Čo môžme vedieť o Róbertovi Svanczárovi?
Na to treba cestovať v čase, pretože ako 6-ročný som stratil otca, čo mi úplne obrátilo detstvo naruby. Nemohol som sa na nikoho obrátiť o skutočnú otcovskú radu, nebolo nikoho, komu by som mohol povedať o „mužských veciach“. Na tejto zemi som zostal takmer úplne sám. Musel som sa naučiť postaviť sa za seba, posilniť telo aj dušu, aby som sa udržal na nohách. Možno aj preto som sa stal tvrdohlavým, ambicióznym, dôsledným a prísnym na seba.
Pokiaľ viem, šport je súčasťou tvojho každodenného života.
Hľadal som sa v športe. Vyskúšal som pomerne veľa druhov: box, tenis, šerm… Po čase som si uvedomil, že to nie je pre mňa. Čoraz viac ma začalo zaujímať vzpieranie. Tvrdo som trénoval a všimol som si, že ak vynechám deň, už sa necítim dobre. Cítil som, že som na správnej ceste. Moje chudé telo bolo stále svalnatejšie, začalo byť úctyhodné a silné.
Potom ma jedného dňa oslovil prezident miestneho klubu silového trojboja, aby som sa pripojil k tímu. Nevyhnutne sa začala moja športová kariéra. Moja prvá súťaž skončila bronzovou medailou.
Potom prišiel svetový šampionát a bol som neopísateľne šťastný, keď som vybojoval prvé miesto. Všetci traja sme stáli na stupni víťazov. Zaznela štátna hymna a zablahoželali nám. Po ceremónii otec – môjho súpera z tretieho miesta – ho zdvihol, a tak sa z dosiahnutého úspechu tešili. Nikto ma nečakal a pomyslel som si, že ihneď by som odovzdal svoju zlatú medailu, keby som mohol byť na sekundu na mieste toho chlapa.
Doma si ma mesto uctilo aj cenou Športovec roka, ktorú som nadvihol dúfajúc, že to uvidí môj otec a bude na mňa hrdý…
Na čo si najviac hrdý?
Po zisku titulu majstra sveta som sa rozhodol, že sa chcem stať trénerom. Absolvoval som trénerský kurz cez Ministerstvo školstva a športu. Splnil sa mi sen, a tak som žil len športom. Za 11 rokov som pomohol nespočetnému množstvu ľudí schudnúť a zmeniť životný štýl. Najviac som hrdý na Ádáma Jakubeka, ktorý sa ku mne pridal ako dorastenec a stal sa majstrom sveta. Ako aj to, že sa mi podarilo dosiahnuť ciele vlastnými silami. Vždy s pokorou, maximálnou pozornosťou a dôslednosťou.
Tiež sa zúčastňuješ spoločenských aktivít…
Keď som bol dieťa, história patrila medzi moje obľúbené predmety, najmä história nášho mesta. To bol základ môjho lokálpatriotizmu. Dalo by sa povedať, že naše mesto je mojou vášňou. Snažím sa pomáhať v čo najväčšom počte charitatívnych projektov. Už niekoľko rokov rozdávame jedlo bezdomovcom. Zúčastňujem sa zasadnutí mestského zastupiteľstva, pomáham udržiavať verejnú bezpečnosť, organizujem výlety pre triedy základnej školy a v prípade potreby pôsobím ako Dedo Mráz.
Pravdepodobne tvojej rodine nevyhovuje toto náročné pracovné tempo.
Bohužiaľ. Keby mal deň 48 hodín, ani to by mi nestačilo. Som hrdým otcom dvoch krásnych dievčat. Oberám ich o čas pre našu komunitu. Samozrejme sa ho snažím nahradiť. Vychovávam ich k láske ku športu a disciplíne, učím ich vždy bojovať za svoje sny, pomáhať tým, ktorí sú slabý. Stále im hovorím, aby sa mali radi ako dobré sestry a nech si vážia každý jeden okamih života.
Značný počet ľudí stále hovorí o chiropraxii ako o praskaní kĺbov. Ako k tomu došlo?
Od roku 2019 som sa začal zaujímať o športovú rehabilitáciu. Absolvoval som kurz v Budapešti a potom som sa prihlásil do 2-ročnej masérskej školy. Paralelne som študoval manuálnu terapiu a zložil štátnu skúšku z anatómie. Potom som založil svoju firmu Chiro Mass, ktorá pomáha ľuďom s problémami pohybového aparátu.
Čoraz viac ľudí ku mne prichádza s dôverou ohľadom problémov pohybového systému. Vždy sa im snažím podľa svojho najlepšieho vedomia pomáhať, liečiť ich choroby a uľaviť od bolesti.