„Talent je možno dvadsať percent. Všetko ostatné je tvrdá práca.“
Niekoho šport sprevádza iba počas určitej etapy života, inému ovplyvní spôsob myslenia na celý život. Disciplína, dôslednosť, vytrvalosť a zodpovednosť sú rovnako dôležité pri príprave športovca, ako v práci vojenského policajta, či pri výchove dieťaťa.
V živote Laca Ódora sa všetky tieto tri oblasti úzko prepojili. Z mladého kajakára sa vypracoval na reprezentanta, neskôr strávil dlhé roky u Vojenskej polícii a napokon sa vrátil tam, kde sa jeho príbeh kedysi začal a to do komárňanskej lodenice. Dnes ako tréner odovzdáva všetko, čo sa naučil ako športovec, veliteľ aj otec.
Rodina
Náš rozhovor má navyše aj jeden osobný ešte menší príbeh pred samotným rozhovorom. Keď som bol dieťa, počas chladnejšieho obdobia som sa neďaleko móla prevrátil na mini kajaku. Nevedel som plávať a voda ma čoraz viac sťahovala nadol. V tom prišli Laco Ódor a Ervin Karvaš, povedali mi, aby som sa chytil konca lode, a vytiahli ma z vody. Laco si na túto udalosť už ani nepamätá. Ja áno.
– Začnime od začiatku. Ako si sa dostal ku kajakárskemu športu? Kto ťa prvýkrát priviedol do lodenice?
– V tom čase bola súčasťou života žiakov základných škôl aj príprava na Spartakiádu. Trénovali sme na komárňanskom futbalovom ihrisku, keď sa tam raz objavil Karol Kružeľ a svojím výrazným hlasom nám oznámil, že každý, kto má rád vodu a zaujíma ho kajak, môže v určenom čase prísť do lodenice.
Na Spartakiádu sme chodili s kamarátmi spoločne, a tak sme sa viacerí rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť, o čo ide. Prišli sme sem a tento svet ma prakticky okamžite pohltil.
S Ervinom na stupni víťazov
– Ervina Karvaša si spoznal až tu?
– Áno. Predtým sme sa nepoznali. Prvýkrát sme sa stretli práve tu a tu sa zároveň začala naša rivalita a aj naše priateľstvo. Neskôr sme spolu prežili množstvo krásnych dní a pretekov v K2 aj K4.
– Ako ste sa napokon stali dvojicou?
– Zaujímavé je, že pôvodne ani jeden z nás nemal toho druhého za partnera v K2. Jedného zimného večera sme po náročnom tréningu sedeli v saune so staršími kajakármi a ak si dobre spomínam, práve Peťo Horváth povedal: „Chlapci, vy dvaja by ste to mali skúsiť spolu.“
Najskôr sme sa cítili trochu nepríjemne, pretože každý z nás už mal svojho partnera a nechceli sme ich sklamať. Raz sme sa preto pokúsili prísť na tréning skôr ako ostatní, aby sme si spoločnú jazdu vyskúšali potajomky. Lenže aj ostatní prišli skôr, takže veľmi rýchlo vyšlo najavo, že túžime po zmene.
Od tej chvíle sa však prakticky všetko zmenilo a k lepšiemu.
– Koľko ste vtedy mohli mať rokov?
– Približne štrnásť až pätnásť.
– Aj zvonku bolo medzi vami vidieť mimoriadne silnú súhru. V čom spočívalo jej tajomstvo?
– Veľmi sme sa zohrali. Ervin bol nesmierne húževnatý chlapec. Prakticky nepoznal slová „nedá sa“ alebo „nevládzem“. Aj pre mňa to bola neustála výzva, pretože som pri ňom musel opakovane dokazovať, čo vo mne je.
Bola to určitá forma symbiózy. On ťahal mňa a ja jeho. Veľa to znamenalo aj v K1, ale v K2 ešte oveľa viac. Boli sme natoľko zohratí, že s trochou nadsádzky môžem povedať, že za ním som už vedel pádlovať aj so zatvorenými očami.
Hamburg a prvé veľké úspechy
– Na ktorý zo svojich výsledkov si najviac hrdý?
