Dr. Dmytro Tsyhyka, PhD., prišiel do Komárna v roku 2024. Skúsenosti si priniesol z Ukrajiny, kde pôsobil aj ako primár chirurgického oddelenia v onkologickom ústave. Onkochirurgia ho oslovila už počas štúdia, najmä preto, že podľa neho existujú podobné prípady, ale často sa od seba líšia a chirurg musí pri každej operácii premýšľať, rozhodovať sa a hľadať najlepšie možné riešenie. Dnes vedie chirurgický tím v Komárne. Rozprávali sme sa s ním nielen o medicíne a možnostiach komárňanskej chirurgie, ale aj o jeho prístupe ku kolegom, rodine, živote v Komárne či o vojne na Ukrajine.
– Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete venovať medicíne a práve chirurgii?
– Vysokú školu som ukončil v roku 2006 a odvtedy sa profesionálne venujem chirurgii, predovšetkým onkochirurgii. Počas svojej kariéry som pôsobil v dvoch nemocniciach a na Ukrajine som pracoval aj ako primár chirurgického oddelenia v onkologickom ústave. Do Komárna som prišiel v roku 2024.
Keď som sa rozhodol študovať medicínu, už som vedel, že sa chcem venovať chirurgii. Vtedy som ešte presne nevedel, ktorej oblasti. Až ku koncu štúdia som si uvedomil, že najviac ma priťahuje onkochirurgia.
– Čím vás zaujala práve onkochirurgia?
– Predovšetkým tým, že každý prípad je iný. Onkologická chirurgia je často rozsiahlejšia a technicky náročnejšia. Zároveň dáva chirurgovi veľký priestor na premýšľanie.
Nádor môže u každého pacienta rásť iným spôsobom, zasahovať iné štruktúry a pred chirurgom tak zakaždým stojí trochu iná situácia. Nestačí poznať techniku operácie. Treba rozmýšľať, vyhodnocovať situáciu a rozhodnúť sa, ako zákrok urobiť čo najbezpečnejšie a najlepšie pre pacienta.
– Aký ste boli ako dieťa? Mali ste blízko aj k športu?
– Šport som mal vždy veľmi rád, predovšetkým kolektívne športy. Hrávali sme prakticky všetko, najmä futbal, volejbal aj basketbal. Bol som členom školských volejbalových a basketbalových tímov a zúčastňovali sme sa aj súťaží.
Šport mi zostal blízky, hoci dnes už naň, samozrejme, nemám toľko času ako kedysi.
– Do Komárna ste prišli zo zahraničia. Ako sa vám tu žije?
– Komárno je veľmi príjemné mesto. Je menšie, ale práve to má svoje výhody. Všetko je blízko, mesto je pokojné, čisté a má príjemnú atmosféru.
Špecifikom Komárna je, samozrejme, aj to, že veľká časť obyvateľov hovorí po maďarsky. Pre mňa je to ďalšia výzva, pretože aj slovenčina je pre mňa cudzí jazyk. Snažím sa v nej stále zlepšovať a postupne sa učím aj po maďarsky.
– Slovenčinu pritom ovládate veľmi dobre. Kedy ste sa ju naučili?
– Slovenčinu som poznal čiastočne už od detstva. Počúval som ju v televízii alebo v rádiu, takže som jej do určitej miery rozumel, ale aktívne som ju nepoužíval, nerozprával som a ani nikdy som po slovensky nepísal.
Aktívne som začal po slovensky komunikovať až po presťahovaní na Slovensko, najmä tu v Komárne. Okrem ukrajinčiny a slovenčiny sa snažím používať aj trochu maďarčiny, ovládam angličtinu a čiastočne nemčinu.
– Veľkú úlohu vo vašom živote zohráva rodina.
– Určite. Mám štyri deti a aj moje rozhodnutie presťahovať sa súviselo s tým, aby som k nim mohol byť bližšie.
Rodina je pre mňa veľmi dôležitá. Pri práci chirurga, ktorá je psychicky aj fyzicky náročná, sú práve deti tým, pri čom dokážem najlepšie vypnúť.
– Ako teda oddychuje primár chirurgického oddelenia?
– S deťmi a mojou milovanou manželkou. To je asi najpresnejšia odpoveď. Kedysi som chodieval aj do fitnescentra, ale dnes na to zostáva oveľa menej času. Chodíme na prechádzky, hráme futbal a snažím sa venovať každému zo svojich detí. Keď máte štyri deti, voľného času veľa nezostáva. Ale práve čas strávený s nimi je pre mňa zároveň oddychom.
„Každá operácia sa začína ešte predtým, než chirurg vezme do ruky skalpel“
– Mnohí pacienti vidia chirurga až pred operáciou alebo počas vizity. Ako v skutočnosti vyzerá bežný pracovný deň chirurga?
– Pracovný deň sa začína už ráno. Do nemocnice prichádzame o siedmej a o 7.30 máme ranné sedenie. Preberáme pacientov prijatých počas nočnej služby, akútne prípady, výsledky vyšetrení aj pacientov pripravovaných na operáciu.
