V uplynulých rokoch zimy postupne strácali svoju pravú tvár. Neraz stačila v decembri ľahká bunda a vo februári už panovalo takmer jarné počasie. Chýbal sneh, chýbal pohľad na zamrznuté jazerá; namiesto toho sme zažívali mierne teploty, mesiace s minimálnymi zrážkami a rýchlo miznúce sneženia. To všetko sa pomaly stalo „normálnym“, pričom sme zabudli na 30-40-centimetrovú snehovú pokrývku, ktorá na začiatku roka kedysi pokrývala takmer celý región. Hoci mrazy a mínusové teploty s nami ešte môžu nejaký čas zostať, sneh sa už postupne začína topiť.
S výrazným snežením sa zároveň zaplnili sociálne siete kritickými komentármi na adresu samospráv a internetom sa šírili tvrdenia, že „sneh sa neodhrňuje“. Zároveň však mestá aj obce vyvíjali mimoriadne úsilie, aby hlavné dopravné ťahy zostali prejazdné. Úplne inou otázkou je, do akej miery dokáže konkrétna samospráva v takýchto situáciách mobilizovať techniku a pracovnú silu. Obecné a mestské rozpočty sa už roky zužujú, šetrenie je každodennou realitou a kompromisy sú nevyhnutné.
Dalo by sa dlho polemizovať o tom, ktorá cesta je, mala byť prejazdná, no oveľa menej sa hovorilo o tom, aké príjemné bolo opäť sa s deťmi sánkovať, spoločne so susedmi odhadzovať sneh alebo korčuľovať sa na zamrznutých jazerách namiesto umelých klzísk. Okrem ľudskej radosti by sme však mali vnímať aj neoceniteľnú hodnotu: po rokoch si konečne môže vydýchnuť príroda.
Sneh ako zásobáreň vody a dezinfekčný mráz
Trvalá snehová pokrývka zohráva kľúčovú úlohu vo vodnom hospodárstve prírody. Sneh nie je len zrážka, ale zásoba vody, ktorá sa uvoľňuje postupne. Topí sa pomaly, vďaka čomu voda preniká hlboko do pôdy a dopĺňa podzemné vodné vrstvy. V posledných rokoch sa často hovorilo o vážnom suchu: studne vysychali, vodné nádrže sa vyprázdňovali a v niektorých obciach bolo potrebné zaviesť obmedzenia spotreby vody. Oprávnene môžeme povedať, že pôda doslova „žiadala svoje potreby, tzv. vodu“. Takáto zima však môže stabilizovať zásoby vody aj v dlhodobejšom horizonte.
S tým úzko súvisí aj problematika škodcov. Mierne zimy podporovali ich premnoženie: v záhradách sa objavovalo čoraz viac hmyzu, počet komárov a kliešťov sa stal takmer nezvládnuteľným. Dlhšie trvajúce mrazy však fungujú ako prirodzený regulačný mechanizmus. Počas miernych zím bez problémov prežívajú vošky, roztoče, lykožrúty aj spóry hubových ochorení. Trvalé mínusové teploty redukujú larvy, prerušujú životné cykly patogénov a obnovujú prirodzenú rovnováhu. Výsledkom je, že na jar bude potrebné menej chemických zásahov a menej ľudských intervencií – príroda sama vykoná svoju „veľkú očistu“.
Tešia sa aj poľnohospodári
Zasnežená a mrazivá zima môže z dlhodobého hľadiska prospieť aj poľnohospodárstvu. Mráz robí pôdu kyprenejšou, čo má osobitný význam najmä v južných regiónoch. Zlepšuje sa rozloženie živín a znižuje sa výskyt patogénov. Po takejto zime býva spravidla lepšie klíčenie, silnejší koreňový systém a vyrovnanejšia úroda. Po ťažkých rokoch môžu poľnohospodári oprávnene dúfať v priaznivejšie obdobie.
V nasledujúcich mesiacoch sa oplatí sledovať, ako sa príroda prebúdza po mrazoch. Jar môže byť výraznejšia, intenzívnejšia a biologicky bohatšia: silnejšie kvitnutie, viac opeľovačov a zdravšia vegetácia budú charakteristickými znakmi tohto obdobia. To všetko možno vnímať ako výsledok istého núteného odpočinku, ktorý si príroda vyžiadala – a ktorý neskôr štedro vráti.
Toto nie je „zlá zima“
Táto zima v skutočnosti nie je výnimočná, skôr je pripomienkou vo svete, ktorý sa stal nenormálnym. Dôsledky klimatickej krízy a globálneho otepľovania pociťujeme už roky: letá sú čoraz neznesiteľnejšie, bez klimatizácie je bývanie často sotva obývateľné, v septembri sa ešte kúpeme a v máji už zažívame leto.
Nemali by sme sa pýtať, kedy sa zima skončí, ale čo sa z nej môžeme naučiť. Neupozorňuje nás na chlad, ale na to, ako veľmi sme sa vzdialili od prirodzeného rytmu prírody. Uverili sme, že všetko je dobré len vtedy, keď je to pohodlné. Keď sa však výnimka stane normou, normálnosť pôsobí šokujúco. Zima, ktorá bola pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi úplne bežná, sa dnes v spoločenskej debate javí ako kríza.
Ako ďalej?
Pokojne, s prijatím štipľavého chladu a s nádejou, že na podobnú zimu nebudeme musieť čakať ďalších desať rokov. Budúce generácie budú profitovať z toho, ak sa príroda dokáže rok čo rok obnovovať. Majme poruke pevnú lopatu na sneh a pripravme sa na ďalšiu zimu, aby nás ráno neprekvapila dvadsaťcentimetrová snehová pokrývka. Trocha ranného pohybu napokon neuškodí – najmä ak po ňom príde vhod šálka horúceho čaju. V mene vyššieho dobra nie je ľudská skromnosť slabosťou, ale nevyhnutnosťou – a z dlhodobého hľadiska sa oplatí ju pestovať.
(sch)
(Fotografie: pixabay.com / Polícia Slovenskej republiky / Károly Zsolt)
