Chirurgia nie je len o presnom reze, správnej diagnóze a medicínskych postupoch. Je aj o dôvere, komunikácii, zodpovednosti a schopnosti vidieť za zdravotným problémom konkrétneho človeka. Chirurg Matúš Pisár pôsobí v Komárne, kde ho pacienti poznajú nielen ako odborníka, ale aj ako lekára s ľudským prístupom. Pochádza zo zdravotníckej rodiny, medicína bola súčasťou jeho života od detstva, no cestu lekára si napokon zvolil sám. V rozhovore hovorí o svojich začiatkoch, rodinnom zázemí, práci v nemocnici, ambulantnej chirurgii, strese, dôvere pacientov aj o tom, prečo je správna komunikácia často rovnako dôležitá ako samotný zákrok.
Profesionálny, veľmi otvorený a ľudsky bezprostredný rozhovor s mojím respondentom
Pán doktor, ako by ste sa predstavili čitateľom, ktorí vás možno ešte osobne nepoznajú?
Volám sa Matúš Pisár, mám 42 rokov a žijem v Komárne so svojou rodinou. Máme s manželkou tri deti. Nie som rodený Komárňan, narodil som sa v Brezne. Do Komárna sme sa s rodičmi prisťahovali, keď som mal päť rokov. Odvtedy tu žijem a dnes sa už jednoznačne považujem za Komárňana.
Komárno je pre mňa domov. Vyrastal som tu, mám tu rodinu, prácu, pacientov aj väzby, ktoré sa rokmi vytvorili. Hoci moje korene sú inde, väčšinu života som prežil práve tu.
Do Komárna vás priviedla práca vášho otca. Akú úlohu zohralo zdravotnícke prostredie vo vašom detstve?
Moji rodičia sa do Komárna presťahovali z Brezna v roku 1989. Bolo to najmä rozhodnutie môjho otca, ktorý dostal ponuku stať sa primárom anestéziologického oddelenia. Bola to práca, po ktorej ako mladý lekár túžil. V Komárne sa mu podarilo vybudovať pracovisko anestézie a intenzívnej medicíny.
MUDr. Ján Pisár – najvyššie ocenenie za celoživotný prínos zdravotníctvu, ocenený Nitrianskym samosprávnym krajom
Ako dieťa som tomu ešte úplne nerozumel. Sťahovanie som nevnímal ako veľkú životnú zmenu. Mal som pri sebe rodičov, súrodencov, rýchlo som si našiel kamarátov a v Komárne som si veľmi rýchlo zvykol. Až neskôr som si uvedomil, akú veľkú profesijnú a osobnú zmenu moji rodičia podstúpili.
Otec nám často rozprával rôzne príbehy z nemocnice. Spomínal, ako vyzerala medicína v čase, keď začínal, aké boli vtedy obmedzené diagnostické a liečebné možnosti. Lekári sa museli vo väčšej miere spoliehať na klinické skúsenosti, intuíciu a spoluprácu s kolegami. Často sa rozhodovalo spoločne – chirurg, internista, gynekológ, anestéziológ. Tento tímový rozmer medicíny som vnímal už ako dieťa.
Znamená to, že medicína bola u vás doma prirodzenou súčasťou každodenného života?
Áno, určite. Otec je lekár, mama je farmaceutka. Môj starší brat sa stal lekárom, sestra je tiež farmaceutka a aj ďalší členovia rodiny pracujú v zdravotníctve. Dá sa povedať, že zdravotnícke prostredie bolo u nás doma úplne prirodzené.
Rodičia pracovali v nemocničnom prostredí, doma sa často rozprávali o práci, o situáciách, ktoré prežívali. Ako dieťa som tieto rozhovory počúval, vnímal som atmosféru zdravotníctva a postupne sa to stalo súčasťou môjho sveta.
Dôležité však je, že rodičia ma nikdy nenútili, aby som išiel študovať medicínu. Nebolo to tak, že by mi niekto určil cestu. Vždy som inklinoval k prírodným vedám, ale o medicíne som začal vážnejšie uvažovať až v posledných ročníkoch strednej školy. Nakoniec som sa tak rozhodol a toto rozhodnutie neľutujem.
Kde ste študovali pred lekárskou fakultou?
