Pán Mgr. Miroslav Jaška, MPH, vyštudoval matematiku, začínal ako učiteľ, neskôr prešiel bankovým sektorom a napokon zakotvil v zdravotníctve. Dnes vedie komárňanskú nemocnicu, pričom za najdôležitejšiu súčasť jej úspechu nepovažuje nové budovy ani moderné prístroje, ale ľudí, ktorí v nej pracujú. Popri zdravotníctve zostáva jeho veľkou vášňou futbal a vo voľnom čase sa najradšej venuje svojim trom vnúčatám. Rozprávali sme sa o jeho životnej ceste, premenách komárňanskej nemocnice, ďalších investičných plánoch, budúcnosti slovenského zdravotníctva, športe, ale aj o tom, prečo odmieta autoritatívny spôsob riadenia.
Vaša profesionálna cesta je pomerne pestrá. Kde sa vlastne začala?
Som vyštudovaný matematik a moja prvá profesia bola, ako učiteľ. V Trenčíne som približne tri roky učil matematiku. Začínal som na základnej škole so športovými triedami, takže už vtedy som bol veľmi blízko k športovému prostrediu.
Neskôr som školstvo opustil a prešiel do bankového sektora. Cez pracovníka na radovej pozícii, som sa postupne vypracoval na námestníka pre úverovú politiku a neskôr som pôsobil aj ako riaditeľ pobočiek. Bola to pre mňa výborná škola skúseností ohľadom manažmentu, práca s číslami no aj zodpovednosti.
Potom prišlo zdravotníctvo. Krátko som pôsobil vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne ako technicko-ekonomický námestník, 2 roky som bol finančným riaditeľom v inom odvetví a napokon som sa do zdravotníctva vrátil. Popri praxi som si doplnil aj vzdelanie v oblasti zdravotníckeho manažmentu a získal titul MPH.
Nebola matematika od zdravotníctva príliš vzdialená?
Ani nie. Matematika človeka naučí logicky rozmýšľať, pracovať s dátami a hľadať riešenia. A manažment, ekonomika či riadenie nemocnice sú vo veľkej miere práve o dátach, číslach, súvislostiach a schopnosti správne sa rozhodovať.
Samozrejme, zdravotníctvo má svoje špecifiká. Človek sa musí orientovať v legislatíve, ekonomike, organizácii zdravotnej starostlivosti a zároveň musí rozumieť tomu, že v centre všetkého stojí pacient.
Napriek tomu, že pracujete v Komárne, naďalej žijete v Trenčíne. Ako sa dá takýto režim zvládnuť?
Fungujem v podstate na týždňovkách. Moje dcéry sú už dospelé, žijú v Českej republike a majú vlastné rodiny, takže si dnes môžem dovoliť venovať práci podstatne viac času.
Mojou najväčšou radosťou sú však traja vnuci. Majú osem, šesť a jeden rok. So staršími trávime veľa času, väčšinou aktívne: lyžujeme, bicyklujeme, hráme futbal. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a práve čas s vnukmi je pre mňa najlepší spôsob, ako si vyčistiť hlavu.
Futbal však vo vašom živote nie je iba rodinnou zábavou.
Futbal je moja veľká záľuba a venujem sa mu aj organizačne. Pôsobím v rozhodcovských a výkonných štruktúrach futbalu.
Vďaka tomu, že počas pracovného týždňa zostávam v Komárne, dokážem svoj čas rozdeliť medzi nemocnicou a futbalom. Keď treba, som v nemocnici do siedmej či ôsmej večer. Je to intenzívny režim, ale dá sa zvládnuť.
Komárňanská nemocnica prešla v posledných rokoch výraznou modernizáciou. Na čo ste najviac hrdý?
Najskôr by som rád opravil jednu vec. Nerád hovorím, že ja som niečo vybudoval alebo zariadil. Nemocnicu neposúva jeden človek.
Máme tu výborných zamestnancov a bez nich by všetky investície, nové priestory či prístroje nemali význam. Môžete zrekonštruovať nemocnicu od základov, ale ak v nej nemáte kvalitných ľudí, ktorí dokážu pacientovi poskytnúť dobrú a efektívnu zdravotnú starostlivosť, samotná budova vás nikam neposunie.
Keď som nastupoval, jednou z veľkých tém bolo vybudovanie onkologického centra. V roku 2018 sa nám podarilo v relatívne krátkom čase nainštalovať lineárny urýchľovač, čím sa onkologická starostlivosť v Komárne dostala na úplne inú úroveň.
Nasledoval rozvoj internistických disciplín, interného a neurologického oddelenia a neskôr projekt urgentného príjmu.
