Takto sa sám označil Attila Horváth, najznámejší ambulantný chirurg nášho mesta. Znie to až nereálne, pretože pôsobí, ako dobrý, milý a ústretový človek. Mohol sa stať známym neurochirurgom, ale život a osud rozdali karty inak.
„Lekárom som sa stal kvôli mojej starej mame, ktorá mi povedala, že si ma nevie predstaviť inak, než v dlhom bielom plášti,“ odpovedal na moju prvú otázku Attila Horváth.Zdravotníctvo však nebolo rodine cudzie, keďže Attilov starý otec študoval medicínu v Budapešti, no žiaľ v tom čase začala druhá svetová vojna, ktorá prekazila jeho plány a tak sa stal personálnym riaditeľom komárňanskej nemocnice, kde sa počas svojej kariéry tešil veľkej obľube. Jeho matka pracovala, ako rehabilitačná sestra, na ktorú si s láskou spomínajú aj bývalí pacienti.
A prečo si vybral práve chirurgiu?
Odpoveď je jednoduchá: je to oblasť, kde sa rozhodnutia musia prijímať rýchlo a hlavne sa výsledky dosahujú v rýchlom čase. Chirurgovia sú pánmi života a smrti.
„Po úspešnom štúdiu na univerzite som nastúpil do komárňanskej nemocnice, kde sa ma chopil a podporil pán primár Ferenc Bastrnák. Samozrejme, lákala ma aj plastická chirurgia, úrazová chirurgia a neurochirurgia, na ktorú som dokonca dostal ponuku v Budapešti, ktorú som nakoniec odmietol. Život nabral iný smer a ja som zostal pri ambulantnej chirurgii, čo je dobré, pretože môžem byť sám sebe pánom. Popri práci môžem byť aj otcom a manželom.“
Chirurgovia sú, ako zubári! Priznajme si úprimne, že k nim väčšina nerada chodí, aj keď, v dnešnej dobe sú už moderné technológie natoľko v popredí, že samotný zákrok už len málokedy preciťujeme. Attila Horváth je však v Komárne skutočne obľúbeným a populárnym ambulantným chirurgom. „Denne dostávame pochvaly za rýchlu a kvalitnú prácu. To, že je niekto dobrý chirurg, je predovšetkým vecou odhodlania a čiastočne aj šťastia. Vyžaduje si to dobrú fyzickú kondíciu a rýchle rozhodovanie.“
Popri prevádzkovaní ordinácie bol 13 rokov lekárom miestneho basketbalového tímu, ale po čase už nevedel skĺbiť basketbalové zápasy so zápasmi svojho mladšieho syna Kristófa, ktorý hráva futbal. Bolo tým pádom pochopiteľne, že si pán doktor Horváth vybral druhú možnosť, pretože rodina vždy zohrávala v jeho živote rozhodujúcu a hlavnú úlohu.
Členovia jeho rodiny sú v našom meste známi a uznávaní. Jeho otec György Horváth bol ústavným sudcom, sestra advokátkou, švagor podnikateľom a trénerom, synovec Dávid je majstrom v rýchlostnej kanoistike a neter Eszter získava popularitu, ako speváčka a gitaristka.
„Dostal som od života dar a to veľmi dobrého otca, ktorý bol viac než otcom, podporoval ma vo všetkom. On bol tmelom rodiny.
Vychovali nás tak, že doteraz máme s Andreou silné puto. Stále sa môžeme na seba vo všetkom spoľahnúť. Moja manželka pracuje, ako vychovávateľka, ktorú deti milujú, pretože je spravodlivá a pracuje so srdcom a dušou.
Môj starší syn Zalán práve úspešne zmaturoval a pokračuje v štúdiu na právnickej fakulte. O oboch mojich deťoch možno povedať, že sú bystrí, inteligentní a cieľavedomí.“
Populárny doktor sa zamiloval do stredoázijských ovčiakov na psej výstave v Nitre, kde na neho „vykúkali“ šteniatka z kufra auta. „Bez akýchkoľvek vedomostí a predchádzajúcich skúseností som si vtedy priamo tam kúpil šteniatko. Teraz máme štyroch stredoázijských ovčiakov.
Treba vedieť, že toto veľké plemeno, jeho telo ukrýva veľké a citlivé srdce. Je to veľmi rodinne orientované a lojálne plemeno, ktoré je výborné tiež aj pre strážnu službu. Kvôli nim som už trikrát vycestoval do Strednej Ázie, aby som našiel ich pôvodnú domovinu, ktorá je pravdepodobne na území Kirgizska a Uzbekistanu.
Mám rád históriu a je veľmi pravdepodobné, že práve toto plemeno psa priviedlo generála Árpáda do Karpatskej kotliny.“ Attila Horváth zohráva dôležitú úlohu v živote Komárna nielen, ako chirurg, ale aj ako mestský poslanec.
V súčastnosti pôsobí v mestskom zastupiteľstve už tretie volebné obdobie. „V minulosti ma oslovil Péter Vörös s myšlienkou, že by sme spolu mohli robiť dobré veci. Myslím si, že sa nám podarilo nasmerovať rozvoj Komárna správnym smerom.
Niekedy sa stávajú chyby, to je fakt. Povedzme si úprimne, že pred 10-12 rokmi sme taký bohatý, kultúrny a športový život nemali v meste, ako teraz. Mesto sa neustále rozvíja a zlepšuje, na čo je samozrejme potrebná aj spolupráca s obyvateľmi mesta, ktorí tiež pridávajú „ruku k dielu“.
Prirodzene, že existujú požiadavky od obyvateľov, ako napr.: aby sa pravidelne kosila tráva, aby sa odvážal odpad, aby sa obnovovali budovy atď. Vo všetkých prípadoch je to otázkou peňazí.
Čo Komárno skutočne potrebuje, je silný trh práce s konkurencieschopnými platmi. Nemyslím si však, že vytvorenie priemyselného parku by malo byť hlavnou prioritou mesta.
Musíme využiť to, čo máme a to je minulosť a história Komárna. Čo sa týka vystúpení, nie som veľký rečník, ale v klube vždy všetko prediskutujeme a tam pravidelne vyjadrím svoj názor. Skutočnosť, že som sa vôbec dostal do zastupiteľstva, som vnímal, ako uznanie, pretože mi týmto spôsobom ľudia prejavili dôveru.“
(ci)