Chodil som na bilingválne gymnázium v Sučanoch pri Martine. Bola to skvelá škola, v tej dobe s celkom iným prístupom k štúdiu, ako bolo bežné, a dala mi veľa. No prechod na lekársku fakultu bol napriek tomu náročný. Na strednej škole mal človek maturitu zo štyroch predmetov, na ktoré sa pripravoval celé štúdium. Na vysokej škole zrazu prišlo niekoľko veľkých skúšok za jeden semester.
Musel som sa naučiť nielen medicínu, ale aj to, ako sa vôbec učiť. To bola pre mňa veľká zmena.
Spomínate, že začiatky na lekárskej fakulte neboli jednoduché. Ktoré obdobie bolo najťažšie?
Najťažšie boli pre mňa prvé ročníky. Priznám sa otvorene, že som opakoval druhý ročník. Nie som na to hrdý, ale dnes to vnímam ako dôležitú skúsenosť. Náročné boli hlavne predklinické predmety – biochémia, fyziológia, anatómia. Rozsah učiva bol obrovský a musel som si nájsť systém. Bolo veľmi dôležité nevzdať sa a zabojovať o to, po čom som túžil. Podpora rodiny mi v tom čase veľmi pomohla.
Myslím si, že je dôležité povedať aj toto. Ak sa niekomu na medicíne nepodarí jedna skúška alebo má ťažšie obdobie, neznamená to, že na túto cestu nemá. Dôležité je nevzdať sa, nájsť spôsob, ako pokračovať a postupne dozrieť odborne aj ľudsky.
Kedy ste sa rozhodli pre chirurgiu?
Nerozhodol som sa hneď na začiatku štúdia. Medicína je veľmi široká veda a počas školy sa študent stretne s mnohými odbormi, nie však do hĺbky. Definitívne som sa pre chirurgiu rozhodol až v šiestom ročníku.
Mal som možnosť nastúpiť na chirurgické oddelenie do Žiliny, kde som mal ísť podpísať pracovnú zmluvu. Nakoniec však zvíťazilo Komárno. Rozprával som sa vtedy veľa s otcom a s primárom chirurgického oddelenia a tí ma presvedčili, aby som zostal. Pravda je, že ma nebolo treba presviedčať veľmi dlho. Zostal som a nikdy som toto rozhodnutie neoľutoval.
Vaša profesionálna cesta bola najskôr spojená s nemocnicou. Čo vám dala nemocničná chirurgia?
Nemocničná chirurgia mi dala veľmi veľa. Pracoval som v okresnej nemocnici, kde sa lekár stretáva s obrovskou škálou diagnóz a situácií. V malom meste a okresnej nemocnici často prichádzajú pacienti s rôznymi problémami, nielen čisto chirurgickými, ale aj s ťažkosťami, ktoré presahujú do iných odborov.
To vás naučí pozerať sa na pacienta komplexne. Nezamerať sa iba na jednu konkrétnu ranu, bolesť alebo príznak, ale vnímať človeka ako celok. Všímať si, ako chodí, ako hovorí, ako sa správa, ktorú nohu viac zaťažuje. Roky praxe človeka naučia vidieť detaily, ktoré si možno pred desiatimi rokmi ešte nevšimol.
Neskôr ste prešli z nemocničnej chirurgie do ambulantnej. Bol to náročný prechod?
Nebolo to náročné v tom zmysle, že by som nevedel, čo ma čaká. Ambulantnú chirurgiu som robil aj predtým v rámci nemocnice. Zmena však bola v zodpovednosti.
V nemocnici je za vami tím, oddelenie, nadriadený, celá inštitúcia. V ambulancii idete „s kožou na trh“. Každé rozhodnutie, ktoré urobíte, je vaše. Za každého pacienta, za každý postup a za každé odporúčanie nesiete osobnú zodpovednosť. Vnímal som to ako veľkú výzvu, ale aj ako veľký záväzok.
Nadviazali ste na prácu svojho predchodcu. Ako vnímate kontinuitu chirurgickej ambulancie?
Pán doktor Marek tu vybudoval tradíciu chirurgickej ambulancie. Pacienti aj kolegovia boli zvyknutí, že toto miesto funguje, že sa sem môžu obrátiť. Keď som ambulanciu prevzal, mnohí pacienti zostali ambulancii verní.
