zatiaľ čo ja som bol preč.

    – Keď sa na to pozeráš spätne, nemáš pocit, že za tvoje športové úspechy zaplatila vysokú cenu aj tvoja rodina?

    – Áno, určite. Možno aj preto je môj vzťah so synom taký, aký je. Nehovorím, že je zlý, ale mohol by byť lepší.

    Keď bol malý, často som nebýval doma. Kým mal šesť či sedem rokov, už som za sebou mal nesmierne veľa času stráveného mimo rodiny.

    Zsuzsa však vždy stála pri mne. A podporuje ma aj dnes. Aj keď som unavený, povie mi, aby som šiel trénovať a nebol lenivý. Stará sa o stravu, pomáha mi s prípravou.

    Aj teraz mi hovorí, aby som šiel do Nemecka za svojím bývalým tímom, pretože tam by som sa mohol pripravovať naozaj tvrdo. Lenže ani ja už nie som tým istým človekom ako pred rokmi.

    Veľa jej vďačím. Naozaj veľmi veľa.

    Každodenný život šampióna – práca, tréning, rodina a živobytie

    – Ľudia si často predstavujú, že športovec na takejto úrovni ráno vstane, trénuje, naje sa, oddýchne si a potom opäť trénuje. Ako vyzerá tvoj bežný deň?

    – Bolo by fajn, keby to naozaj bolo len o tom!

    Ja však stále pracujem, navyše na zmeny. Popritom trénujem a vediem aj individuálne a skupinové tréningy.

    Keď mám voľno, zvyčajne vstávam okolo šiestej či siedmej. Trochu sa rozhýbem, ponaťahujem, potom odvezieme malú do škôlky. Ideme sa prejsť, naraňajkujem sa a približne o deviatej či pol desiatej idem trénovať.

    Potom sa vrátim domov, vybavím, čo treba, chvíľu si oddýchnem a popoludní ma čaká ďalší tréning. Medzitým sa venujem aj ľuďom, ktorých trénujem.

    Toho všetkého je dokopy veľmi veľa.

    – Takže kým diváci vidia úspešného a známeho športovca, ty sa rovnako musíš starať o živobytie, prácu a každodenné povinnosti.

    – Presne tak. Zo zápasenia neprichádzajú peniaze neustále. Keď nemám zápas, nemám z toho ani príjem. Preto je dobré mať prácu a tréningy, z ktorých mám niečo navyše.

    Lenže toto všetko mi odčerpáva energiu, ktorú potrebujem na vlastnú prípravu.

    Kedysi som to až tak nepociťoval. Teraz už áno. Preto sa snažím ubrať z práce, upraviť si zmeny, viesť menej tréningov pre ostatných a viac sa sústrediť na seba.

    Viac si dávam pozor aj na stravu a regeneráciu. Dnes už musím všetko robiť oveľa uvedomelejšie.

    Ten, kto sa na život šampióna pozerá zvonka, často vidí len víťazstvo. Ruku zdvihnutú v klietke, majstrovský opasok, tlieskajúce publikum.

    Oveľa menej ľudí však vidí, keď ten istý človek na druhý deň odchádza do práce, keď musí trénovať aj unavený alebo keď potrebuje venovať čas a pozornosť svojej rodine.

    Príbeh Ivana Buchingera je preto oveľa viac než len príbehom úspešnej športovej kariéry. Je aj pripomienkou toho, že sláva nikoho nezbavuje povinností všedného života.

    „Dnes svieti slnko, zajtra príde búrka. Ale raz opäť vyjde.“

    Na konci nášho rozhovoru som Ivana poprosil, aby sa s čitateľmi podelil o niečo zo svojich skúseností. Nemusela to byť vyslovene športová rada, skôr myšlienka, o ktorú sa človek môže oprieť aj v každodennom živote.

    – Keby teraz pred tebou stál mladý človek plný neistoty, ktorý nevie, kadiaľ sa vydať, a bojí sa neúspechu, čo by si mu povedal?

    – Aby išiel za svojimi cieľmi, aj keď je to ťažké.

    Pretože aj ja som mal v živote množstvo problémov. Bol som chorý, podstúpil som operáciu a bál som sa, čo so mnou bude. Bolo aj obdobie, keď som nemal žiadne zápasy a nevedel som, ako ďalej.

    Vždy sa objaví nejaký problém. Ale nejako sa veci vždy vyriešia.

     

    Ja to vidím tak, že dnes svieti slnko, zajtra príde búrka. Možno bude trvať aj dva týždne. Ale potom raz slnko opäť vyjde.

    Toto treba pochopiť. Netreba sa hneď vzdávať.

    – A čo by si odkázal tým, ktorí už majú mladé roky za sebou a majú pocit, že aktívnejšia časť ich života sa skončila?

    – Aby sa o seba starali. Pohyb, silový tréning a správna strava sú veľmi dôležité. Aj starší ľudia potrebujú udržiavať svoje telo v dobrej kondícii.

