Kovács Németh Henrietta: Rozhovor s koučkou a kineziologičkou o vnútorných blokoch, deťoch, rodine a hľadaní rovnováhy
Sú povolania, pri ktorých samotné vedomosti nestačia. Potrebná je aj citlivosť, pozornosť, trpezlivosť a pokora. Pomáhajúce profesie sú presne také: neraz práve dobre položená otázka, životná situácia ukázaná zvonka alebo bezpečný rozhovor spustia v človeku proces zmeny.
Naša respondentka pracuje ako koučka a kineziologička. Venuje sa deťom aj dospelým, úzkostiam, ťažkostiam s učením, rodinným vzorcom aj životným situáciám, v ktorých sa človek cíti zaseknutý. V rozhovore nám porozprávala o tom, ako našla svoju cestu k tomuto povolaniu, čo pre ňu znamená pomáhajúca práca a prečo je dôležité, aby človek svoje riešenia nachádzal sám v sebe.
Ako by si sa stručne predstavila?
Na prvý pohľad to vyzerá ako jednoduchá otázka, no keď sa človek pozrie hlbšie, odpoveď už taká jednoduchá nie je. Zvyčajne začíname tým, ako sa voláme, čím sa zaoberáme a kde žijeme. Ja v súčasnosti pracujem ako koučka a kineziologička, presnejšie ako poradenská kineziologička.
Zmena sa často začína uzdravením rán z minulosti.
Pre mňa to nie je iba práca, ale povolanie. Vždy ma zaujímali vnútorné procesy, ľudské vzťahy a hlbšie rozhovory. Cítim, že práve v tejto práci som našla oblasť, v ktorej môžem byť naozaj autentická.
Mnohí možno presne nevedia, čo znamená byť kineziológom. Ako by si to vysvetlila?
Často sa stáva, že si ľudia kineziológiu zamieňajú s inými vecami. Niekto si predstaví kineziotape, teda tejpovacie pásky, iní si ju spájajú s pohybom. Jedným zo základov kineziológie je skutočne svalové testovanie: pracuje sa s „uzavretými otázkami a svalovými odpoveďami“, pričom cez telo sa hľadá spätná väzba na to, čo daný človek môže potrebovať.
Ja však nepracujem výlučne touto klasickou metódou. Kineziologické vzdelanie som absolvovala na Európskej akadémii, išlo o dva a pol roka trvajúce štúdium, ktorého súčasťou bol aj psychologický základ. Neskôr som sa učila aj ďalšie metódy, napríklad symbolickú prácu s figúrkami, bábkami, kartami a obrazmi.
Tento druh obrazovej práce a práce s figúrkami vnímam ako veľmi účinný, najmä pri deťoch. Deti sa k takýmto nástrojom často pripájajú prirodzenejšie. Nie vždy musia všetko pomenovať slovami; cez figúrky sa však môže ukázať to, čo sa v nich odohráva.
Niekedy obraz pomôže vysloviť to, čo je ťažké povedať.
Ako sa u teba začína celý proces?
Vždy je dôležité, aby existovala téma, s ktorou pracujeme. Spolu s klientom si pomenujeme, v čom sa aktuálne nachádza a kam by sa chcel dostať. Je to dôležité preto, lebo ak neexistuje smer, energia sa môže rozptýliť. Keď však máme cieľ, dá sa niekam vykročiť.
To však neznamená, že riešenie poviem ja. Podľa mňa úlohou pomáhajúceho človeka nie je dávať hotové odpovede. Skôr pomáha pozrieť sa na niečo, čo človek vo svojom vnútri možno ešte nevidí jasne. Svoje vlastné riešenie si musí nájsť každý sám.
Kto sa na teba najčastejšie obracia?
Pracujem s veľmi rôznymi vekovými skupinami. Najmladší klient, ktorý ku mne prišiel, mal približne tri a pol roka, no chodia ku mne aj dospelí a starší ľudia. Vek teda vôbec nie je presne ohraničený.
Najčastejšou témou je možno úzkosť. Mnohí prichádzajú s tým, že cítia napätie, strach, uviazli na mieste, nevedia nájsť smer alebo v sebe vnímajú nejaký vnútorný blok. Pri deťoch sa často objavujú ťažkosti s učením, školský stres, problémy so začlenením alebo zmeny v správaní.
Telo často pozná odpoveď skôr.