Urgentný príjem výrazne zmenil fungovanie nemocnice. V čom predovšetkým?
Podarilo sa vytvoriť priestor, kde je na jednom mieste sústredená diagnostika, ambulancie urgentného príjmu a zároveň tri veľmi dobre vybavené operačné sály.
Dôležitým efektom bolo aj stavebné prepojenie jednotlivých častí nemocnice. Predtým boli chirurgia, gynekológia či interné a neurologické pracoviská v samostatných objektoch. Nové riešenie ich umožnilo prepojiť tak, aby pacienti aj zdravotníci mohli medzi oddeleniami prechádzať komfortnejšie, bez nutnosti vychádzať von.
Popritom sme realizovali aj menšie projekty, ktoré však majú pre pacientov veľký význam, napr.: obnovu izieb na detskom oddelení či vybudovanie štyroch moderných pôrodných sál.
Čo dnes považujete za najväčšiu investičnú prioritu nemocnice?
Máme ešte priestory, ktoré nezodpovedajú úrovni medicíny, ktorú v nich naši zdravotníci poskytujú.
Potrebujeme modernizovať najmä gynekologické, chirurgické a ortopedické oddelenie. Personálne a odborne sú tieto pracoviská podľa môjho názoru na veľmi dobrej úrovni, ale chceme, aby tomu zodpovedalo aj prostredie.
Ďalším krokom je paliatívne oddelenie, na ktoré sa nám podarilo zabezpečiť financovanie z Plánu obnovy.
Máme pripravené aj ďalšie projekty. Nerád však o nich hovorím skôr, než máme na to isté financovanie. Na druhej strane môžem povedať, že projekčne sme pripravení. Pri viacerých zámeroch máme dokumentáciu a v značnej miere aj potrebné povolenia. Keď prídu vhodné výzvy z eurofondov, chceme byť schopní okamžite reagovať.
Hovorí sa aj o ďalšom veľkom rozšírení nemocnice. Je to reálne?
Takúto ambíciu máme. Jedným z pripravených zámerov je nová štvorpodlažná budova.
Dôvodom nie je stavať iba preto, aby sme mali novú budovu. Vidíme rastúce počty pacientov na chirurgii, traumatológii aj gynekológii a súvisí to tiež s rozvojom onkochirurgie a onkogynekológie. Pri niektorých kapacitách sa už približujeme k hranici plnej vyťaženosti.
Preto potrebujeme premýšľať niekoľko rokov dopredu.
Súvisí rozvoj nemocnice aj s jej postavením v rámci optimalizácie siete nemocníc?
Samozrejme. Našou ambíciou je dlhodobo obhájiť postavenie nemocnice druhej úrovne.
Keď sa pozerám na výsledky a rozsah programov, ktoré nemocnica zabezpečuje, som v tomto smere optimista. Podľa údajov za rok 2025 nemocnica plní viac ako 90 percent požadovaných programov. To je jeden z významných ukazovateľov, ktorý ukazuje, že nemocnica má svoje miesto v systéme a dokáže poskytovať široké spektrum zdravotnej starostlivosti.
Keď sa na slovenské zdravotníctvo pozriete z pohľadu človeka, ktorý nemocnicu reálne riadi, čo mu podľa vás najviac chýba?
Predovšetkým by sme mali viac pracovať s dátami a menej s dojmami.
Často počúvame rôzne tvrdenia o štátnych, súkromných alebo iných nemocniciach. Podľa mňa však nie je podstatné, kto nemocnicu vlastní. Dôležité je, čo dané pracovisko dokáže pacientovi reálne poskytnúť, aký má personál, vybavenie, skúsenosti a počet výkonov.
Optimalizáciu siete nemocníc preto považujem v princípe za zmysluplný projekt, pokiaľ bude odborne nastavená.
Často spomínate „cestu pacienta“. Čo tým myslíte?
Pacient musí vedieť, kam patrí a kde dostane najlepšiu starostlivosť.
Ako príklad môžeme použiť onkológiu. V Komárne dokážeme podľa našich možností riešiť približne 95 percent onkologických diagnóz, s ktorými sa stretávame. Nemáme však ambíciu robiť všetko.
Existujú veľmi zriedkavé diagnózy alebo výkony, ktoré patria na vysokošpecializované pracoviská. Takýchto pacientov je nutné poslať na väčšie, odbornejšie pracoviská, ako napríklad Národný onkologický ústav alebo na iné špecializované pracovisko, kde majú s daným ochorením väčšie skúsenosti.