Plánujeme operačný program a rozdeľujeme úlohy , napr.: kto bude operovať, kto bude pracovať na chirurgickej ambulancii a kto sa bude venovať pacientom na oddelení.
Po rannom sedení nasleduje vizita. Následne sa každý člen tímu venuje práci, ktorú má na daný deň určenú.
Dôležité je povedať, že operácia nie je spontánne rozhodnutie. Dokonca ani pri akútnom pacientovi nejdeme na operačnú sálu bez prípravy. Musíme poznať jeho zdravotný stav, diagnózu, výsledky vyšetrení a vedieť, prečo je operácia potrebná a aký výkon plánujeme urobiť.
Príprava na operáciu teda znamená dôkladne si preštudovať zdravotnú dokumentáciu a všetky dostupné vyšetrenia a vytvoriť si jasný operačný plán.
„Nechcem byť diktátor. Chcem byť súčasťou tímu.“
– Akým primárom ste? Skôr prísnym šéfom alebo kolegom, ktorý sa snaží byť čo najbližšie k tímu?
– Funkciu primára zastávam už druhýkrát. Túto skúsenosť som mal aj na Ukrajine.
Snažím sa byť tímovým hráčom. Nemám rád diktatúru na oddelení. Niekedy mám dokonca pocit, že som možno až príliš mäkký. Na druhej strane sú veci, pri ktorých musím byť prísny, predovšetkým dodržiavanie pravidiel.
Pravidlá totiž nevznikli preto, aby niekomu komplikovali život.
Pravidlá sú na to, aby sme nerobili chyby.
Týka sa to medicínskej práce, komunikácie medzi lekármi, spolupráce s ostatnými oddeleniami aj organizácie celého chodu chirurgie. Musíme vedieť o všetkom, čo môže ovplyvniť pacientov alebo prevádzku oddelenia.
Aj keď sa napríklad plánujú technické práce na oddelení, musíme o nich vedieť vopred. Ak sa má niekde búrať alebo opravovať, nemôžeme dopustiť, aby sa tak dialo bezprostredne vedľa hospitalizovaného pacienta. Pacienta vopred premiestnime a zariadime veci tak, aby bol čo najmenej zaťažený.
Chcem teda byť kolegom, človekom, na ktorého sa ostatní môžu obrátiť, ale zároveň som prísny tam, kde ide o bezpečnosť pacienta a dodržiavanie stanovených postupov.
– Od zdravotných sestier sme počuli veľmi podobné hodnotenie, že ste tímový, zodpovedný a ľudský, ale keď treba, dokážete byť aj prísny.
– Som rád, ak to tak vnímajú. Bez sestier by chirurgické oddelenie nemohlo fungovať. Je to tímová práca a každý človek v tom tíme má svoju úlohu.
„Chirurg, ktorý neoperuje, sa nemôže stať dobrým chirurgom“
– Veľký dôraz kladiete aj na odborný rast mladších kolegov. Prečo je to pre vás také dôležité?
– Pretože sám viem, akú veľkú úlohu môže v kariére mladého chirurga zohrať dobrý primár alebo skúsenejší kolega.
Počas svojej kariéry som stretol aj starších lekárov, ktorí mladším veľmi nechceli dávať priestor na vzdelávanie alebo na získavanie praktických skúseností. Ja sa snažím robiť presný opak. Vážim si úprimnosť a neznášam lži.
Každý chirurg musí operovať. Chirurg, ktorý neoperuje, sa nemôže stať dobrým chirurgom.
Ja som mal krátkodobo šťastie na primára, ktorý mi umožnil vykonávať operácie pod jeho dohľadom. Za relatívne krátky čas som tak získal množstvo praktických skúseností, ktoré mi neskôr umožnili samostatne sa profesionálne rozvíjať.
Preto svojich kolegov podporujem. Ak chcú ísť na odborný kongres alebo školenie, nebránim im. Ak chcú vykonať operáciu, pri ktorej potrebujú moju pomoc alebo dohľad, rád im pomôžem.
To, čo viem, sa im snažím odovzdať. A ak niečo neviem alebo im konkrétnu skúsenosť nemôžem poskytnúť, poviem im: choďte sa to naučiť tam, kde to robia. Najmä u mladých lekárov je ďalšie vzdelávanie absolútne nevyhnutné.
Komárňanská chirurgia by podľa neho dokázala robiť viac.
– Ak by ste mali možnosť ďalej rozvíjať chirurgiu v komárňanskej nemocnici, kde vidíte najväčší priestor?
– Spektrum výkonov, ktoré dokážem robiť, je pomerne široké. Sám som vedeniu povedal, že svoje odborné možnosti tu využívam možno na 30 až 40 percent.
Samozrejme, nie je to iba otázka toho, čo dokáže jeden chirurg. Existujú ekonomické a organizačné limity, zmluvy so zdravotnými poisťovňami, financovanie jednotlivých výkonov a potrebné technické vybavenie.