Často sa ako prvé začne prejavovať dieťa. V rodinnom systéme môže byť určité napätie alebo nevyriešený konflikt a práve správanie dieťaťa, jeho úzkosť či ťažkosti to často ukážu. Rodič neraz privedie dieťa skôr, než by sám požiadal o pomoc so svojím vlastným problémom.
Je niekto, s kým sa pracuje ťažšie?
Skôr by som povedala, že každý človek je v inom bode svojej cesty. Niekomu stačí malé postrčenie a zmena sa v ňom začne diať. Iný človek potrebuje viac času a viac dôvery.
Veľmi dôležité však je, aby tam bol vnútorný zámer. Ak niekto príde len preto, že ho poslali, ale on sám sa nechce na nič pozrieť, potom je ťažké dosiahnuť skutočnú zmenu. Pomáhajúci človek môže sprevádzať, môže podporovať, ale cesta musí byť vždy vlastná každému človeku.
Stáva sa, že zvonka je vidieť, kde môže byť koreň problému, no daný človek ešte nie je pripravený sa na to pozrieť. Vtedy to treba rešpektovať. V pomáhaní je možno jednou z najťažších vecí to, aby sme nechceli pomáhať viac, než je druhý človek v danej chvíli schopný prijať.
Aký je rozdiel medzi prácou psychológa, psychiatra a kineziológa?
Je dôležité zdôrazniť, že kineziológia nenahrádza zdravotnú starostlivosť. Existujú stavy, napríklad vážnejšie psychické ťažkosti, ktoré jednoznačne patria do rúk špecializovaného odborníka, lekára, psychiatra alebo psychológa.
Kineziológia poskytuje podporu z iného uhla pohľadu, ako doplnkový prístup k zmene.
Za súčasnými problémami často hľadá minulé zaseknutia, bloky a vzorce. Pri klasickej kineziologickej práci sa dá napríklad pozrieť na to, v akom veku alebo v akej situácii sa aktivoval určitý vzorec či napätie.
Práca s figúrkami a obrazmi je zaujímavá aj preto, lebo človek sa môže zvonka pozrieť na niečo, čo sa odohráva v jeho vnútri. Keď sme priamo v nejakej situácii, náš pohľad sa často zúži. Ak to však nejakým spôsobom prenesieme von a zobrazíme pomocou symbolov, dokážeme sa na to pozrieť z inej perspektívy. A to samo osebe často prináša uvedomenie.
Figúrka (balerína) – to, čo je vnútri, dokážeme ukázať navonok.
Ako si sa stala koučkou a kineziologičkou?
Pôvodne som vyštudovala technickú univerzitu a pracovala som v tlačiarni. Na prvý pohľad je to úplne iný svet: oveľa materiálnejší, hmatateľnejší. Popri tom ma však vždy zaujímali duševné procesy a fungovanie človeka.
Dlho som hľadala, čo by mohlo byť mojou cestou. Uvažovala som aj o psychológii, no vtedy som už cítila, že začať úplne nové, niekoľkoročné univerzitné štúdium sa mi do života nezmestí. V tlačiarni sme práve tlačili časopis, v ktorom som si všimla inzerát na kineziologický kurz. Nejako ma to oslovilo.
Môj manžel Dávid ma v tom veľmi podporoval. Pýtal sa ma, povzbudzoval ma a pomohol mi vykročiť týmto smerom. Neskôr som sa popri materstve postupne vzdelávala, rozvíjala a čoraz viac ľudí ma začalo oslovovať s prosbou, aby som s nimi pracovala.
Tá zmena nebola ľahká, pretože som mala rada aj svoje predchádzajúce pracovisko a prejsť zo stabilného zamestnania do podnikania je vždy veľké rozhodnutie. Časom som však dospela k tomu, že toto je cesta, ktorú si mám vybrať.
Zdá sa, že túto prácu máš veľmi rada. Premýšľaš o nej veľa aj doma?
Áno. Som maximalistka a často si doma premietam, čo sa v konkrétnom procese dalo urobiť ešte lepšie, inak pomenovať alebo presnejšie sprevádzať. Snažím sa učiť aj zo svojej vlastnej práce.