MUDr. Matúš Pisár a Bc. Balázs Décsy
Samozrejme, vždy je to proces. Pacienti si musia zvyknúť na nového lekára, lekár si musí vybudovať dôveru. Verím, že sa nám to podarilo. Som rád, že mnohí pacienti zostali a že prichádzajú aj noví.
Zároveň sa snažíme spolupracovať s nemocnicou a pomáhať aj pri odľahčení urgentného príjmu. Nie každý stav vyžaduje urgentnú nemocničnú starostlivosť. Mnohé veci sa dajú riešiť ambulantne, odborne a efektívne.
Stále operujete aj v nemocnici?
Áno. Pravidelne chodím do nemocnice operovať pacientov, ktorých vyšetrím a indikujem na operáciu v ambulancii. Ambulantná práca a operačná prax sa tak navzájom dopĺňajú. Pre chirurga je dôležité zostať v kontakte aj s operačným prostredím a udržať si chirurgické zručnosti.
Čo vám ambulantná chirurgia priniesla?
Priniesla mi presne to, čo som od nej očakával – bližší kontakt s pacientom. Keď som pracoval v nemocnici, najmä pri ťažkých pacientoch, často som bol súčasťou iba jednej fázy ich liečby. Nie vždy som vedel, aký bol ich ďalší osud.
V ambulancii je to iné. Pacienta začnete liečiť, sledujete ho, stretávate sa s ním opakovane a často až dovtedy, kým sa jeho problém nevyrieši. Vzniká tam osobnejší, dlhodobejší vzťah. Tento bezprostredný kontakt s pacientom mi veľmi vyhovuje.
Pacienti o vás hovoria ako o lekárovi s ľudským prístupom. Čo pre vás znamená dobrá komunikácia?
Snažím sa komunikovať bežne, ľudsky a s rešpektom. Pacient za mnou neprichádza iba s diagnózou. Prichádza s dôverou a s nádejou, že mu pomôžem. Často prichádza aj so strachom.
Myslím si, a to neplatí iba v medicíne, ale všeobecne v živote: ak sa s človekom rozprávate pokojne, rovnocenne a s rešpektom, vytvoríte atmosféru dôvery. Pacient vám potom často povie aj veci, ktoré možno inde nepovedal. A práve takéto informácie môžu byť pre diagnostiku alebo liečbu dôležité.
Návšteva lekára je pre mnohých ľudí stresujúca. Ak sa podarí tento stres aspoň čiastočne odbúrať, pomôže to pacientovi aj lekárovi. Vyšetrenie alebo zákrok potom prebieha pokojnejšie, jednoduchšie a často aj rýchlejšie.
Najkrajšie sú chvíle, keď pacient po zákroku povie: „Prečo som sa vlastne tak bál?“ Vtedy vidíte, že pokojný prístup mal zmysel.
Komárno je dvojjazyčné mesto. Ako riešite komunikáciu s maďarsky hovoriacimi pacientmi?
Po maďarsky veľa rozumiem, rozprávam iba obmedzene. Základné veci povedať viem, ale dlhší rozhovor v maďarčine by som viesť nedokázal.
Bc. Balázs Décsy
Preto bolo pre mňa dôležité mať pri sebe zdravotnú sestru, ktorá ovláda maďarský jazyk a pomáha pri komunikácii s pacientmi. V Komárne je to veľmi dôležité. Pacient má právo rozumieť tomu, čo sa s ním deje, aký výkon ho čaká a aké má odporúčania. Jazyk nesmie byť prekážkou dobrej zdravotnej starostlivosti.
S akými problémami pacienti najčastejšie prichádzajú do vašej ambulancie?
Dá sa to rozdeliť do viacerých veľkých skupín.
Pacienti prichádzajú najčastejšie s úrazmi. Ide buď o čerstvé úrazy, alebo o stavy po ošetrení na inom pracovisku, keď pacient prichádza na doliečenie alebo ďalšiu konzultáciu.
Veľkú časť pacientov tvoria aj pacienti s ranami. Môže ísť o akútne, novovzniknuté rany, ale aj o chronické rany rôzneho pôvodu. Často sa týkajú dolných končatín, no rany môžu vzniknúť kdekoľvek na tele.
