V obci Neded existuje záhrada, ktorá na prvý pohľad pôsobí možno „iba“ krásne, no pri druhom pohľade už takmer zneisťujúco. Nie preto, že by bola neusporiadaná, ale preto, že funguje podľa úplne inej logiky, než na akú je väčšina z nás zvyknutá. Záhrada tancujúcich kvetov sa neriadi klasickými záhradníckymi pravidlami, ale systémom, ktorý vychádza z fungovania samotnej prírody. Za každým rozhodnutím tu stojí premyslená príčinná súvislosť a za každou príčinou osobná skúsenosť.
Tvorkyňu záhrady, Evu Futó, sprevádza celým životom silná vnútorná potreba neustáleho vzdelávania a osobného rozvoja. Štúdium začala v Žihárci, kde absolvovala základnú školu, následne pokračovala v Komárne na strednej škole so strojárskym zameraním. Tu získala kvalifikáciu strojného konštruktéra. Po ukončení strednej školy odišla študovať do Budapešti, kde sa venovala zahraničnému obchodu. Práve táto oblasť sa neskôr stala dôležitou súčasťou jej života, keďže, ako sama hovorí, vo svete obchodu pôsobí dodnes.
Po štúdiu zahraničného obchodu sa vydala na podnikateľskú dráhu a v priebehu rokov založila viacero vlastných spoločností, ktoré dodnes vedie a riadi. Sloboda a nezávislosť boli pre ňu vždy mimoriadne dôležité, preto si vedome zvolila cestu majiteľky firiem namiesto zamestnaneckého pomeru. Cíti, že skutočne efektívne dokáže pracovať iba vtedy, keď môže sama formovať svoj život aj svoju prácu. Dnes sa preto venuje predovšetkým tým úlohám, v ktorých je naozaj dobrá a ktoré robí s radosťou.
Hoci profesijne zostala v podnikateľskom prostredí, popri tom sa neustále vzdelávala aj v ďalších oblastiach. Ako hovorí, od osemnástich rokov sa takmer nepretržite učí a v určitom období svojho života absolvovala aj niekoľko kurzov naraz. Obzvlášť hlboko sa začala venovať psychológii, ku ktorej ju spočiatku priviedla osobná motivácia. Pri hľadaní odpovedí na vlastné vnútorné otázky sa okrem psychológie ponorila aj do oblasti biznis psychológie, hypnoterapie a NLP, vďaka čomu získala kvalifikáciu hypnoterapeutky a NLP koučky. Hoci klasické univerzitné štúdium psychológie nedokončila, porozumenie duševným procesom zostalo dôležitou súčasťou jej života.
Súbežne s tým je v jej živote od detstva prítomná aj láska k záhrade a prírode. Neskôr začala aj túto vášeň vedome rozvíjať a získala kvalifikáciu permakultúrnej dizajnérky. Záhradníctvo však nevníma ako hlavné zamestnanie ani ako zdroj obživy, ale skôr ako činnosť, ktorá jej prináša vnútornú rovnováhu, radosť a pocit naplnenia. V jej živote sa tak prirodzene spája racionalita podnikateľského sveta, ľudský rozmer psychológie a hlboké prepojenie s prírodou.
Už na začiatku nášho rozhovoru zaznelo výrazné tvrdenie: spôsob, akým dnes mnohí ľudia plánujú záhrady, sa uberá nesprávnym smerom. „Ľudia sa orientujú na stredomorské a tropické rastliny, a to je obrovská chyba,“ hovorí. Podľa nej by sme rastliny nemali vyberať podľa vytúženého vzhľadu, ale podľa reálnej klímy. A tá už dávno nie je tým príjemným, miernym stredoeurópskym počasím, s ktorým mnohí stále počítajú.
