Samovražedný útok na predsedu vlády, útoky na školy a zavraždená zástupkyňa riaditeľa na gymnáziu. Kedysi boli takéto scény výsadou na filmových plátnach, no dnes vlna strachu zasiahla aj Slovensko, a je na mieste sa zamyslieť nad tým, čo všetko za tým môže byť.
Samozrejme, ide o zložité rovnice, no je potrebné sa zamýšlať nad tým, kam vlastne smerujeme. Nemožno totiž brať na ľahkú váhu fakt, že dnes mladý človek, študent dokáže zabiť svojho učiteľa a spolužiaka. Rovnako je znepokojujúce, že ho už predtým vylúčili z predchádzajúcej školy pre problémové správanie. Je zaujímavé, že jeho psychiatrické vyšetrenie však skončilo tvrdením, že duševné problémy nemá. Niekde sa stala chyba – a zdá sa, že čoraz väčšie chyby sú stále častejšie. Už to pripomína hazardnú hru, ale nie s peniazmi, ale s ľudskými životmi. A toto nie je seriál Hra na prežitie, preto by sme sa mali naozaj zamyslieť nad tým, kam smerujeme.
Nepomáha nám ani vojna na Ukrajine, ani východné konflikty, a už vôbec nie neustále šírenie paniky zo strany vyšších mocností. Situácia na Slovensku sa stala takou, že väčšina rozhovorov medzi ľuďmi sa mení na konšpiračné teórie o tom, kto a prečo nám škodí a ako nás ničí. Je jasné, že úroveň frustrácie medzi obyvateľstvom je taká vysoká, že ju nemožno prekonať zo dňa na deň. Riešenie tejto situácie bude mimoriadne náročné.
Často hovoríme o deťoch, že ich správanie je dôsledkom zlyhania rodičov pri výchove alebo ich nezáujmu. No za rodičmi stoja starí rodičia a samozrejme aj samotný tlak života, ktorý sa nejako premieta do rodinného prostredia. Koreň regionálnej a celonárodnej frustrácie by som hľadal práve v tom, ako žijeme na Slovensku. A je isté, že dobre to nie je. Samozrejme, vo svete sú aj horšie miesta, ale vzhľadom na to, že sme členmi EÚ, sme na tom veľmi zle. Nevyplýva to však z EÚ samotnej, ale z prístupu niektorých jej členov k nej.
Či už ide o politikov pri moci, alebo opozíciu, jedno je isté – celonárodný tlak, ktorý dolieha na plecia ľudí, je potrebné riešiť. Neustále sa diskutuje o problémoch v školstve, zdravotníctvo sa rozpadáva, do južných regiónov sa investuje len minimálne, pracovné príležitosti sú obmedzené, mesačné príjmy rodín sotva postačujú na prežitie. A nepomáha nikomu, že niektorí si zarobia dobre alebo ešte lepšie. Robíme kompromisy, aby sme „normálne existovali“. Situácia je zvláštna, nepríjemná, preto sa netreba čudovať napätiu a frustrácii. Ľudia si nemôžu dovoliť kúpiť nehnuteľnosť, lebo na to proste nemajú, musia obmedzovať svoje mesačné nákupy, lebo ceny vyleteli do nebies, a namiesto rodinných veselých rozhovorov vládne nekonečné sťažovanie, že už ani dedinského lekára nemáme… Nie je už takou neznámou veta: „Tu je jednoduchšie umrieť, ako sa vyliečiť“, však?
Keď dôjde k tragédii, malo by sa to skúmať na národnej úrovni, nie začínať tým, že niekto pozeral príliš veľa akčných filmov alebo hral násilné hry. Je načase niečo vymyslieť, pretože ak budeme takto pokračovať, všetko okolo nás (obrazne povedané) pomaly vzplanie a môžeme sa prebudiť vo filme typu Mad Max, kde to bolo všetko postavené na hlavu. Je potrebné zmierniť bremeno malých podnikateľov, aby aj oni mohli znížiť záťaž kladenú na svojich zamestnancov. Treba si vážiť štátnych zamestnancov, investovať viac peňazí do infraštruktúry a rozvíjať regióny, ktoré stoja na pokraji priepasti. Je načase prestať ukazovať prstom a začať konať, pretože ľudia sú plní hnevu a neustále si kladú otázky: Prečo zostať? Čo robiť? Ako by sa dalo žiť lepšie? Kto to vyrieši?
Nestačil jeden atentát? Je ozaj potrebných viac školských vyhrážok, či ďaľšie tragédie? Zároveň sme si nevšimli tie ľudské problémy, o ktorých by možno vedeli hovoriť psychológovia alebo psychiatri, pričom ich hlavným spoločným menovateľom je neustála existenčná neistota na Slovensku. Je také ťažké prejaviť ľudský prístup k obyvateľstvu tými, ktorí boli „zvolení“ na to, aby tak robili? Práve tu sa ukazuje, aká veľká je moc moci samotnej – len ťažko dokážeme urobiť krok vpred, ak doteraz nikto nevedel priniesť do tejto krajiny normálny život.
Popri existenčnej neistote sa pridáva aj politická frustrácia. Nie je prekvapením, že rodiny čoraz ťažšie zvládajú život v tejto krajine.
A čo ďalej?…
(sch)
Fotky: pixbay, freepik
