Existuje okamih, na ktorý si každý motorkár pamätá celý život. Je to chvíľa, keď sa mu do rúk dostane čerstvý vodičský preukaz, ešte takmer voňajúci novotou, a kľúč ukrytý vo vrecku zrazu neznamená iba naštartovanie stroja, ale neobmedzenú slobodu. Väčšina ľudí vtedy začína opatrnými okruhmi okolo domu, zoznamuje sa so spojkou a na otvorenú cestu sa odvažuje len postupne. Mne však opatrnosť veľa nehovorila. Dvanásteho júna bola skúška úspešne za mnou, dvadsiateho nasledovalo prevzatie oficiálneho plastového vodičského preukazu a za necelý mesiac pribudli na tachometri mojej motorky štyri tisícky kilometrov. Navyše, z tejto magickej vzdialenosti tvorilo až 3 200 kilometrov jediné intenzívne sedemdňové dobrodružstvo. Nastal teda čas trochu sa pochváliť a pozdraviť vás, motorkárov, pretože teraz už verím, že medzi vás definitívne patrím.
V motorkárskom svete prežíva tvrdohlavý stereotyp, podľa ktorého sa dá cestovať iba na obrovských cestovných endurách s čelným štítom alebo na cestovných motocykloch pripomínajúcich pohovky na kolesách. Moja voľba však padla na naked (= naháč), teda motocykel bez kapotáže. Mojím verným spolubojovníkom bol QJ SRK400 a pochybovačom, ktorí nad tým krútia hlavou, odkazujem jediné: a vraj sa na naháči nedá cestovať?
Trasu sme absolvovali vo dvojici, navzájom sme na seba dávali pozor. Dôležité bolo aj to, že druhý motocykel bol cestovný, takže sme si mohli vziať oblečenie aj ďalšiu potrebnú výbavu. Nemali sme malé ambície, z Komárna sme si naplánovali poriadny okruh. Zamierili sme do Krakova, kde sme prenocovali, a na ďalší deň sme si prezreli historické centrum. Potom sme pokračovali do Vysokých Tatier, presnejšie k plesu Morskie Oko, kde sme v kompletnej motorkárskej výstroji prešli pešo 16 kilometrov. Nasledoval Temešvár. Aj tam sme strávili jednu noc, aby sme si ešte v ten večer mohli prezrieť mesto. Ráno sme pokračovali ďalej a ďalšou zastávkou bola Turda, kde sme sa mohli člnkovať v slávnej bani Salina Turda, v hĺbke 115 metrov pod zemou. Ešte v ten večer sme si oddýchli pri meste Mediaș, v naozaj výnimočnom maličkom drevenom domčeku na vrchole kopca, ku ktorému patrila kúpacia kaďa, sauna a dva bazény. Na ďalší deň sme zamierili do Brašova, ktorý sme si tiež prezreli, a zostali sme tam na noc. Ráno sme navštívili Drakulov hrad (hrad Bran). Odtiaľ sme pokračovali na Transfagaraš s nádejou na nádhernú krajinu a neuveriteľné zákruty. Transfagarašská cesta (DN7C) je absolútnou Mekkou motorkárov a nie náhodou nechýba na zozname vysnívaných trás takmer žiadneho motorkára. Je to jedna z najpôsobivejších a jazdecky najatraktívnejších vysokohorských asfaltových ciest nielen v Rumunsku, ale v celej Európe. V ten večer sme si ešte oddýchli v Hunedoare a ráno sme sa vydali späť do Komárna.
Táto trasa by bola slušným výkonom aj autom, no na motocykli s objemom 400 cm³ bez ochrany pred vetrom predstavovala čistú katarziu. Počas celej cesty sme reťaz vyčistili a znovu namazali iba raz. Iné technické problémy sa nám našťastie úplne vyhli a stroj hltal kilometre bez jediného zaváhania.
Počas etáp s denným priemerom 460 kilometrov proti nám počasie a príroda nasadili celý svoj arzenál. Zažili sme mrazivých 5 až 10 stupňov aj úmorných 35 stupňov, pričom sa na cestách striedal dážď so snehom. Nechýbali monotónne diaľničné presuny, kľukaté horské cesty, dusivé zápchy ani pomalé posúvanie v kolónach po nehodách.
Aký je pocit zvládnuť denne 460 kilometrov na naháči? Úprimne povedané, je to neuveriteľné. S vetrom sa, samozrejme, bolo treba popasovať a na tlak vzduchu si poriadne zvyknúť, pretože na to už treba kondíciu. Aj moje telo zaplatilo školné: koža medzi ukazovákom a palcom sa mi doslova spálila od neustáleho trenia rukavice, drastického striedania chladu a tepla a od vražednej kombinácie dažďa s náporovým vetrom. Aby sme predišli dehydratácii a riziku trombózy, každú hodinu a pol sme museli zastaviť a vypiť Powerade, ktorým sme dopĺňali vypotené soli a elektrolyty.
To je v skratke môj prvý príbeh. Som tu, rytmus už mám v krvi a neviem sa dočkať ďalších tisícok kilometrov, pretože všetci vieme, že štyri kolesá hýbu telom, ale dve kolesá rozhýbu dušu.
(MKI)