    Ak chce človek dlho žiť zdravo a s dobrou kvalitou života, musí pre to aj niečo urobiť. Nemôže všetko nechať na náhodu.

    Víťazstvo, ktoré sa nedá zmerať majstrovským opaskom

    Keď sa náš rozhovor skončil, premýšľal som nad tým, aké zvláštne cesty niekedy človek v živote prejde.

    Chlapec z Gabčíkova, ktorý ako dieťa utekal z tréningov zápasenia. Komárňanský študent, ktorý si v škole nevedel nájsť svoje miesto, ale neúnavne prechádzal cestu medzi internátom a telocvičňou. Mladý muž, ktorý miešal betón, zbieral jablká, triedil cibuľu a ani len netušil, že mu raz budú fandiť v medzinárodných arénach.

    Potom prišiel šport, víťazstvá, prehry, Conor McGregor, majstrovské opasky a sláva.

    Ale možno práve toto nie je na príbehu Ivana Buchingera to najzaujímavejšie.

    Oveľa zaujímavejšie je, že napriek úspechom sa nesnaží predstierať, že pozná odpoveď na všetko.

    Priznáva, že kedysi mal strach. Že sa nie vždy pripravoval dostatočne. Že dnes už nie je taký rýchly ako kedysi. Že jeho rodina pre jeho kariéru veľa obetovala. A že ako otec niekedy ťažšie hľadá správnu cestu než techniku, ktorá by ho priviedla k víťazstvu nad skúseným súperom.

    Šport ho naučil, že ocitnúť sa na zemi ešte neznamená koniec zápasu. Že niekedy sa dá zvrátiť priebeh práve z tej najťažšej pozície. A že jedna prehra môže človeku dať viac než desať ľahkých víťazstiev.

    Život však nemá vždy jednoznačné pravidlá, váhové kategórie ani tri či päť kôl.

    Niet rozhodcu, ktorý by oznámil, kedy sa začína ďalší zápas. Niet bodovacieho lístka, ktorý by určil, či sme boli dosť dobrými otcami, manželmi alebo ľuďmi.

    A možno práve toto je zápas, na ktorý sa nik z nás nedokáže dokonale pripraviť.

    Z príbehu Ivana Buchingera si napokon neodnášam ako najdôležitejšie ponaučenie to, ako sa človek môže stať šampiónom.

    Skôr to, že sa môžeme rozvíjať aj vtedy, keď už máme za sebou množstvo víťazstiev. Že sila nespočíva len v úderoch, vytrvalosti a fyzickom výkone, ale aj v schopnosti pozrieť sa vlastným slabostiam do očí.

    Pretože skutočnú veľkosť človeka neukazuje nevyhnutne to, koľkokrát zvíťazil nad inými, ale aj to, nakoľko dokáže byť úprimný sám k sebe.

    Károly Less

     

    Share. Facebook LinkedIn Email WhatsApp Copy Link

    Mohlo by vás zaujimať

    Osobnosť

    Od zvedavosti k objavu – rozhovor s profesorom Ivanom Vargom

    12. októbra 2026
    Osobnosť

    Sila disciplíny, vytrvalosti a športu – rozhovor s Lacom Ódorom

    30. septembra 2026
    Osobnosť

    Nemocnica nie je budova. Nemocnicu tvoria ľudia

    4. septembra 2026
    Osobnosť

    Rytmus, ktorý si nachádza cestu domov: Pamela Sallai prináša Kubu do Komárna

    24. júla 2026
    Osobnosť

    „Svoje telo nesmiem nikdy opustiť.“

    9. júna 2026
    Osobnosť

    Som divá kačica – Anita Szvrcsek o slobode, herectve a vlastnej ceste

    18. mája 2026
    Add A Comment

    Comments are closed.

    Reklama

    Jedna aréna. 48 súťažiacich. Len jeden víťaz. Legendárne Hry o život sa vracajú na veľké plátno do Kina Tatra v Komárne!

    7. novembra 2026

    „Stále som hladný po úspechu. A kým vo mne horí oheň, budem bojovať!“ – Ivan Buchinger

    29. októbra 2026

    Každá minúta rozhoduje o živote – Komárno pripomína význam boja proti mozgovej príhode a ponúka nádej aj po nej

    29. októbra 2026

    Z Komárna na vrchol Hollywoodu – Ivan Reitman, na ktorého môže byť jeho rodné mesto právom hrdé

    28. októbra 2026

    Dar, ktorý môže zachrániť život: Komárňanskí seniori získali defibrilátor a cenné rady od odborníkov

    21. októbra 2026
    Sledujte nás na sieťach
    • Facebook
    Facebook
    © 2026 Komárnoviny/Komárnomédia.

    Napíšte čo vás záujíma a stlačte Enter pre vyhľadanie. Stlačte Esc vypnutie vyhľadávania.