– Ak by som mal vyzdvihnúť medzinárodné výsledky, v prvom rade by som spomenul Svetový pohár v Hamburgu v roku 1992. V tom období ešte neexistovali juniorské majstrovstvá sveta v takej podobe, ako ich poznáme dnes, a tieto podujatia sa označovali ako svetové poháre.
V Hamburgu sme v K4 na 1000 metrov obsadili tretie miesto. Okrem toho sa nám podarilo získať medaily aj na viacerých zahraničných regatách v K2 na 1000 metrov.
Aj medzi domácimi výsledkami sú také, na ktoré som dodnes hrdý. Ako mladší dorastenci prvým rokom sme dokázali na majstrovstvách Československa vybojovať tretie miesto v K2 na 1000 metrov, hoci sme súperili s o rok staršími pretekármi. Neskôr sa nám v podobnej situácii podarilo opäť dostať na pódium medzi staršími dorastencami.
Stal som sa viacnásobným majstrom Slovenska aj Československa, čo patrilo medzi moje najvýznamnejšie úspechy na domácich súťažiach. Zo zahraničných výsledkov však nemôžem nespomenúť ani to, že sa nám podarilo získať titul medzinárodného majstra Francúzska.
Dokázali sme poraziť aj pretekárov, ktorí neskôr dosiahli veľmi výrazné výsledky na svetových pohároch a juniorských svetových podujatiach.
– Vyhovovala vám teda najmä tisícka?
– Áno. Neboli sme zlí ani na päťstovke, ale najviac nám vyhovovala trať na 1000 metrov. Mali sme veľmi silné cestovné tempo a postupne sme si vypracovali aj taktiku, ktorá nám na tejto trati najlepšie sedela.
Rozhodnutie, ktoré ma neskôr trochu mrzelo
– Potom však prišlo obdobie, keď vrcholový šport ustúpil do úzadia. Čo sa stalo?
– Po strednej škole sme obaja začali premýšľať, kam ďalej. Ervin si svoj život predstavoval iným smerom, ja som sa rozhodol pre vysokú školu a odišiel som do Žiliny.
Študoval som na Vysokej škole dopravy a spojov, na vojenskej fakulte. Civilné predmety vyučovali civilní pedagógovia a popri nich sme mali, samozrejme, aj vojenské predmety.
– Nechýbal ti kajak?
– V tom čase mi akosi nikto nepovedal: zostaň ešte, daj si ešte jeden rok, skús to. Možno mi chýbala ruka, ktorá by ma ešte na chvíľu potiahla späť…
Neskôr ma to do určitej miery mrzelo. Keď som už študoval v Žiline, ukázalo sa, že som mohol pokračovať v Dukle Trenčín. Dostal som sa aj do reprezentačného B-tímu, takže som mohol ešte minimálne rok pokračovať v športe na vysokej úrovni.
Ervin sa tam napokon dostal, ja už nie. Od roku 1993 som prakticky ukončil aktívnu kajakársku kariéru.
Osud mi však neskôr ponúkol ešte jednu príležitosť. Po sedemnástich rokoch prestávky som sa vďaka niekoľkým kamarátom dokázal vrátiť k pretekaniu vo veteránskej kategórii . Prinieslo mi to ďalších nádherných desať rokov a do istej miery to vyplnilo aj prázdne miesto, ktoré vo mne zostalo po skončení aktívnej športovej kariéry.
Moje obdobie medzi veteránmi trvalo od roku 2010 do roku 2019. Počas neho som sa stal viacnásobným majstrom Slovenska v K1 a K2 a viacnásobným majstrom Maďarska v K2 a K4.
V roku 2011 som získal titul majstra sveta masters v K4 a v roku 2013 sme zvíťazili v K4 na World Masters Games spolu s Tiborom Bukovským, Marekom Ďurčom, Ladislavom Broczkym .
So Tiborom Győrim
V roku 2019 sa nám podarilo zvíťaziť aj v K2 na European Masters Games spolu s Tiborom Győrim. Okrem toho sme dosiahli množstvo ďalších krásnych umiestnení ale hlavne neopísateľných zážitkov.