Svoj spôsob uvažovania opisuje ako prístup vychádzajúci z „kaukazskej klímy“: treba si vyberať rastliny, ktoré zvládnu dlhodobé horúčavy aj dlhodobý chlad. Pretože hoci dnes mnohí vnímajú najmä dlhé a horúce letá, je to iba jedna polovica obrazu. „Prídu aj dlhotrvajúce chladné obdobia,“ dodáva.
Klimatickú zmenu nevníma ako priamočiare otepľovanie, ale ako čoraz extrémnejší systém. Významnú úlohu v tom podľa nej zohráva aj oslabovanie Golfského prúdu. Preto hovorí, že treba budovať záhradu, ktorá „vydrží oba extrémy“.
Tento spôsob uvažovania veľmi dobre ilustruje jeden konkrétny príbeh. Dostala eukalyptus, ktorý sa do tejto klímy nehodí. „Dva dni sme sa na seba len pozerali,“ rozpráva. Rastlina bola nádherná, vyrástla do veľkých rozmerov a všetci ju obdivovali. Zima však napokon urobila svoje. Hoci v nej ešte je život, bude ju treba zrezať a otázne je, ako dlho vydrží. „Je to pre ňu obrovský výdaj energie,“ hovorí. A v tejto vete je vlastne podstata celého príbehu: nie každá rastlina patrí na každé miesto, akokoľvek by sme si to želali.
Samotná záhrada je výsledkom štyroch rokov práce. Za tento čas sa dostala do štádia, v ktorom funguje prakticky ako sebestačný systém. Prvý rok je ešte o výsadbe a mulčovaní, v druhom roku je už výsledok výrazne viditeľný a od tretieho roka záhrada „funguje sama“. Od tejto chvíle je zásah minimálny: na jar sa zoschnuté rastliny zrežú, nadrvia a vrátia späť na pôdu.
Mimoriadne zaujímavé je, že v záhrade „nie je burina“. Nie preto, že by sa tu neustále plievalo, ale preto, že to nie je potrebné. Zaburinenie podľa nej nie je nič iné ako reakcia prírody na holú, odkrytú pôdu. Ak je zem ponechaná bez krytu, príroda ju „zakryje“ – a to my nazývame burinou. Tu však pôda nezostáva odkrytá. Rastliny sa vysádzajú nahusto, tak, aby po vyrastení úplne uzavreli povrch. Iné rastliny, vrátane buriny, sa tak jednoducho nedostanú k svetlu, a preto nemôžu fotosyntetizovať.
Ďalším základným pilierom systému je mulčovanie. „Je to alfa a omega,“ hovorí. V prvom roku sa pôda prikrýva hrubou, minimálne desaťcentimetrovou vrstvou jemnej drevnej kôry. Nejde pritom o vzhľad, práve naopak: za dobrý považuje najmä „škaredý, drobný“ mulč, pretože má skutočnú funkciu. Nedovolí pôde vyschnúť, udržiava v nej vlhkosť, potláča burinu a zároveň sa postupne rozkladá, čím pôdu vyživuje.
V ďalších rokoch už nie je potrebné kupovať nový mulč. Zoschnuté rastliny sa zrežú, nadrvia, premiešajú a opäť sa rozprestrú. Systém tak živí sám seba. Desaťcentimetrová vrstva sa za jeden rok nerozloží úplne, takže množstvo mulču sa priebežne udržiava na stabilnej úrovni.
Jedným z najdôležitejších bodov rozhovoru bola úloha pôdneho mikrobiómu. Práve tento neviditeľný svet je nevyhnutný na to, aby záhrada fungovala. Rastliny nevyužívajú hnoj priamo, zdôrazňuje, ale až to, čo pre ne rozložia pôdne mikroorganizmy. Ak mikrobióm chýba, hnojenie samo osebe nepomôže: rastlina „zomrie od hladu“. Mikrobióm rozkladá organickú hmotu, teda listy, mulč či odumreté organizmy, a premieňa ich na formu, ktorú rastlina dokáže prijať.
