Pred šesťdesiatimi rokmi, v polovici júna, Dunaj ukázal svoju skutočnú silu na Žitnom ostrove. Spôsobená tragédia zasiahla dokonca aj Matúšovu zem. Kvôli rozvodneným riekam museli evakuovať aj obyvateľov v okolí Ipľa a Hrona. „Nedošla dovolenka, ale útek“ – takto si mnohí spomínajú vo vidieckych oblastiach južného Slovenska na veľkú povodeň z leta 1965, ktorá udrela na Žitný ostrov a okolie ako nezadržateľný hnev Dunaja. Odvtedy sa spomína len ako „veľká dunajská povodeň“.
Začiatky – z knihy Bélu Angyala
Povodňovou katastrofou z roku 1965 sa podrobne zaoberal Béla Angyal, zberateľ etnografických materiálov a odborník na miestnu a politickú históriu, vo svojej knihe Povodeň (Gúta, 1965–1966), ktorá vyšla pri 50. výročí veľkej dunajskej povodne. Autor bol očitým svedkom a súčasne dieťaťom vtedy 7–8 rokov. Významnú pomoc pri tvorbe knihy poskytol vodohospodársky inžinier László Décsi, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu počas udalostí. Décsi bol zástupcom riaditeľa okresného vodohospodárskeho riaditeľstva v Komárne.
Pracovali tam len traja inžinieri – na ich pleciach spočívala organizácia obrany počas krízových chvíľ. János Baross mal na starosti obranu Komárna a organizoval prácu pozdĺž Dunaja od Číčova po Karvár. Tretí inžinier dohliadal na ochranu hrádzí Malého Dunaja (Váhu). Dunaj stúpal, počasie bolo nepriaznivé a zlovestné. Spočiatku sa ešte hlásili dôchodcovia a brigádnici, ktorí strážili presakujúce hrádze, potláčali vývery. „Výver vody“ je slovenský výraz pre miesto, kde voda vyviera na zemský povrch. Môže sa to vzťahovať na prameň, čo je sústredený prirodzený výtok podzemnej vody, alebo na výtok vody všeobecne, či už z podzemného zdroja alebo iného miesta. Môže to byť aj výtok z potrubia alebo iného umelého zdroja.
Keď sa však ukázalo, že za túto činnosť nebudú vyplatené odmeny, postupne prestali prichádzať. Dňa 14. júna požiadali o pomoc jednotky ľudovej armády na posilnenie obrany. Následne na tajnej porade padlo rozhodnutie, že Komárno sa musí za každú cenu ubrániť. V pláne stálo, že pod Komárnom, pri obci Žitavská Tôň, sa v prípade ďalšieho stúpania hladiny úmyselne otvorí hrádza. Dňa 15. júna však Dunaj predbehol ľudí – hrádza na plánovanom mieste sa pretrhla sama.
Z knihy vyplýva, že v ranných hodinách na mieste pretrhnutia hrádze pri Patinciach nebol nikto. Podľa spomienok Lászla Décsiho nočná stráž odišla domov a ranná smena jednoducho nenastúpila. Niekoľko dní predtým sa na tomto úseku objavili vývery, voda presakovala na chránenú stranu, a v to ráno sa podmytá hrádza zrútila.
„Odborná literatúra uvádza, že k pretrhnutiu došlo o 10:25, no Décsi bol už o 8:30 na mieste. Urobil viacero záberov – už vtedy zívala v hrádzi veľká diera, ktorej šírka čoskoro dosiahla 80 metrov,“ píše Angyal. Pod vodou sa ocitlo približne 10 000 hektárov. Hrádzu sa už nepokúšali opraviť, pozornosť sa sústredila na záchranu Komárna. Obyvateľstvo z postihnutej oblasti evakuovali a prakticky nechali svojmu osudu. Výtok vody sa po niekoľkých dňoch zastavil, keď sa hladina v zaplavenej oblasti a hladina Dunaja vyrovnali.
Dunaj udrie o tri dni neskôr
Dňa 17. júna už hladina Dunaja prekročila všetky predchádzajúce úrovne. Kvôli niekoľkodňovým dažďom bola jeho povodňová oblasť presýtená, a z Rakúska a Bavorska sa valili masy vody na južnú hranicu Slovenska. Miestnym ešte stále nebolo celkom jasné, čo sa chystá. Hrádze sa síce spevňovali, nosili sa vrecia s pieskom, no príroda bola silnejšia. Po pretrhnutí hrádze pri Patinciach nasledovali ďalšie. Voda zaplavila ulice, dvory, školy a záhrady v obciach ako Kolárovo, Medveďov, Radvaň/n/Dunajom, Veľký Meder, Dolný Štál, Trhová Hradská, Okoč, Vieska a v ďalších iných. Obyvateľov evakuovali na vojenských nákladných autách a člnmi – mnohí si mohli vziať len osobné doklady a deti.
