Patrik Ruman je človek, ktorého meno si väčšina Komárňanov spája s vodárňami, mestským zastupiteľstvom či rôznymi projektmi. No za pracovnými povinnosťami sa skrýva úplne obyčajný chlap – otec, priateľ, športovec, milovník varenia a zvierat. Rozpráva sa s každým otvorene, s úsmevom, niekedy s humorom, ale aj s vážnosťou, keď príde reč na rodinu či výzvy v práci.
V rozhovore sme sa snažili nahliadnuť nielen na jeho profesijný život, ale aj na osobnejšie stránky. Čo mu dodáva silu, čo ho inšpiruje a čo preňho znamená mesto, v ktorom vyrastal a kde dnes pôsobí.
Aké bolo tvoje detstvo?
Bol som typický sídliskový chlapec. Stále v pohybe, futbalová lopta v ruke, v taške dva rožky a mlieko. Dnes by som o sebe povedal, že som bol uličník. V zime sme polievali ihrisko, aby sme mohli hrať hokej, v lete sme hrali futbal medzi blokmi.
Na ZŠ Pohraničná v Komárne som mal spolužiakov, ktorí výrazne ovplyvnili moju povahu a to Ladislava Urbana, Katku Gličovú (dnes Horváthovú) a Petra Múčku. Dodnes nás spája priateľstvo. Po škole sme sa často zastavili na hranolky s kečupom.
VIII.A
Keby si mohol dnes niečo odkázať svojmu „uličníckemu“ detskému ja zo sídliska, čo by to bolo?
Odkázal by som mu, aby si vážil tie dni plné hier na sídlisku – futbal medzi blokmi, hokej na zaliatom ihrisku či naháňačky až do zotmenia. Nevedel som vtedy, že práve tie chvíle ma učia spolupráci, priateľstvu a vytrvalosti. To všetko sa mu ešte raz v živote zíde – viac, než by si myslel.
Mama bola tvojou najväčšou učiteľkou…
Áno, vychovávala ma pevnou rukou. Pracovala, ako predavačka v bývalom Priore a večer sa učila resp. pripravovala na maturitu. Ukázala nám, čo znamená odhodlanie a vytrvalosť. Otec robil v lodenici, no už ako 32-ročný dostal mozgovú príhodu. Prežil len vďaka nášmu susedovi, doktorovi Cséplőovi.
Dodnes je v dobrom zdraví. Moje detstvo skončilo priskoro. Musel som dospieť rýchlejšie, než rovesníci. V lete som predával nanuky v Patinciach, polieval záhrady v Novej osade. Veľký vplyv na mňa mal aj starý otec, rešpektovaný profesor na Strednej priemyselnej škole strojníckej a elektrotechnickej.
Každý týždeň sme hrávali šach – a mnohé z tých zručností využívam dodnes. Pred sedemnástimi rokmi som prišiel o mamu. Mala iba 52 rokov. Týždeň po jej smrti sa narodila moja druhá dcéra, Vierka, ktorú sme pomenovali po nej. Veľkou oporou je mi aj sestra Žaneta.
S dcérami, sestrou a krstným synom
Mama aj starý otec ťa veľa naučili. Čo by si chcel, aby si z tvojho príkladu odniesli tvoje deti?
Najviac by som si prial, aby si odniesli pracovitosť a pokoru. Aby vedeli, že úspech nie je nikdy samozrejmosťou a že cesta k nemu vedie cez čestnú prácu, vytrvalosť a rešpekt k druhým. To sú hodnoty, ktoré som dostal doma a ktoré by som rád odovzdal ďalej.
Čo si si z rodiny odniesol do vlastného života?
Jednoznačne lásku a rodinnú súdržnosť. Som rodinne založený človek, vraj je to typické pre znamenie raka. Moje deti sú pre mňa najväčšou pýchou: Romanka študuje na právnickej fakulte, Vierka na gymnáziu s túžbou stať sa kardiochirurgičkou. Najmladší, šesť a pol ročný Patrik, je malý matematický génius – hrávame spolu šach, ako kedysi s mojím starým otcom. Aj keď nežije so mnou, každú spoločnú chvíľu si vážime.