Častým dôvodom návštevy sú aj kožné alebo podkožné útvary. Odstraňujeme rôzne znamienka, poranené znamienka, cysty, bazaliómy, či iné kožné a podkožné nádory. V tejto problematike spolupracujeme najmä s kožnými lekármi a onkológmi.
Dôležitou oblasťou sú aj ochorenia konečníka. Táto skupina diagnóz vyžaduje rozsiahle skúsenosti, dobré porozumenie problematike, citlivý prístup. Odbúranie stresu a správna komunikácia tu naberajú úplne iný rozmer. Pri týchto diagnózach kladieme veľký dôraz na diskrétnosť a rešpekt. Mnohé ochorenia sa dajú liečiť konzervatívne priamo v ambulancii, menšia časť vyžaduje operačnú liečbu. Invazívna liečba musí byť správne indikovaná a vhodne načasovaná.
Osobitnú skupinu tvoria pacienti, ktorí vyžadujú operačné riešenie na operačnej sále. V takýchto prípadoch spolupracujem s chirurgickým oddelením a oddelením jednodňovej chirurgie v Nemocnici AGEL v Komárne. Patria sem pacienti s ochoreniami brušnej steny, najmä s prietržami, ľudovo pruhmi alebo herniami, pacienti s ochoreniami žlčových ciest a žlčníka, pacienti s ochoreniami spojivových tkanív ruky, napríklad so syndrómom karpálneho tunela alebo kontraktúrami prstov, ako aj pacienti s ochoreniami žíl dolných končatín.
Kedy by mal pacient prísť priamo k chirurgovi a kedy najskôr k všeobecnému lekárovi?
Ak má pacient dlhodobé, chronické ťažkosti, je vhodné navštíviť najskôr všeobecného lekára. Ten vie posúdiť, či je chirurgické vyšetrenie naozaj najvhodnejší ďalší krok alebo či pacienta nemá vidieť iný špecialista.
Všeobecní lekári majú dnes veľké skúsenosti a široké možnosti diagnostiky aj liečby. Niektoré problémy dokážu vyriešiť sami, pri iných pacienta nasmerujú ďalej.
Ak však ide o akútny úraz, najmä taký, ktorý sa stal bezprostredne v posledných hodinách, ambulancia vie riešiť aj takéto stavy. Najmä pri úrazoch je dôležité neodkladať ošetrenie.
Vaša práca je spojená s veľkým tlakom. Ako zvládate stres?
Tlak je veľký a mám pocit, že sa skôr zvyšuje. Nároky na lekárov sú čoraz väčšie. Snažím sa preto po príchode domov vypnúť a nenosiť si prácu so sebou.
Najväčšou oporou je pre mňa rodina. Čas s rodinou mi dáva energiu na ďalší deň. Okrem toho sa snažím športovať. Po rokoch som sa opäť vrátil k behu. Chcel by som sa postupne dostať aj k dlhším tratiam, ale človek musí začať od kratších a vybudovať si kondíciu.
Robím aj silový tréning, ktorý považujem za veľmi dôležitý, najmä v tomto veku a aj do budúcnosti. Udržiavať si fyzickú kondíciu je dôležité bez ohľadu na povolanie.
Máte aj iné záujmy okrem športu?
Veľmi rád čítam a čítam pomerne veľa. Mám rád historickú literatúru, ale aj reportáže z rôznych konfliktov, udalostí a období.
Samozrejme, čítam aj odbornú medicínsku literatúru. Skôr štúdie a aktuálne odborné zdroje, najmä vtedy, keď riešim konkrétny problém v praxi. Ak mám pacienta, pri ktorom si potrebujem overiť najnovšie možnosti diagnostiky alebo liečby, snažím sa doplniť si informácie z aktuálnej literatúry. Medicína sa neustále vyvíja a lekár sa musí učiť celý život. Pravidelne sledujem odborné chirurgické časopisy, kde sledujem aktuálne trendy a novinky.
Názov ambulancie Albachir je zaujímavý. Má pre vás osobný význam?
Ordinačné hodiny
Názov Albachir som zdedil. Pochádza ešte z obdobia pána doktora Stráňovského, ktorý firmu zakladal. Neskôr ju prevzal pán doktor Marek a následne som ju prevzal ja. Pre mňa osobne tento názov nemá nejaký špeciálny význam, je to skôr súčasť kontinuity ambulancie.