Dňa 18. júna 1965 denník Új Szó informoval o situácii nasledovne:
„Povodňové nebezpečenstvo pozdĺž Dunaja neustále narastá. Už niekoľko týždňov trvajúca vysoká hladina podmyla hrádze na mnohých miestach. Po pretrhnutí hrádze včera pri Patinciach (t. j. 17. júna 1965) Dunaj prerazil hrádzu aj pri čerpacej stanici pri Čičove.
Záplava teraz ohrozuje omnoho väčšie územie než po pretrhnutí hrádze pri Patinciach. Príslušné orgány prijali opatrenia na evakuáciu obcí Kľúčovec, Medveďov, Čičov a Klížska Nemá. Na ohrozené miesta boli vyslané ďalšie posily ľudovej armády. Významnú pomoc poskytli aj maďarské orgány, ktoré úzko spolupracujú s československými úradmi a spoločne sa starajú o presídlenie obyvateľov z evakuovaných obcí.“
Dvetisíc domov, päťdesiattisíc ľudí, jediný Dunaj
V najkritickejších dňoch museli evakuovať viac než 50 000 ľudí, voda pokryla vyše 1600 km². Obce v Žitnom ostrove sa zmenili na ostrovy alebo sa celkom ponorili pod hladinu. Väčšina ľudí, ktorí opustili svoje domovy, našla útočisko u príbuzných, v školách alebo dočasných ubytovniach – mnohí sa celé týždne nemohli vrátiť. Voda nevzala len domy, ale aj spomienky. Úroda bola zničená, hospodárske zvieratá uhynuli, storočná práca dedinčanov zmizla pod jedinou vlnou. Mnohí si domy mohli znovu vybudovať až po rokoch.
Jeden spomínajúci zo Zlatnej na Ostrove nám povedal, že počas povodne zostal v dedine sám, manželku a dieťa evakuovali do Šurian. „Keď som mohol, vydal som sa za nimi, lenže som musel veslovať dosť dlhý kus. Bolo to namáhavé, kým som ich opäť videl,“ prezradil nám. Dodal, že situáciu mu sťažovalo aj to, že denne musel bojovať o čln – viackrát sa ho pokúsili zabaviť pod rôznymi zámienkami, vraj pri hrádzi naň nemá právo. Ich dom stál hneď vedľa hrádze, takže bol priamo vystavený ničivej vode.
Fotografie uvedené v článku vďačíme Lászlóvi Kosztrovi, snímky vyhotovil jeho strýko Pál Kosztra, nadšený amatérsky fotograf z Dunajskej Stredy, narodený v roku 1912. Presné miesta záberov už nie sú známe, no isté je, že vznikli na Žitnom ostrove – v okolí Veľkého Medera, Medveďova, Dolného a Horného Štálu. László Kosztra redakcii povedal, že jeho otec bol v tom čase hasič, a rozvážali pitnú vodu medzi dedinami. Jeho strýko sa mohol zviezť na týchto vozidlách a tak sa dostal blízko k postihnutým oblastiam.
Nová éra po povodni
Povodeň z roku 1965 nebola len tragédiou, ale aj zlomovým bodom. Československá vláda spustila rozsiahly program vodného hospodárstva – spevnili sa hrádze, vybudovali sa nové kanály. Hoci sa často hovorí, že vodné dielo Gabčíkovo vzniklo kvôli povodni, Béla Angyal vo svojej knihe uvádza, že myšlienka na výstavbu dunajských stupňov sa zrodila už v päťdesiatych rokoch a odborníci sa ňou zaoberali nepretržite.
Aj dnes sú ľudia, ktorí so slzami v očiach spomínajú na časy, keď zvony v kostole nevolali na omšu, ale vyhlasovali poplach. Pre staršiu generáciu sa táto celá „séria udalostí“ stala súčasťou rodinných príbehov. Deti spoznávajú „veľkú vodu“ z rozprávania starých rodičov. Aj ja som mnohokrát počul príbehy starého otca, ako kládli vrecia s pieskom pred dvere a museli opustiť dedinu. Moja stará mama ako obyvateľka Kľúčovca bola v prvej línii počas veľkej dunajskej povodne. V niektorých dedinách boli postavené pamätné tabule na pamiatku obetí povodne a hrdinov, ktorí nosili piesok, rozvážali vodu alebo zachraňovali ľudí v núdzi. Kľúčovec je jedným z týchto miest – navštevovali sme pamätník mnohokrát. Vždy hovorila, že jediným miestom v dedine, kde nebola voda, bol kopec „v strede“ dediny. Ten nebol zaplavený.
Ak je niekto zo Žitného ostrova, je takmer isté, že tieto príbehy si uchováva – niet takej generácie, ktorá by o tom niečo nevedela alebo nepridala vlastnú spomienku. Tragédia, ktorá zmyla celé leto, sa stala príkladom ľudskej spolupatričnosti a odhodlania bojovať.
(sch)
Fotografie: archív Lászlóa Kosztru
