Nemocnica AGEL Komárno má vo svojich radoch sestru, ktorej práca, odbornosť a ľudský prístup si vyslúžili významné uznanie. Gabriela Vidová, vedúca sestra oddelenia jednodňovej zdravotnej starostlivosti, získala regionálne ocenenie Biele srdce, ktoré udeľuje Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek. V zdravotníctve pracuje nepretržite od roku 1994 a za jej profesionálnou cestou stojí nielen dlhoročná prax, ale predovšetkým hlboké vnútorné presvedčenie, že pomáhať ľuďom má zmysel.
Pani Vidová, získali ste ocenenie Biele srdce. Čo pre vás toto uznanie znamená?
Je to pre mňa veľká česť, ale zároveň aj silný záväzok. Toto ocenenie nevnímam iba ako osobné poďakovanie, ale aj ako uznanie práce všetkých sestier, ktoré denne stoja pri pacientoch. Ošetrovateľstvo je krásne, ale veľmi náročné povolanie. Vyžaduje odbornosť, zodpovednosť, trpezlivosť, empatiu a veľa vnútornej sily.
Pre mňa je Biele srdce motiváciou pokračovať ďalej v práci, ktorú robím s úctou k pacientom a so srdcom pre svoje povolanie. Zároveň patrí aj mojim kolegom, pretože dobrá zdravotná starostlivosť nikdy nie je výsledkom práce jedného človeka. Je to vždy práca celého tímu – od nižšieho zdravotníckeho personálu až po upratovačky.
Spomínate, že túto prácu robíte so srdcom. Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete stať zdravotnou sestrou?
Moje rozhodnutie vzniklo veľmi skoro. Bola som ešte žiačkou základnej školy, myslím, že asi vo štvrtej triede, keď som si uvedomila, že chcem pomáhať ľuďom. Veľmi silno ma ovplyvnila skúsenosť so starostlivosťou o môjho starého otca, ktorý mal vážne zdravotné problémy spojené s cukrovkou.
Pre dieťa je takáto skúsenosť silná. V mojom prípade to však nebolo niečo, čo by ma od zdravotníctva odradilo. Práve naopak. Ukázalo mi to, aké dôležité je, keď je pri chorom človeku niekto, kto mu pomôže, podporí ho a pristupuje k nemu ľudsky. Bola to skúsenosť, ktorá ma nasmerovala na celý život.
Vaša profesionálna cesta sa začala v roku 1994. Ako si spomínate na svoje začiatky?
Po ukončení strednej zdravotníckej školy som v roku 1994 nastúpila do nemocnice v Bratislave, na chirurgické oddelenie v Ružinove. Boli to roky, ktoré mi dali veľmi veľa. Chirurgia je dynamické, náročné a zodpovedné pracovisko. Človek sa tam musí rýchlo učiť, musí vedieť reagovať, musí byť pripravený na rôzne situácie.
Začiatky v zdravotníctve sú vždy veľkou školou. Naučíte sa nielen odborným postupom, ale aj tomu, ako komunikovať s pacientom, ako zvládať stres, ako byť oporou človeku, ktorý má strach alebo bolesť. Práve tieto skúsenosti ma formovali ako sestru aj ako človeka.
Neskôr ste prišli do Komárna. Čo vás priviedlo práve sem?
Do Komárna som sa presťahovala v roku 2003 a začala som pracovať v tunajšej nemocnici. Od začiatku som bola súčasťou jednodňovej chirurgie, čo je oblasť, ktorá si vyžaduje presnosť, dobrú organizáciu a tímovú spoluprácu.
Komárno sa pre mňa stalo miestom, kde sa dá dobre žiť aj pracovať. Po rokoch vo veľkom meste som ocenila pokojnejšie prostredie. Nie je tu taký ruch ako v Bratislave, človek má iný rytmus života. Dnes môžem povedať, že to bolo dobré rozhodnutie.
Pracujete ako vedúca sestra oddelenia jednodňovej zdravotnej starostlivosti. Čo táto funkcia v praxi znamená?
Je to práca, ktorá spája odbornosť, manažment aj každodenný kontakt s ľuďmi. Vedúca sestra musí zabezpečiť chod oddelenia, koordinovať tím, riešiť organizačné záležitosti, ale zároveň musí rozumieť práci pri pacientovi. Nemôžete byť iba manažérka od stola. Musíte vedieť, čo sa na oddelení deje, čo kolegovia potrebujú a čo potrebujú pacienti.
Na jednodňovej zdravotnej starostlivosti je veľmi dôležité, aby všetko fungovalo plynulo. Pacient prichádza na výkon, často má obavy, potrebuje informácie, pokojný prístup a istotu. Našou úlohou je, aby sa cítil bezpečne, aby vedel, čo ho čaká, a aby odchádzal s pocitom, že bolo o neho dobre postarané.
Čo je podľa vás na práci sestry najťažšie?
Najťažšie je asi to, že sestra musí zvládať viacero vecí naraz. Musí byť odborníčkou, organizátorkou, psychickou oporou aj človekom, ktorý dokáže reagovať v náročnej situácii. Niekedy je práca fyzicky vyčerpávajúca, inokedy psychicky. Sú dni, keď je personálu menej, práce viac a treba pomôcť tam, kde je to práve potrebné.
Aj ja pracujem na plný úväzok, bežne od siedmej do pätnástej, ale ak treba, pomáham aj na operačných sálach alebo v službách. V zdravotníctve musí byť človek flexibilný. Pacient nemôže čakať na to, kým budú ideálne podmienky. Treba urobiť maximum v konkrétnej situácii.