Tieto roky pre mňa znamenali veľmi veľa. Pomohli mi uzavrieť a spracovať obdobie, o ktorom som predtým cítil, že som ho istým spôsobom stratil.
Šport som však nikdy úplne neopustil. Aj na vysokej škole som trénoval, posilňoval, hrával stolný tenis, dostal som sa do školského stolnotenisového družstva a zúčastňovali sme sa rôznych turnajov.
Od Vojenskej polície až po vedúcu funkciu
– Čo nasledovalo po skončení vysokej školy?
– Po ukončení štúdia som sa dostal do Bratislavy k Vojenskej polícii. Práve tam sa vlastne začala moja kariéra profesionálneho vojaka.
– Čo presne znamená Vojenská polícia pre človeka, ktorý sa v tejto oblasti neorientuje?
– Vojenská polícia fungovala v rámci rezortu Ministerstva obrany a podliehala priamo ministrovi obrany. Minister bol najvyšším predstaviteľom, pod ním stál riaditeľ Vojenskej polície a následne jednotlivé útvary pôsobiace v rôznych častiach Slovenska.
V Bratislave som bol zaradený na oddelenie osobnej ochrany a sprevádzania. V rámci neho fungovali okrem iného poriadkové, dopravné a kynologické zložky vrátane psov vycvičených na vyhľadávanie výbušnín a drog.
V tom období sme sa podieľali aj na zabezpečovaní osobnej ochrany ministra obrany, štátneho tajomníka a náčelníka Generálneho štábu, ako aj na ochrane a sprevádzaní zahraničných delegácií, ktoré k nim prichádzali v rámci pracovných návštev.
– Vyžadovalo si to aj špeciálne školenia?
– Samozrejme. Postupne som si dopĺňal vzdelanie a absolvoval rôzne praktické výcviky, počas ktorých sme tieto schopnosti zdokonaľovali.
Bolo to ešte v období, keď Slovensko nebolo členom NATO. Krajina sa pripravovala na vstup do medzinárodných štruktúr, preto k nám prichádzali rôzne zahraničné kontrolné a odborné delegácie, ktoré preverovali pripravenosť jednotlivých vojenských útvarov.
Aj zabezpečenie týchto delegácií patrilo medzi naše úlohy.
Trikrát som sa zúčastnil aj na mierovej misii v Kosove, kde som mohol naplno využiť všetko, čo som sa dovtedy počas práce vojenského policajta naučil.
– Čo ťa na tejto práci najviac oslovilo?
– Možno práve to, že tu nebolo možné robiť veci polovičato. Pred každou oficiálnou návštevou muselo byť všetko pripravené na sto percent. Koordinovali sme sa s protokolom ministerstva, s rôznymi úradmi a v prípade potreby aj s kanceláriou prezidenta.
Každý detail musel byť na svojom mieste. Išlo, samozrejme, o službu, pri ktorej sme boli primerane vyzbrojení, takže aj miera zodpovednosti bola mimoriadne vysoká.
Táto práca ma naučila ešte dôslednejšie premýšľať, predvídať možné problémy a byť pripravený na každú situáciu. Na tejto úrovni mohla vážna chyba spôsobiť dokonca aj medzinárodný diplomatický problém.
– Bola to nebezpečná práca?
– Nebezpečenstvo spočívalo predovšetkým v tom, že v určitých situáciách bolo potrebné okamžite urobiť správne rozhodnutie.
Kolóny jazdili s výstražnými svetelnými znameniami a často vyššou rýchlosťou. V tom období ešte v okolí Bratislavy alebo na území Slovenska nebolo toľko diaľnic a obchvatov ako dnes, preto bolo napríklad aj riziko dopravnej nehody vyššie.
Človek musel byť v každom okamihu maximálne sústredený.
– Dokedy si pracoval vo Vojenskej polícii?
– Až do februára 2016.
Počas týchto rokov som, samozrejme, postupne prešiel služobným rebríčkom. Začínal som na radovej pozícii v skupine ochrany a sprevádzania, neskôr som sa stal veliteľom skupiny a potom vedúcim oddelenia.
Pri rôznych reorganizáciách sa štruktúra jednotlivých oddelení viackrát menila, no dlhé roky som pôsobil vo vedúcich funkciách.