Myslím si, že budem celoživotnou študentkou. Už teraz mám plány, čo by som sa ešte chcela naučiť. Veľmi ma zaujíma napríklad nenásilná komunikácia. Cítim, že je mimoriadne dôležitá aj pre deti: aby sa čo najskôr naučili vyjadrovať na úrovni svojich pocitov a potrieb, aby na seba iba nereagovali, ale aby sa dokázali skutočne prepájať.
Čo si myslíš, čo by deti veľmi potrebovali?
Nechcem sa tváriť, že som odborníčka na školstvo, pretože ňou nie som. Na základe svojich skúseností však vidím, že deti by veľmi potrebovali pomoc pri spoznávaní samých seba. Aby našli, v čom sú dobré, aká je ich cesta a ako sa môžu rozvíjať.
Mnohé deti zažívajú neúspech preto, lebo sa im v niečom nedarí, napríklad v matematike alebo fyzike, pričom môžu byť mimoriadne talentované v úplne inej oblasti. Ak ich hodnotíme iba podľa úzkeho systému kritérií, ľahko v nich môže vzniknúť pocit, že nie sú dosť dobré.
Veľmi dôležité je aj to, k akému učiteľovi sa dieťa dostane, najmä v prvých rokoch. Dobrý pedagóg môže dať dieťaťu nesmierne veľa: nielen vedomosti, ale aj pocit bezpečia, sebadôveru a zdravý vzťah k učeniu.
Rodina – stabilné zázemie je základom všetkého.
Spomínala si aj kurzy pre deti. O čom sú?
S mojou kolegyňou pedagogičkou Dominikou organizujeme kurzy pre deti, najmä na tému ťažkostí s učením a uvoľňovania stresu spojeného s učením. Ona prináša množstvo skúseností zo svojej učiteľskej praxe a ja sa k tejto práci pripájam najmä z kineziologickej strany.
Na kurzoch učíme deti jednoduché cvičenia, ktoré môžu robiť napríklad aj pred učením. Môžu im pomôcť ľahšie sa naladiť na učenie, byť sústredenejšie a zmierniť vnútorné napätie.
Okrem toho sa pozeráme aj na to, aký pocit sa v nich s učením spája. Malé dieťa je vo svojej podstate zvedavé: s radosťou sa učí chodiť, rozprávať a objavovať svet. Neskôr sa však táto radosť môže vplyvom rôznych zážitkov, neúspechov a očakávaní narušiť. Cieľom je uvoľniť stres spojený s učením a pomôcť deťom vrátiť sa k ľahšiemu, pozitívnejšiemu vzťahu k nemu.
Čo pre teba znamená life coaching?
Coaching pre mňa znamená predovšetkým sprevádzanie prostredníctvom otázok. Nie ja hovorím, čo máš robiť, ale otázkami, spätnou väzbou a rôznymi nástrojmi pomáham človeku dostať sa z bodu A do bodu B.
Niekto je veľmi racionálny a bližšia je mu takáto rozhovorová, cieľovo orientovaná práca. Iní sa lepšie napájajú na svalové testovanie, ďalší na prácu s figúrkami alebo obrazmi. Pre mňa je dôležité, aby si každý našiel metódu, ku ktorej dokáže pristupovať s dôverou.
Klientom vždy hovorím, aby mi dali vedieť, čomu sú otvorení, čo im robí dobre a čo nie. Celý proces má byť o nich, nie o mne ani o metóde.
Učíš sa aj rodinné konštelácie. Ako by si vystihla ich podstatu?
Rodinné konštelácie sú pre mňa veľmi hlboká metóda. Keby som to mala opísať obrazom: kineziológia je ako keď z cibule postupne odlupujeme jednu vrstvu za druhou. Rodinné konštelácie sú skôr ako keby ste siahli hlbšie a dali tam impulz, ktorý môže neskôr spustiť zmenu.
Na rodinné konštelácie môže človek prísť s veľmi rôznymi témami: s rodinnými vzorcami, partnerským zaseknutím, pocitom neúspechu, strachmi či opakujúcimi sa životnými situáciami. Ich podstata je pre mňa v tom, že necháme ukázať sa to, čo je vtedy a tam potrebné.
Čo znamená, že pomáhajúci človek má byť prítomný „bez zámeru“?
Je to veľmi ťažké, ale dôležité. Pomáhajúci človek prirodzene chce pomôcť, no ak chce pomáhať príliš silno, môže to proces skresliť. Ak napríklad chcem druhého veľmi šetriť, možno nepoviem niečo, čo by v tej chvíli malo zaznieť. Ak zase príliš chcem zmenu namiesto neho, už to nie je jeho proces.