A čo je na tejto práci najkrajšie?
Najkrajšie je, keď vidíte, že vaša práca má zmysel. Keď pacient príde s obavami a odchádza spokojný. Keď sa poďakuje, usmeje sa alebo vám povie, že ste mu pomohli a cítil sa u nás veľmi dobre. To sú chvíle, ktoré človeku vracajú energiu.
V zdravotníctve nie je všetko jednoduché. Ale práve kontakt s pacientmi a vedomie, že im môžete pomôcť, je dôvod, prečo túto prácu robím stále s láskou.
Aký je podľa vás dobrý zdravotník?
Dobrý zdravotník musí mať odbornosť, ale to nestačí. Musí mať aj ľudskosť. Pacient nie je diagnóza, nie je číslo, nie je iba výkon v programe. Je to človek, ktorý často prichádza so strachom, bolesťou alebo neistotou.
Dobrá sestra musí vedieť počúvať. Niekedy pacient nepotrebuje dlhé vysvetlenia, ale potrebuje cítiť, že mu niekto venuje pozornosť. Láskavý prístup neznamená slabosť. Naopak, je to súčasť profesionálnej starostlivosti.
Ako vnímate tímovú spoluprácu na oddelení?
Tím je základ. Bez dobrého tímu sa kvalitná zdravotná starostlivosť robiť nedá. Každý člen personálu má svoju úlohu a každý je dôležitý. Ako vedúca sestra sa snažím, aby kolegovia cítili podporu, aby vedeli, že ich práca má hodnotu, a aby sme spoločne vytvárali prostredie, v ktorom sa pracuje zodpovedne, ale aj ľudsky.
Dôležitá je komunikácia, dôvera a ochota pomôcť si. V nemocnici sa často riešia situácie, ktoré sa nedajú presne naplánovať. Práve vtedy sa ukáže sila tímu.
Vaša práca je náročná. Ako oddychujete?
Najviac energie mi dodáva domáce prostredie a moje mačky. Znie to možno jednoducho, ale po náročnom dni je pre mňa veľmi príjemné prísť domov, vypnúť a byť v pokoji. Rada chodím aj na prechádzky a v lete do prírody. Turistika je pre mňa dobrý spôsob, ako si vyčistiť hlavu a načerpať nové sily.
Oddych je pri tejto práci veľmi dôležitý. Ak chce človek dávať energiu druhým, musí ju vedieť niekde dobiť a obnoviť.
Máte dve deti. Ovplyvnilo vaše povolanie aj ich pohľad na život?
Myslím si, že áno. Dcéra pracuje v Bratislave v zdravotníckej oblasti, aj keď nie priamo v ošetrovateľstve. Syn nedávno ukončil strednú školu a plánuje pokračovať na vysokej škole, jeho smerom je manažment. Každé dieťa si hľadá svoju vlastnú cestu a ja som rada, že ich môžem podporovať v tom, čo ich zaujíma.
Rodina je pre mňa veľmi dôležitá. Práca v zdravotníctve človeka naučí vážiť si zdravie, blízkych aj každodenné obyčajné chvíle.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí rozmýšľajú nad prácou sestry alebo zdravotníka?
Odkázala by som im, že je to krásne povolanie, ale musia ho robiť úprimne. Nestačí chcieť mať len zamestnanie. Ošetrovateľstvo je povolanie, ktoré si vyžaduje srdce, disciplínu a zodpovednosť.
Treba byť pripravený na náročné dni, ale aj na chvíle, ktoré človeka hlboko naplnia. Ak má niekto v sebe túžbu pomáhať ľuďom, zdravotníctvo mu môže dať veľa. Nie vždy je to ľahké, ale je to práca, ktorá má obrovský význam.
Aké je vaše najväčšie želanie v súvislosti s pacientmi?
Želala by som si, aby každý pacient odchádzal zo zdravotníckeho zariadenia spokojný, pokojnejší a ideálne aj s úsmevom na tvári. Viem, že nie vždy sa dá všetko vyriešiť tak, ako by sme chceli. Ale vždy sa dá pristupovať k pacientovi s úctou, ochotou a snahou urobiť maximum.
Pre mňa je dôležité, aby pacient cítil, že nie je sám. Že je pri ňom tím ľudí, ktorým na ňom záleží.
Keď sa obzriete späť na svoju cestu od roku 1994 až po ocenenie Bielym srdcom, čo cítite?
Cítim vďačnosť. Za všetko, čo som sa naučila, za ľudí, ktorých som stretla, za kolegov, ktorí boli a sú súčasťou mojej cesty, aj za pacientov, ktorí ma veľa naučili. Každý deň v zdravotníctve človeka formuje.
Ocenenie Biele srdce je pre mňa krásnym potvrdením, že táto práca má zmysel. Ale zároveň viem, že zajtra príde ďalší deň, ďalší pacient a ďalšia situácia, v ktorej bude treba pomôcť. A presne o tom je ošetrovateľstvo. O každodennej službe človeku.
Gabriela Vidová svojím príbehom ukazuje, že práca sestry nie je iba odborným výkonom, ale hlboko ľudským poslaním. Za každým úsmevom pacienta, za každým spokojným odchodom z oddelenia a za každým dobre fungujúcim tímom stojí neviditeľná, no nenahraditeľná práca ľudí, ktorí zdravotníctvu venujú nielen svoje vedomosti, ale aj srdce.
(lk)