Napokon som sa stal zástupcom riaditeľa oddelenia policajného výkonu v Bratislave. V určitom období som mal pod sebou viac ako sto príslušníkov, po neskoršej reorganizácii približne deväťdesiat.
„Nechcel som prísť o to, ako moji synovia vyrastajú“
– Prečo si sa napokon v roku 2016 rozhodol skončiť?
– Dôvodov bolo viac. Na jednej strane som už na sebe pociťoval príznaky vyhorenia, na druhej strane som v tom čase mal dvoch malých synov. Alex mal asi päť a pol roka a Maxim približne rok a pol.
Cez týždeň som pracoval v Bratislave. V pondelok ráno som nasadol do auta a odišiel, v piatok po práci som sa vracal domov. Človek mal tašku prakticky stále zbalenú: vybalil ju, opral veci, znovu zbalil a o chvíľu opäť odchádzal.
Ja som však odjakživa veľmi rodinne založený človek.
Nedokázal som sa zmieriť s predstavou, že nebudem vidieť ako moji synovia vyrastajú.
Preto som v marci 2016 zo služby odišiel. Nikdy som to neoľutoval. Aj dnes hovorím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohol urobiť.
Späť tam, kde sa všetko začalo
– A prakticky v tom istom období si sa vrátil ku svojmu obľúbenému športu. Ako sa z teba stal tréner?
– Už v decembri 2015 som na jednej klubovej akcii počul o tom, že vtedajší tréner uvažuje o ukončení svojej trénerskej práci. Predsedom klubu bol v tom čase Laco Broczki a ja som mu naznačil, že premýšľam o odchode zo služby a rád by som rozšíril trénerské rady v našom klube.
Napadlo mi, že ak by ma klub potreboval, rád by som začal pracovať ako tréner.
Samozrejme, musel som absolvovať trénerský kurz aj potrebné školenie na vedenie motorového člna.
Od marca 2016 som už pracoval v klube ako tréner a do roku 2017 som mal všetky potrebné kvalifikácie.
V podstate som sa vrátil presne tam, odkiaľ som ako dieťa vyrazil.
Príbeh športovej rodiny
Eva – moja sestra
– Šport nezohráva významnú úlohu iba v tvojom živote. Aj tvoja sestra sa stala vynikajúcou stolnou tenistkou. Ako sa začal jej príbeh?
– V komárňanskom stolnotenisovom klube organizovali vianočný turnaj. Ja som už vtedy hrával veľa stolný tenis, najmä tu v lodenici. Pred tréningom sme sa vždy ponáhľali prísť skôr, buď sme hrali futbal, alebo stolný tenis.
Moja sestra je odo mňa o päť rokov mladšia. Bola ešte veľmi malá, keď s nami prišla na jeden z takýchto turnajov, a stolný tenis sa jej zapáčil. Približne vo veku štyroch či piatich rokov sa mu začala venovať vážnejšie.
Veľmi rýchlo sa ukázalo, že je talentovaná. Rovnako dôležité však bolo, že mala vôľu a disciplínu.
– Priniesli ste si to z domu?
– Jednoznačne. Náš otec bol prísny človek. Žiaľ, toho času už nie je medzi nami.
Naučil nás, že ak chceme v živote niečo dosiahnuť, musíme byť disciplinovaní, mať ciel a nevzdávať sa ani v ťažkých časoch. Tie nás postupne formujú a spravia z nás ešte silnejších a úspešnejších ľudí.
Ako deti sme to videli a učili nás sa tomu. Neskôr to v nás oboch zostalo.
Moja sestra trénovala do desiatich rokov v Komárne a vyhrala množstvo zápasov. Po určitom čase nás však zo stolnotenisového zväzu upozornili, že ak sa chce ďalej rozvíjať, potrebuje kvalitnejšie tréningové prostredie.
Tak sa dostala do Bratislavy. Vtedy tam ešte nebolo ani vhodné ženské družstvo, preto trénovala s chlapcami. Bola to mimoriadne tvrdá škola, ale vďaka nej sa stala najlepšou hráčkou.
Neskôr to dokázala zúročiť a dvakrát získala titul majsterky Európy a neskôr sa zúčastnila aj dvoch Olympijských hier.
