Nie je ľahké určiť politické pomery na Slovensku najmä nie v oblastiach, kde sú obyvatelia ovplyvnení nielen slovenskou, ale čiastočne aj maďarskou politikou. To môže viesť k vytváraniu skreslených predstáv. Hoci niektoré prehnané pohľady môžu mať reálny základ. No sú kroky a prejavy niektorých politikov, či samotných lídrov, s ktorými vôbec nemusíme súhlasiť. Pozrime sa teda aspoň raz objektívne, aké politické éry viedli až ku štvrtej Ficovej vláde.
Politická dráha
Róbert Fico je jednou z najvýraznejších politických postáv Slovenska po prelome tisícročí. Od roku 2006 bol trikrát predsedom vlády (2006 – 2010, 2012 – 2016, 2016 – 2018), predtým než sa v roku 2023 štvrtýkrát vrátil k moci. Jeho súčasný politický charakter, komunikačná stratégia a smerovanie nie sú pochopiteľné bez skúmania predchádzajúcich období vládnutia. Už počas svojho prvého vládneho obdobia sa dostal do rozporu s EÚ – v tom čase strana Smer-SD vstúpila do koalície so stranami Vladimíra Mečiara a SNS pod vedením Jána Slotu. Do roku 2010 sa vláda sústredila na zvyšovanie platov, dôchodkov a zmierňovanie rovnej dane.
Tieto opatrenia však mali len minimálny vplyv na menšiny, pretože odkaz „mečiarizmu“ bol stále citeľný a vzťahy s EÚ boli napäté. Prevládal tu najmä euroskepticizmus. Euroskepticizmus je súbor politických názorov, ktoré zahŕňajú kritiku politiky EÚ a európskej integrácie. Prvú Ficovu vládu sprevádzalo kontroverzné medzinárodné hodnotenie, najmä kvôli SNS vedenému Slotom. Medzi jej pozitíva patrí zavedenie určitej stability a hospodárskeho rastu, negatívom však bolo narastajúce podozrenie z korupcie a pozastavenie niektorých programov zo strany EÚ.
Vo voľbách v roku 2012 získala strana Smer-SD parlamentnú väčšinu, čím vznikla prvá jednofarebná vláda v histórii Slovenska. Usilovali sa o riadenie a administratívnu stabilitu. Vláda postupne zvyšovala mieru centralizácie a vplyv na nezávislé inštitúcie. Komunikácia bola menej populistická než predtým, pôsobila totiž zdržanlivejšie.
Druhé obdobie prinieslo makroekonomickú stabilitu a nízku infláciu, čo je nepochybne pozitívom. Na druhej strane dôvera občianskej spoločnosti začala upadať, čo viedlo k negatívnej atmosfére pre aktérov na Slovensku.
Tretie, tzv. krátke obdobie bolo zlomové pre Ficove vlády. SNS a Most-Híd tvorili súčasť koalície. Deklarovali stabilitu, Most-Híd sa snažil zmierňovať napätie medzi vládou a menšinami. V politike sa výrazne objavil klientelizmus tzv. využívanie štátnych zdrojov výmenou za politickú podporu, čo môže mať podobu korupcie či protekcionizmu. V tomto období väčšina ľudí stratila dôveru vo vládu, vyvrcholením bol atentát na Jána Kuciaka. Objavili sa podozrenia zo systémovej korupcie a kauzy s mafiánskym pozadím. Vznikla celonárodná vlna protestov. Róbert Fico v polovici funkčného obdobia tým pádom rezignoval. Smer-SD však zostal pri moci s Petrom Pellegrinim, ako premiérom, no krajina sa ocitla v politickej kríze.
Vtedajšia „nová éra“
Sériu Ficových vlád preťali Igor Matovič a Eduard Heger, no vzhľadom na vzniknutú krízu mohol byť víťazom prakticky ktokoľvek. Voliči vkladali dôveru do „novej éry“, no okolnosti nedovolili jej plné rozvinutie. Parlamentné voľby v roku 2020 priniesli k moci politickú silu s rétorikou sľubujúcou reformy, boj proti korupcii a transparentnosť, vedenú Igorom Matovičom.
Jeho vláda niesla v sebe istú frustráciu, aj kvôli tomu, že čelila krízovému obdobiu pandémie COVID-19, ktoré prinieslo extrémny tlak na riadenie štátu. Je ťažké posúdiť, kto by to zvládol lepšie. Neexistovali dobré riešenia, svet čelil kríze a vláda musela „nejako“ obstáť. Štýl premiéra sa úplne líšil od Fica – bol provokatívny, nepredvídateľný, uprednostňoval riadenie prostredníctvom sociálnych sietí. Musel čeliť aj nespokojnosti verejnosti s opatreniami počas pandémie. S jeho vládou sa spája celoplošné testovanie COVID-19, ktoré malo celosvetovú mediálnu pozornosť, a tiež jednostranný nákup vakcíny Sputnik V, čo spôsobilo koaličnú krízu.