Dôležitejšie než názov je pre mňa to, čo ambulancia ponúka pacientom – odbornú chirurgickú starostlivosť, skúsenosti z nemocničnej praxe, komplexný pohľad na pacienta a ľudskú komunikáciu.
Čo podľa vás robí dobrého chirurga dobrým lekárom?
Chirurg musí mať odborné vedomosti a technické zručnosti. Musí vedieť dôkladne pacienta vyšetriť, rozhodnúť, ošetriť ranu, odstrániť útvar, indikovať a previesť operačný výkon. To je základ.
Dobrý lekár musí vedieť aj počúvať. Musí vnímať súvislosti. Niekedy rozhoduje detail – spôsob chôdze, reakcia pacienta, informácia, ktorú povie až vtedy, keď vám dôveruje. Medicína nie je len súbor výkonov. Je to práca s človekom.
Čo by ste odkázali pacientom?
Aby sa nebáli pýtať. Aby svoje problémy neodkladali, najmä ak sa zhoršujú alebo trvajú dlhšie. A aby si uvedomili, že zdravotná starostlivosť je spolupráca. Lekár určí diagnózu, nastaví liečbu, ale pacient musí byť aktívnou súčasťou liečby.
Zároveň by som im odkázal, že strach je prirodzený. Mnohí pacienti sa boja vyšetrenia, zákroku alebo diagnózy. Ale práve preto je dôležité prísť, porozprávať sa, nechať sa vyšetriť a riešiť problém včas.
Keď sa obzriete späť na svoju cestu, čo považujete za najdôležitejšie?
Som rád, osobne aj profesionálne, že som zostal v Komárne, a že som našiel spôsob práce, ktorý mi dáva zmysel. Ambulantná chirurgia mi umožňuje byť blízko k pacientom, sledovať ich priebeh liečby a vytvárať s nimi dôverný vzťah. Vďaka spolupráci s nemocnicou v Komárne som našiel systém, ako si udržať aj operačné zručnosti, ktoré som 15 rokov budoval.
Som rád, že môžem robiť prácu, v ktorej sa spája odbornosť a zručnosť s ľudským kontaktom. Chirurgia je náročná, zodpovedná a niekedy stresujúca, ale zároveň veľmi zmysluplná. Keď pacient odchádza nielen ošetrený, ale aj pokojnejší, s pocitom, že sa mu niekto venoval, vtedy má táto práca skutočný význam.
Matúš Pisár patrí k lekárom, ktorí medicínu nevnímajú iba cez diagnózu a zákrok, ale najmä cez človeka. Jeho cesta od lekárskej rodiny cez nemocničnú chirurgiu až po ambulantnú prax v Komárne ukazuje, že odbornosť a ľudskosť sa v zdravotníctve nemajú vylučovať. Naopak, práve ich spojenie vytvára dôveru, ktorá je pri liečbe často rovnako dôležitá ako samotný odborný výkon.
Sem ešte môžete napísať Vašu životnú filozofiu, odkaz pre ľudí.
Moja odborná/profesionálna filozofia vychádza z presvedčenia, že základom správnej diagnózy je rozhovor s pacientom a dôkladné klinické vyšetrenie. Informácie, ktoré sa pri komunikácii nezískajú, sa len veľmi ťažko nahrádzajú doplňujúcimi vyšetreniami. Preto považujem čas venovaný pacientovi, pozorné počúvanie a precízne zhodnotenie jeho ťažkostí za kľúčové pre správne stanovenie diagnózy.
Som veriaci človek, viera v Boha a jeho syna Ježiša Krista mi pomáha denne aj v najťažších chvíľach života. Tak ako Kristus s pokorou niesol svoj kríž, každý si ho nesieme. Táto myšlienka mi pomáha niesť ho ľahšie.
To, čo človeka posúva ďalej, nie sú víťazstvá, ale pády. Dôležité je nevzdať sa a po páde vstať a pokračovať ďalej. Po mojich najväčších víťazstvách prišli najhlbšie pády. Tie víťazstvá si nepamätám, tie pády detailne. Keď mám pocit, že sa mi všetko darí, musím spozornieť, spomaliť a zamyslieť sa. Byť kritický k sebe samému je kľúčom k tomu, aby sme sa posúvali ďalej.
(lk)