U nás doma to bola v podstate vždy rodinná filozofia: ak už niečo robíme, robme to poriadne a dajme do toho všetko.
Keď je otec zároveň trénerom
– Tvoja manželka Judita pochádza takisto zo športového prostredia, vyštudovala učiteľstvo telesnej výchovy a športu – trénerstvo atletika. A zároveň sa atletike venovala aj súťažne. Vaši dvaja synovia, Alex a Maxim, sa venujú kanoistike. Do akej miery ste ich museli k športu viesť?
– Zvyknem hovoriť, že kým sa vlak rozbehne, treba ho trochu nasmerovať.
Samozrejme, boli obdobia, keď sme my ako rodičia museli ukázať smer. Alex bol napríklad už ako deväťročný veľmi šikovný a takmer každý pretek vyhrával s veľkým náskokom.
Už vtedy sme ho upozorňovali: je to krásne a sme na teba hrdí, ale priprav sa na to, že aj ostatní sa budú zlepšovať. Zosilnejú, zlepší sa ich vytrvalosť a rozdiely medzi vami sa budú postupne zmenšovať.
Museli sme ho na to pripraviť aj psychicky.
– Prvá prehra potom musela byť mimoriadne ťažká.
– Veľmi ťažká ale potrebná.
Ale taký je šport. Nikto nemôže zostať navždy neporazený.
Príde aj obdobie, keď medaila nebude, a možno sa bude treba tešiť aj z piateho miesta.
Pri prechode do vyššej vekovej kategórie sa navyše pravidelne stáva, že pretekár súťaží proti o rok starším súperom.
Alex
Keďže Alex to pochopil pomerne skoro, postupne pochopil aj to, čo je skutočne dôležité. Dnes, ako šestnásťročný, už presne vie, kam by sa chcel ako kajakár dostať a čo všetko pre to ešte musí urobiť.
„Talent je dvadsať percent“
– Snažili ste sa ho vedome aj brzdiť, aby príliš skoro nevyhorel?
– Áno. V klube sme už predtým videli veľmi talentované deti a ich príbehy nám poskytli množstvo dobrých poučení ako to neprepáliť.
Vždy sme mu hovorili: talent je približne dvadsať percent. Zvyšných osemdesiat percent je tvrdá práca.
Aj keď víťazstvá prichádzali ľahko, pripomínali sme mu, že pre ďalší rozvoj je niekedy potrebné aj prehrať.
Človek sa často najviac naučí práve vtedy, keď prehrá. Ak prehru správne spracuje, posilní ho
S odstupom času môžem povedať, že bolo dobré, že si tým prešiel aj on. Práve vďaka tomu sa skutočne naučil znovu postaviť na nohy a stať sa mentálne odolnejším
Maxim
– V čom je Maxim povahovo iný?
– Sú veľmi rozdielni.
Alex je výbušnejší typ. Často sa do vecí vrhne bez dlhého premýšľania.
Maxim je rozvážnejší. Situácie si premyslí, menej sa púšťa do zbytočného rizika, no zároveň je aj on mimoriadne dôsledný. A veľmi nerád prehráva.
Rozdielni sú aj ako športovci. Alex je skôr vytrvalostný typ, Maxim je silovejší pretekár.
Alex má neuveriteľnú vytrvalosť. Tú zrejme zdedil najmä po mame, ktorá sa dlhé roky úspešne venovala atletike. Popri kajaku sa Alex zúčastnil aj viacerých bežeckých pretekov, ktoré vo veľkej miere aj povyhrával.
V Slovenskom mládežníckom tíme Slovenskej kanoistiky sa deti niekoľkokrát ročne zúčastňujú rôznych testovaní – na vode, v behu aj v silových disciplínach.
Podľa odborníkov, ktorí s nimi pracujú, by Alex na základe svojich bežeckých výsledkov mohol patriť medzi najlepších aj v atletike.
Najzaujímavejšie však na tom je, že on sám sa vždy vyjadruje, že nerád behá.
Úlohou trénera nie je iba viesť tréning
– Ako si predstavuješ svoj život o desať rokov?