Najväčšou limitáciou sú v mnohých prípadoch práve podmienky zdravotných poisťovní alebo financie.
Máme pacientov, ktorým by sme teoreticky dokázali poskytnúť kvalitnú zdravotnú starostlivosť aj tu, ale pri niektorých výkonoch ich musíme odoslať na iné pracovisko, pretože nemocnica na daný výkon nemá potrebné podmienky alebo vytvorené zmluvné možnosti.
Zároveň si musíme uvedomiť, že Komárno nie je fakultná nemocnica ani špecializované národné centrum. Musíme hľadať rozumnú hranicu medzi ambíciami a reálnymi možnosťami nemocnice.
– Napriek tomu sa už niektoré veci podarilo posunúť dopredu.
– Áno. Napríklad laparoskopická onkochirurgia či onkoplastická chirurgia prsníka tu predtým neboli bežnou súčasťou praxe. Dnes robíme laparoskopické operácie hrubého čreva a konečníka, ako aj výkony na tenkom čreve či žalúdku a rekonštrukčné výkony na prsníkoch.
A je tu ešte jeden mimoriadne dôležitý faktor, čo sa týka zložitých prípadov.
Kvalita zdravotnej starostlivosti nezávisí iba od rúk jedného chirurga.
Starostlivosť o pacienta je tímová práca. Začína sa diagnostikou, pokračuje prácou sestier, chirurgov, anestéziologického tímu a následne rehabilitáciou či ďalšími odbornosťami.
Nestačí teda, aby mal skúsenosť jeden človek. Skúsený musí byť celý tím.
Preto je niekedy pre pacienta lepšie, ak ho odošleme do centra, kde konkrétny výkon vykonávajú pravidelne a celý tím je naň vyškolený. Ak nejakú komplikovanú operáciu urobíte iba niekoľkokrát za rok, je veľmi ťažké vybudovať dostatočnú rutinu. Ambíciou lekára nemôže byť za každú cenu urobiť všetko. Ambíciou musí byť poskytnúť pacientovi najlepšiu možnú zdravotnú starostlivosť.
Vojna na Ukrajine: „Je to veľmi ťažká otázka“
– Pochádzate z Ukrajiny a stále tam máte rodinu aj priateľov. Ako osobne prežívate vojnu?
– Je to veľmi ťažká otázka.
Vojna sa pre nás nezačala až v roku 2022. Začala sa už v roku 2014 a vo februári 2022 nadobudla obrovský rozsah.
Samozrejme, premýšľal som nad tým, ako môžem svojej krajine pomôcť. Zapájali sme sa do humanitárnej a medicínskej pomoci. Na druhej strane som bol otcom troch detí a musel som myslieť aj na ne. Dnes mám štyri deti.
Je to veľmi zložitý vnútorný konflikt. Človek chce pomáhať, ale zároveň si musí položiť otázku: ak sa mi niečo stane, kto sa postará o moje deti?
Na Ukrajine mám rodinu a veľa priateľov, niektorí z nich boli alebo sú priamo na fronte. Preto sa ma vojna dotýka veľmi osobne.
Vojna zároveň rozdelila aj ľudí, ktorí boli predtým priateľmi. V minulosti som mal priateľov aj v Rusku, ale po začiatku vojny sa naše názory úplne rozišli a komunikácia sa prerušila.
Zmenil sa aj môj pohľad na význam jazyka a identity. Kedysi sa ukrajinčina často znevažovala a vnucovali nám myšlienku, že nezáleží na tom, akým jazykom človek hovorí. Dnes vnímam oveľa intenzívnejšie, že jazyk a identita majú svoj význam.
Najviac si želám, aby sa vojna skončila a aby prišla spravodlivosť. Nikomu tento konflikt neprináša nič dobré.
„Najdôležitejšie je, aby z mojich detí vyrástli dobrí ľudia“
– Keď odložíme medicínu bokom: aké je vaše životné krédo? Čo by ste chceli vo svojom živote dosiahnuť predovšetkým ako človek a otec?
– Som jedináčik, nemám súrodencov. Dnes mám štyri deti a za jednu zo svojich najväčších životných úloh považujem to, aby som ich vychoval tak, aby z nich vyrástli dobrí ľudia.
Chcem im vytvoriť podmienky na vzdelanie, naučiť ich slušnosti, rešpektu a pripraviť ich na život.
Neznamená to, že im chcem všetko kúpiť alebo všetko dať. O to nejde. Chcem im dať výchovu a hodnoty.
Raz som počul veľmi jednoduchú myšlienku, ktorá sa mi páči: keď sa pozeráš na človeka, najskôr sa pýtaj, či je dobrý alebo zlý. Až potom rieš, či je Slovák, Maďar, Ukrajinec, Rus alebo patrí k akejkoľvek inej národnosti.
To najdôležitejšie je, aký je človek.
Ak sa mi podarí vychovať moje deti tak, aby boli slušnými, dobrými a rešpektovanými ľuďmi, budem môcť povedať, že som jednu zo svojich najdôležitejších životných úloh splnil.
(MEL, CSEP)