Chaotické fungovanie vlády viedlo k vnútorným konfliktom so stranami SaS a Za ľudí. Hoci sa začalo viacero trestných konaní proti vysokopostaveným osobám, pre politickú nestabilitu sa reformy nedokázali upevniť a spoločenská dôvera prudko upadala.
Po Matovičovej rezignácii sa premiérom stal dovtedajší minister financií Eduard Heger. Koalícia zostala formálne zachovaná, ale vzťahy boli čoraz krehkejšie. Dá sa povedať, že vláda len prežívala do ďalších volieb. V roku 2022 po odchode SaS sa Hegerova vláda ocitla v menšine.
Jeho štýl bol miernejší a pokojnejší, usiloval sa o stabilizáciu, no predchádzajúce obdobie mu to neuľahčilo. Okrem dozvukov pandémie vypukla vojna na Ukrajine, stúpli ceny energií a inflácia sa vymkla kontrole. Ako premiér často ustupoval do úzadia vedľa Matoviča. Hoci Heger nemal vlastné škandály, jeho vláda nedosiahla systémové výsledky. Neosvedčil sa ako rozhodný líder. Na jar 2023 rezignoval, prezidentka Zuzana Čaputová dočasne vymenovala úradnícku vládu pod vedením Ľudovíta Ódora. Predčasné voľby priniesli návrat Róberta Fica k moci.
Štvrté obdobie Róberta Fica
V zásade je štvrtá Ficova vláda politicky stabilná (hoci dlho sa zdalo, že dôjde k opätovnej politickej kríze a predčasným voľbám, čo naznačujú nezhody v koalícii), no z pohľadu demokracie je jej fungovanie sporné.
Rétorika premiéra je suverenisticko-populistická, často v protiklade s hlavným prúdom EÚ (ide o typický krok, ktorým sa snaží udržať priazeň Maďarska a ďalších krajín hlásiacich sa k národnej suverenite). Nové inštitucionálne kroky, najmä v oblasti justície vyvolávajú obavy doma i v zahraničí. Črtá sa obraz silne centralizovaného, politicky riadeného vládnutia, ktoré môže byť z krátkodobého hľadiska efektívne, ale z dlhodobého hľadiska predstavuje riziko politických a ekonomických konfliktov, a tým aj spochybnenie samotnej demokracie.
Štvrtá Ficova vláda je jasným signálom, že väčšina voličov dala prednosť istote pred ďalšou „novou“ alternatívou. Po voľbách došlo počas prvého roka k nárastu počtu protestov – ľudia vyšli do ulíc proti štvrtému Ficovmu kabinetu, ktorý konal rýchlym tempom. Politický chaos vyvrcholil až do tej miery, že došlo k pokusu o atentát na premiéra.
Atentát na premiéra Slovenskej republikyv roku 2024
Ozbrojený atentát na Róberta Fica v máji 2024 nespôsobil len fyzické zranenia, ale zrejme zanechá aj hlboké politické a psychologické stopy. Hoci plný dopad bude možné zhodnotiť až časom, už teraz sa črtajú nasledovné možné dôsledky:
- Zostrenie politického diskurzu – Po atentáte sa rétorika Fica a jeho okolia pravdepodobne radikalizuje. Ako obeť politického násilia môže posilniť naratív „národnej jednoty“ a „poriadku“. Kritickú tlač, opozičné hlasy a liberálne hodnoty môže ešte viac spájať s hrozbou destabilizácie.
- Nárast osobnej paranoje a politickej nedôvery – Útoky na politických lídrov často vedú k zvýšenej nedôvere voči okoliu. To môže zmeniť Ficov štýl vedenia – uzavretejšie a centralizovanejšie rozhodovanie, užší okruh ľudí a silnejšia vnútorná kontrola. Zároveň je spochybnená bezpečnosť krajiny. Ak politika rodí násilie, je to zlovestný signál do budúcnosti.
- Politické zhodnocovanie mučeníctva – Prežitie a utrpenie pri atentáte môže v politickej komunikácii vytvoriť určitý morálny náskok. Fico tak môže voči kritikom vystupovať ako líder s „pravdou obete“, čo mu v očiach časti spoločnosti môže zabezpečiť morálnu autoritu.
- Politický obrat, alebo posilnenie? – Otázkou zostáva, či atentát povedie k osobnej konsolidácii a zmierneniu rétoriky, alebo naopak – ako ukazujú súčasné trendy – sa udalosť využije ako legitimizácia proti systémovej kritike.
Kde sa nachádzame?
Sympatie, alebo odpor voči systému sú subjektívne – každý si o tom musí utvoriť vlastný názor. Z uvedeného však vyplýva, že štvrtá Ficova vláda pravdepodobne vydrží do najbližších volieb. Väčšina obyvateľov vníma premiéra ako silného lídra, ktorý sa usiluje o vysielanie signálu stability v krajine.
(sch)
Obrázky: Facebook