– Do šesťdesiatky, ak zdravie poslúži, si bez problémov viem predstaviť, že budem v klube naďalej pracovať ako tréner. V akej konkrétnej pozícii, to samozrejme nezávisí iba odo mňa.
Raz by som si možno rád vyskúšal aj prácu so staršou vekovou kategóriou.
Približne jedenásť rokov sa už venujeme mini kajakárom, teda deťom vo veku 8 až 12 rokov. Spolu s Lajosom Némethom sa nám za tie roky podarilo vytvoriť systém, v ktorom deti dostávajú kvalitnú odbornú prípravu, ale zároveň veľmi dbáme na to, aby si svoj šport obľúbili a mali ho radi
Musí tam byť hra, smiech a dobrá nálada – ale keď je to potrebné, aj disciplína a sústredenie.
Pre dieťa by mal byť tréning do určitej miery aj dobrou zábavou.
Keď však príde chvíľa, keď sa treba sústrediť, musí sa naučiť koncentrovať.
V období mini kajaku sa deti musia za pomerne krátky čas naučiť veľmi veľa vecí. Niekto začne ako deväťročný, iný ako desať- či jedenásťročný. Kto príde neskôr, musí často veľmi rýchlo dohnať dvoj- až trojročný náskok ostatných za kratší čas.
Obrovskú úlohu tu zohráva koncentrácia, prístup a, samozrejme, aj základy, ktoré si dieťa prináša z domu.
S mojím skvelým respondentom
– Kde by si chcel o desať rokov vidieť Alexa a Maxima?
– Myslím si, že Alex by sa chcel kajaku vážne venovať minimálne do skončenia strednej školy. Potom sa sám rozhodne, či sa ho pokúsi robiť aj na profesionálnej úrovni, alebo sa vydá iným smerom.
Maxim je ešte len na úplnom začiatku svojej cesty, ale už teraz je vidieť, že sa snaží nasledovať svojho staršieho brata.
Ak sa však ktorýkoľvek z nich rozhodne, že chce robiť niečo iné, budeme to plne rešpektovať. Veď už doteraz nám priniesli toľko radosti, že by to vystačilo aj na dva životy.
Ako rodičia ich podporujeme, ale treba si uvedomiť, že šport na úrovni, na ktorej ho dnes robia oni, si vyžaduje veľké obete.
Prakticky mu venujú všetok svoj voľný čas. So svojimi kamarátmi trávia oveľa menej času než ich spolužiaci.
Treba tomu obetovať obrovské množstvo času a energie.
V určitom bode sa však každý musí rozhodnúť sám, dokedy je ochotný toto všetko podstupovať, pretože, samozrejme, existuje aj život mimo športu.
Ale aj keby raz skončili, tých desať či viac rokov sa nikdy nestratí.
Šport ich totiž naučí, že v živote veci fungujú veľmi podobne: ak chceš niečo naozaj dosiahnuť, musíš pre to neúnavne pracovať.
Musíš o to bojovať a nesmieš sa vzdať pri prvej prekážke.
Možno si raz, keď sa v živote dostanú do náročnej situácie, spomenú, že podobné to bolo aj v športe. Boli prehry, boli ťažké chvíle, no napriek tomu pokračovali ďalej.
„Môžeš prehrať, ale nikdy sa nevzdávaj.“
– Ak by si mal ďalšej generácii odovzdať jedinú myšlienku, aká by to bola?
Ak niekto niečo nevie, naučím ho to.
Ak mu niečo nejde, pomôžem mu.
Ak však niekto nechce, potom sa s tým už veľa urobiť nedá. Vôľa musí prichádzať zvnútra.
Človek môže byť talentovaný, môže dostávať pomoc, môže mať dobrého trénera, dobrú rodinu aj dobré zázemie – ale napokon musí do toho vložiť vlastné srdce a vlastnú prácu.
Je jedna veta, ktorá mi bola vždy blízka: „Bolesť je dočasná, hanba trvá večne.“
Možno práve toto ma šport naučil najviac a toto by som chcel odovzdať aj deťom: pracuj na tom, čo chceš dosiahnuť, maj reálne ciele, pouč sa z prehier a nevzdávaj sa ani vtedy, keď to začne byť ťažké.
(lk)