V dobrom pomáhaní je podľa mňa pokora. Musím vedieť, že nie je mojou úlohou vyriešiť život druhého človeka. Mojou úlohou je byť prítomná, vnímať, sprevádzať a dať toľko, koľko je ten druhý schopný prijať.
V dnešnom svete často hovoríme o tom, že ženy silnejú, zatiaľ čo muži akoby ťažšie nachádzali svoje miesto. Ako to vnímaš ty?
Vidím, že mnohé ženy nesú na svojich pleciach veľmi veľa. Pracujú, organizujú rodinu, vychovávajú deti, vybavujú, starajú sa a popritom sa snažia zostať silné. Silným ženám často hovorím: aj keď to dokážeš urobiť, neznamená to, že to vždy musíš urobiť práve ty.
Problém sa často začína vtedy, keď sa silná žena unaví. Nesie bremená dovtedy, kým zrazu nezačne mať pocit, že druhá strana nerobí dosť. Lenže medzitým možno ani ona sama nenechala tomu druhému dostatok priestoru.
Vo vzťahu sa často dopĺňame. Ak je niekto veľmi aktívny, ľahko si môže k sebe pritiahnuť pasívnejšieho partnera. Vtedy väčšinou chceme zmeniť toho druhého. Prvým krokom by však mohlo byť to, že ja sama trochu uberiem a tým vytvorím priestor, aby sa mohol pohnúť aj ten druhý.
Ako funguje táto rovnováha vo vašej vlastnej rodine?
Aj my sme veľmi rozdielni. Môj manžel je človek s rýchlym myslením a rýchlym konaním, ja som skôr pomalší typ. Cítim, že pri ňom som sa aj ja trochu zrýchlila, a jemu zrejme život priniesol učenie v tom, že niekedy treba ubrať a spomaliť.
Keď uverí, že to dokáže, všetko sa zmení.
Udržať rovnováhu v rodinnom živote nie je vždy jednoduché. Práca, deti, organizovanie, každodenné povinnosti. To všetko berie čas aj energiu. O práci sa doma podrobne nerozprávame. Viaže ma mlčanlivosť, takže o klientoch si domov prirodzene nič nenosím.
Myslím si, že v každom partnerskom vzťahu je dôležité, aby bol čas aj na chvíle vo dvojici. U nás je takým spoločným programom napríklad kino. Ideme spolu von, predtým si niečo dáme, porozprávame sa. Nie vždy sú potrebné veľké veci. Niekedy stačí večera, film, prechádzka alebo rozhovor, pri ktorom sa konečne netreba nikam ponáhľať.
Tak, ako ich podporujeme a rozvíjame, sa v nich posilňuje to, čo už v nich od začiatku je.
Máš obľúbenú myšlienku, ktorá ti slúži ako kompas?
Často hovorím jednu vetu, hoci neviem, od koho pochádza: všetko sa deje z nejakého dôvodu a všetko je tak, ako má byť.
To neznamená, že všetko je ľahké alebo že ťažké veci dokážeme okamžite prijať. Keď sa nám stane niečo bolestivé alebo negatívne, prirodzene je náročné to prežívať. Neskôr však stojí za to pozrieť sa na to: čo ma to učí? Prečo to prišlo do môjho života? Kam ma to chce posunúť?
V dobrých veciach je ľahké zotrvať. Práve ťažkosti nás však často nútia meniť sa, rásť a ísť ďalej. Ja verím tomu, že to, čo prichádza, nesie v sebe nejaké posolstvo. A ak sme pripravení sa na to pozrieť, aj z náročných situácií sa môže zrodiť niečo dobré.
Na záver
Pomáhajúca práca je tiché povolanie. Nie je okázalá ani hlučná, no je hlboko ľudská. V jednotlivých procesoch sa neobjavujú iba problémy, ale aj osudy, rodinné vzorce, detské zážitky, strachy a nádeje.
Azda najdôležitejšia veta, ktorá vystihuje prácu našej respondentky, by mohla znieť takto: nerieši život namiesto nás, ale pomáha nám, aby sme svoje vlastné riešenie našli sami. A to je často prvý skutočný krok smerom k sebe.
(lk)