A takto by podľa mňa mala fungovať celá sieť: pacient dostane čo najväčšiu časť starostlivosti blízko svojho domova, ale keď potrebuje vysoko špecializovanú liečbu, systém ho plynulo posunie tam, kde ju dokážu poskytnúť najlepšie.
Čo je podľa vás najväčšou brzdou slovenského zdravotníctva?
Poviem to veľmi jednoducho: keď zdravotníctvo prestane byť politickou témou, má šancu výrazne sa posunúť dopredu.
Nemyslím tým, že nemá byť predmetom verejnej diskusie. Samozrejme, že musí. Ale nemali by sme každé odborné rozhodnutie posudzovať podľa toho, kto je práve pri moci alebo komu nemocnica patrí.
Mali by si za jeden stôl sadnúť odborníci, pozrieť sa na dáta a povedať: toto potrebuje pacient a takto mu to dokážeme zabezpečiť.
Potom sa nebudeme hádať, či je lepšia štátna alebo súkromná nemocnica, ale budeme sa rozprávať o tom, aké zdravotné programy poskytujeme ľuďom a v akej kvalite.
Podobne intenzívne ako zdravotníctvo sledujete aj slovenský futbal. Čo by podľa vás potreboval?
Pri futbale mám jednu obľúbenú poznámku: na ihrisku hrá 22 ľudí, ale na Slovensku máme päť a pol milióna ľudí, ktorí presne vedia, čo by mali robiť lepšie.
Ja nechcem byť jedným z nich.
Skôr si myslím, že si musíme vážiť ľudí, ktorí denne pracujú v kluboch, často v malých mestách a obciach. Budúcnosť futbalu sa nezačína na reprezentačnom štadióne. Začína pri deťoch v malom klube.
Práve tam treba investovať energiu, ľudí a čas.
Často porovnávate prácu s mládežou so skúsenosťami z Česka. Čo vás tam oslovilo?
Páči sa mi spôsob, akým dokážu do športovania detí zapojiť ľudí, ktorí konkrétnemu športu naozaj rozumejú.
Ak majú deti florbal, môže prísť mladý hráč, ktorý florbal aktívne hrá. Pri futbale ich vedie niekto z futbalového prostredia, pri basketbale alebo volejbale zasa človek, ktorý daný šport pozná.
Deti tak nevnímajú telesnú výchovu ako povinnosť. Tešia sa na ňu.
Veľmi dôležitá je tiež metodika. Keď učíte malé dieťa volejbal, nemôžete od neho chcieť, aby okamžite hralo ako dospelý. Najprv môže loptu chytiť, prihrať spoluhráčovi a postupne sa učiť ďalšie pohyby.
Najdôležitejšie je dostať deti von, nechať ich športovať a vytvoriť im prostredie, v ktorom ich pohyb bude baviť.
Čo by ste v tomto smere odkázali rodičom?
Aby sa nebáli nechať deti športovať.
Niekedy počujeme: prší, bude vôbec tréning? A prečo by nemal byť? Ak sa dieťa na šport teší, dajme mu tú možnosť.
Nemusí z neho vyrásť profesionálny futbalista alebo vrcholový športovec. Omnoho dôležitejšie je, že sa hýbe, vytvára si vzťah k športu, získava návyky a trávi čas s ďalšími deťmi.
Na záver – aké je vaše osobné manažérske krédo?
Je veľmi jednoduché.
Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí vo svojej oblasti vedia viac ako ja.
Ak riadim nemocnicu, nepotrebujem byť najlepší lekár, ekonóm, technik či personalista. Potrebujem mať okolo seba kvalitných ľudí, ktorým dôverujem a ktorí sú vo svojej oblasti odborníkmi.
Diktátorský spôsob riadenia považujem za cestu do pekla. Ak všetko stojí na jednom človeku a ten človek odíde, systém zostane bezradný.
Preto je pre mňa zásadná komunikácia. Potrebujem od svojich najbližších spolupracovníkov počuť nielen dobré správy, ale najmä tie zlé. Ak niečo funguje, je to výborné. Ak však vzniká problém, treba o ňom vedieť čo najskôr a riešiť ho.
Platí to pri investíciách, medicíne aj medziľudských vzťahoch.
A napokon je tu ešte jedna vec: ľudia trávia v práci obrovskú časť svojho života. Ak sa nám podarí vytvoriť prostredie, do ktorého chodia radi, kde cítia dôveru a vedia, že ich práca má význam, potom máme dobrý základ na to, aby fungovala aj celá nemocnica.
Pretože nemocnica nie je nápis na budove. Nemocnicu tvoria ľudia, ktorí v nej dokážu pomôcť pacientovi.
(MEL), fotky: Nemocnica AGEL Komárno