Varenie máš ako relax – je nejaký recept, ktorý by si chcel odovzdať ako rodinné dedičstvo?
Bez váhania vianočnú smotanovú rybaciu polievku. Varíme ju len raz do roka, na Štedrý deň. Moje deti ju síce veľmi nemusia, no pre mňa je to tradícia, ktorá k Vianociam neodmysliteľne patrí. Nesie v sebe spomienky, vôňu domova a pocit spolupatričnosti.
Varenie je pre mňa relax, pri ktorom sa viem uvoľniť a nemyslieť na nič. Uvarím čokoľvek – len koláče nie sú moja silná stránka. Vajcovú polievku nejem, no guláš pripravujem s radosťou.
Keď boli dievčatá malé, v nedeľu som navaril na tri dni dopredu. Naučil ma k tomu život – počas štúdií vo Veľkom Mederi som býval na internáte a neskôr v podnájme, takže som sa musel o seba postarať. „Mamahotel“ u nás neexistoval.
Pred ôsmimi rokmi si prevzal vedenie KOMVaK-u. Aké boli začiatky?
Ťažké. O vode som vedel len to, že môže byť teplá alebo studená. Ale k práci som pristupoval s pokorou a chuťou učiť sa. Číslam som rozumel a veril som, že to zvládnem.
Vodárenská veža v roku 1900
Do KOMVaK-u som nastúpil v decembri 2016, vo februári 2017 som sa stal riaditeľom. Firmu sme zachránili pred exekúciami a už v roku 2018 sme začali budovať stabilné zázemie.
Dnes sme konkurencieschopná spoločnosť s vlastnými projektmi. Medzi významné výsledky patrí: rekonštrukcia studní v Štefánikovom parku a na Nádorovej ulici, 5,5 km nového vodovodu v Novej osade, návrat Vodárenskej veže po šiestich rokoch úsilia, 1,2 mil. € z Nitrianskeho kraja na obnovu kanalizácie na Thalyho a Kossuthovom námestí.
Pripravujeme ďalšie projekty – od obnovy fontány v Európskom dvore až po pitnú fontánu na Kossuthovom námestí. Som hrdý, že som členom Dozornej rady Asociácie vodárenských spoločností, čo potvrdzuje, že s KOMVaK-om rátajú aj na národnej úrovni.
Vodárenská veža dnes
Keď si začínal v KOMVaK-u, hovoríš, že to bolo ťažké. Pamätáš si ten moment, keď si si prvýkrát povedal: „Áno, zvládneme to“?
Pamätám si, keď sa nám po prvýkrát podarilo odvrátiť hroziacu exekúciu a videli sme, že spoločnosť sa začína stavať na pevné nohy. Vtedy som si povedal: „Áno, ide to správnym smerom, zvládneme to.“ Bol to okamih, keď sa ťažoba zodpovednosti premenila na nádej a vieru.
Spolu
Pôsobíš aj ako mestský poslanec. Ako sa to dá skĺbiť?
Podľa mňa sa to navzájom dopĺňa. Ako poslanec lepšie poznám potreby obyvateľov a viem ich pretaviť do riešení. Poslanecká práca je pre mňa česť, ale aj veľká zodpovednosť. Za osem rokov sa podarilo veľa – od vianočných trhov cez zasnežovanie pri Vodárenskej veži až po náučný chodník a výbeh pre psov na Bašte IX., kde sme odstránili azbest a „lastovičie hniezda“.
Komunálne voľby do mestského zastupiteľstva
Ako poslanec si v kontakte s ľuďmi. Spomínaš si na situáciu, keď ťa nejaký obyčajný úsmev od ľudí naozaj dojal?
Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď ma pri Vodárenskej veži oslovila staršia pani a so skromným úsmevom vyslovila jediné slovo: „Ďakujem.“ V tej jednoduchosti bolo ukrytých toľko radosti a vďačnosti, že som pochopil – aj malé skutky dokážu priniesť veľké svetlo do života iných.
Milovník zvierat – máš aj vlastného psa?
Áno, adoptoval som Marleyho, kríženca shar-peia a jack russella, a mám aj francúzskeho buldočka Eniho. Pred dvoma rokmi sme zaviedli projekt, v rámci ktorého môžu obyvatelia nosiť vratné fľaše do KOMVaK-u. Výťažok ide útulku pre psov – doteraz sa vyzbieralo takmer 7 000 €.
Adoptoval si psíka a podporuješ útulok. Čo ťa práve oni naučili o radosti, vernosti alebo pokoji?
Moji psi ma naučili tešiť sa z maličkostí, ktoré často prehliadame. Naučili ma, že vernosť nie je o veľkých slovách, ale o tichom bytí pri tebe. A pokoj? Ten prichádza pri obyčajnej prechádzke, keď človek na chvíľu spomalí a dovolí si len byť.
Ako oddychuješ?
Šport je súčasťou môjho života – futbal, plávanie, potápanie, volejbal, basketbal či karate. Jediné, čo som neskúsil, je kanoistika. Dnes sa snažím udržiavať aktívny životný štýl – s rodinou bicyklujeme, chodíme na túry alebo venčíme psov.
S mojim krstným synom Dávidom Hodekom
Rád si prečítam knihu či pozriem dobrý film. Fascinujú ma kriminálky a špionážne príbehy. Zo slovenských autorov obľubujem Dominika Dána, zo zahraničných Daniela Silvu. Najobľúbenejšia kniha: Lstí a klamem od Viktora Ostrovského.
Šport je pre teba dôležitý. Je niektorý z nich viac než len pohyb – napríklad spôsob, ako sa učiť trpezlivosti, férovosti či tímovej hre?
Každý šport je pre mňa viac než len pohyb. Je to škola života. Učí trpezlivosti, férovosti, ale najmä tímovej hre. Na ihrisku, tak ako v živote, človek nemôže stáť sám – potrebuje spoluhráčov, potrebuje dôveru, potrebuje priateľstvá. A práve šport je pre mňa miestom, kde tieto hodnoty najviac rastú.
Keď som bol chudý
Čo ti najviac dodáva energiu, keď prídu ťažšie dni – rodina, priatelia, šport, alebo chvíľa ticha pri šachovnici?
Najväčšou vzpruhou je pre mňa chvíľka ticha – kniha v ruke, kľud a svätý pokoj. Vtedy sa mi najlepšie čistia myšlienky a nachádzam novú silu pokračovať ďalej.
Ako by si jednou vetou opísal Komárno – čím je pre teba osobne toto mesto výnimočné?
Komárno je pre mňa krásne mesto, kde som sa narodil, kde som vyrástol a kde som doma srdcom aj dušou. Je to moja srdcová záležitosť – som hrdý, že môžem byť Komárňan.
S generálnym riaditeľom ZSVS Marekom Illéšom (vďaka ktorému je vodárenská veža opäť naša)
A keď sa pozrieš o desať rokov dopredu – kde sa vidíš ako človek, otec a občan, ktorý chce formovať budúcnosť mesta?
Vidím sa ako človek, ktorý zostáva verný Komárnu, ako otec, ktorý je spoľahlivou oporou pre svoje deti, a ako Komárňan, ktorý sa s pokorou a oddanosťou snaží prispieť k tomu, aby naše mesto bolo ešte krajšie a silnejšie. Verím, že tak ako sme dokázali meniť veci v uplynulých rokoch, dokážeme spoločne posúvať Komárno vpred aj v ďalšom desaťročí.
Aké je tvoje životné motto?
Prvé je jasné: Voda je život. A druhé: Vodárenská veža hrdo nesie odkaz našej histórie – a ja verím, že spolu budeme formovať aj jej budúcnosť.
(sze)