Tento proces možno cielene podporovať. V záhrade napríklad využíva takzvané Rozumove záhony, v ktorých sa v strede nachádza „kŕmny pás“. Ide v podstate o akúsi kolóniu mikrobiómu: práve tu prebieha intenzívny rozklad a odtiaľ sa živiny dostávajú do pestovateľských zón po oboch stranách. Výsledok je viditeľný: zdravšie a silnejšie rastliny a výrazne nižšia potreba zavlažovania. Skúsenosti ukazujú, že aj počas letných horúčav stačí polievať približne raz za jeden a pol týždňa, pretože systém dokáže udržiavať a opätovne využívať vlhkosť, dokonca aj paru zrážajúcu sa zo vzduchu.
Eva otvorene hovorí, že najväčším škodcom záhrad je človek. Čím viac zasahujeme tam, kde by sme nemali, rôznymi postrekmi, okopávaním, rytím či hnojením, tým viac narúšame prirodzenú štruktúru pôdy, ktorá sama osebe funguje ako dokonale nastavený systém.
Zároveň pripomína, že pôdny mikrobióm a ľudský mikrobióm sa podľa nej líšia iba približne v jednom percente. Preto si podľa nej stačí predstaviť, čo by sa stalo, keby sme namiesto podpory vlastného mikrobiómu a imunitného systému pili postreky.
Rozhovor sa dotkol aj problémov izbových rastlín. Prílišné zalievanie, nevhodná pôda a nesprávne prostredie často vedú k ťažkostiam, napríklad k výskytu škodcov. Odpoveď je aj v tomto prípade jednoduchá, hoci nie vždy pohodlná: netreba postrekovať, ale pochopiť, čo rastlina skutočne potrebuje. Ak podmienky nie sú vhodné, problémy sa budú opakovane vracať.
Záhrada nie je iba fungujúcim systémom, ale aj priestorom na učenie. Počas dní otvorených dverí nemá vopred napísaný scenár. Účastníci povedia, čo ich zaujíma, a program sa tomu prispôsobí. Hoci oficiálne ide o dvojhodinový program, v skutočnosti pri dvoch hodinách zostane len zriedka. Rozhovory sa prehlbujú a často sa rozšíria aj na pôdoznalectvo, výber rastlín, plánovanie záhrady, ba dokonca aj na gastronómiu.
Hostia si odnášajú nielen vedomosti, ale aj zážitok: domáce jedlá, často pripravené z rastlín pochádzajúcich priamo zo záhrady. Hviezdica prostredná, listy púpavy, štiav – na stôl sa dostávajú suroviny, okolo ktorých mnohí denne prechádzajú bez toho, aby si ich vôbec všimli.
Návštevníci prichádzajú zďaleka: z Košíc, z Maďarska, ale aj z ešte vzdialenejších miest. Zaujímavé je, že najmenej ľudí prichádza práve z bezprostredného okolia. Účasť je viazaná na predchádzajúcu registráciu a funguje v systéme komunitnej podpory. Vstupné je 19,50 €.
Pretože v konečnom dôsledku táto záhrada neexistuje sama pre seba. Cieľom je, aby čo najviac ľudí pochopilo tento spôsob uvažovania a dokázalo ho uplatniť vo vlastnej záhrade. Aby nevznikali iba krásne záhrady, ale funkčné systémy. Také, ktoré s prírodou nebojujú, ale spolupracujú s ňou.
A možno práve v tomto bode je Záhrada tancujúcich kvetov viac než len obyčajnou záhradou. Je skôr odpoveďou na otázku, ktorú si kladie čoraz viac ľudí: ako žiť v meniacom sa svete tak, aby sme ďalej neničili to, čo ešte funguje.
Ak by ste chceli sledovať premeny tejto krásnej záhrady, možnosti jej návštevy, ako aj prácu Evy Futó, môžete tak urobiť na tomto odkaze:
https://www.facebook.com/share/18aywr74wU/
(MKI)