Spomenul som si na jednu maďarskú ľudovú rozprávku, ktorá bola uvedená na filmové plátno v roku 1951. Bol to prvý animovaný film v tej dobe. Za týmto umeleckým počinom stoja dvaja úspešní tvorcovia a to Edit Fekete a Gyula Macskássy.
Nie, nehovorím o kohútovi na smetisku, ani o vyhrabanom diamantovom pol-krajcáre a ani o možnom zvýšení poplatku za komunálny odpad, pretože na to sú tu iní kompetentní ľudia. Každá minca má dve strany: tí, čo berú zodpovednosť a tí, čo vysvetľujú.
Je to o ľudskej empatii, vzťahu k prírode a celkovo k životnému prostrediu. Čo dáte, to dostanete. Je to večný kolobeh.
Kamkoľvek prídem, vidím po sídliskách odpad, ktorý tam nepatrí a iba sa povaľuje okolo smetných košoch. Medzi takéto nevhodné predmety patria hlavne spotrebiče elektroniky, napr.: práčky, matrace, plechový kotol na kúrenie a mohol by som takto pokračovať ďalej.
Vízia znie jasne a zreteľne. Nech to rieši spoločnosť a jej zamestnanci, veď od toho sú predsa platení, však? V poslednej dobe je pre ľudí dôležité, koľko a aké filtre si nastavia na svoje fotky, aby si ich mohli „hodiť” na svoje soc. siete, a to bez botoxu, alebo zakrytia si vrások ,nech to vyzerá, čo najlepšie. Toto je dnes dôležité, hm ľudia!
O samotnej problematickej skupine o neprispôsobivých spoluobčanov by som radšej pomlčal. Už dlho mám reputáciu, akú mám, ktorá má príliš nezaujíma, takže s tým dokážem žiť. No stači sa pozrieť do niekorých tých štvrtí, ako vyzerajú.
Na mnohých miestach už funguje tzv. systém čipovaných objektov pre komunálny odpad. V dnešnej dobe by to mala byť už hotová vec. No to, čo vidím niekedy pri tých kontajneroch, je mi z toho ozaj smutno, veď ani zvieratá nerobia taký neporiadok, ako my ľudia.
Máme možnosť stretávať aj ikonické, „smetiarské” autá, ktoré slúžia práve na to, aby odpad vzali a spracovali na príslušných skládkach.
Máme po sídliskách uzamknuté kontajnery a máme k ním prístup iba my, kto sa na tom mieste zdržiava, resp. býva. Máme dve varianty a to sú kľúče, alebo čipy od objektu.
Prosím, vyhadzujte odpadky tam, kam patria. Dnes už máme na výber, do ktorého kontajnera čo „hodiť” či je to sklo, plast, alebo papier. A zberné dvory nie sú až tak ďaleko od mesta, aby sme nemohli vziať odpad, ktorý nepatrí na sídliská. Zberné dvory si neúčtujú obzvlásť nijak astronomické sumy. Je potešujúce, že mesto začína zamestnávať aj pracovníkov na riešenie takýchto problémov.
Kdekoľvek, akokoľvek sme jednoducho komunita, v našom prípade obyvatelia mesta Komárno, ktorí sme odrazom životaschopnosti, zlepšovania sa a budovania charakteru. Prispieť k tomu môžeme všetci. Nezraňujú nás totiž dnešné choroby moderného sveta, ale sú to: nevšímavosť a ľahostajnosť.
(ci)
