Snažím sa chodiť mestom s otvorenými očami, a práve vďaka tomu som si v suterénnych oknách blokov na Komenského ulici všimla maľované dlaždice s kvetmi, motýľmi a milými postavičkami. Postupne som ich začala objavovať na viacerých miestach a čoraz viac ma zaujímalo, kto tieto obrázky vlastne tvorí.
Nakoniec som na Rozáliinom námestí, v oknách rehabilitačného centra, objavila meno autorky. Stálo na nich len „Ali“, no napadlo mi, že komunita na Facebooku mi už neraz pomohla nájsť niekoho. Našťastie, ani teraz som sa nemýlila – krátko po tom, čo som zverejnila príspevok, že hľadám osobu s prezývkou Ali, sa mi ozvalo niekoľko ľudí s jej menom aj telefónnym číslom.
Rýchlo sme si dohodli stretnutie a moja prvá otázka znela, či môžem prezradiť jej identitu. Odpoveď bola jednoznačné „áno“, no napokon som sa rozhodla, že v mojom článku zostane len Ali. Počas rozhovoru sa mi totiž vykreslil obraz človeka, ktorý rád zostáva v úzadí a svojimi maľbami nás neobdarúva preto, aby získal slávu, ale jednoducho preto, že mu to prináša radosť.
Ali mi porozprávala, že už ako malé dievča rada kreslila a maľovala. Jej učitelia si všimli talent, no predsa si nezvolila umeleckú dráhu a až do dôchodku sa štetca v ruke ani nedotkla. Až kým v roku 2019 počas výletu vo Vysokých Tatrách nenatrafila na pomaľovaný kameň. „Zapáčil sa mi, tak som si ho vzala domov a podľa nápisu na zadnej strane – „šťastné kamene“ – som zistila, že ide o takzvaný putovný kameň. Niekto ho namaľuje, nechá na mieste, odkiaľ si ho ďalší buď odnesie, alebo ponechá. To mi dalo inšpiráciu, aby som začala robiť to isté. Najmä som chcela potešiť deti, a tak som na Klapkovom námestí pravidelne ukrývala jednoduché maličké obrázky. Mali veľký úspech. Tieto drobné darčeky si vždy rýchlo našli svojich majiteľov.“
Všetko sa teda začalo „lovom na kamene“, až som raz pri kontajneri objavila vyhodené dlaždice a napadlo mi: prečo neskúsiť maľovať na ne? Odvtedy platí – ak nájdem pekný kameň, namaľujem naň, ak dlaždicu, tak na dlaždicu. Verí, že všetko sa dá zrecyklovať. To, čo je pre iných odpadom, sa u nej mení na umelecké dielo. Napríklad nedávno namaľovala na vyradenú panvicu loďku, more a kvety, na starú dosku na krájanie tiež, a aj fľaše od arónie dostávajú u nej nový život. Po maľovaní ich zvyčajne naplní šošovicou, aby priniesli šťastie tomu, komu ich daruje. Používa akryl, no technika sa líši od maľby na plátno, keďže kamene aj dlaždice majú svoju špecifickú textúru.
Pre Ali maľovanie neznamená, aby si sa zviditeľnila, či nejak obzvlášť preslávila, nie je to povolanie ani súťaž s umelcami, ale čistá radosť. Vďaka internetu sa naučila, ako miešať farby, akým štetcom urobiť najkrajšie ťahy, no zdôrazňuje jedno: „Nechcem byť umelkyňou, chcem si len užívať to, čo robím, a prinášať tým radosť iným.“
Inšpiráciu čerpá odkiaľkoľvek. Stačí pekný kvet, milé zvieratko alebo príjemné miesto. Najradšej maľuje kvety, hoci priznáva, že je to jedna z najťažších úloh, pretože tulipán musí naozaj vyzerať ako tulipán a nechtík ako nechtík. Pre deti často pripravuje rozprávkové postavičky, no niekedy ju prekvapia aj netradičné požiadavky. Naposledy ju poprosili, aby namaľovala „Binga“. Netušila, kto to je, až kým jej nevysvetlila nevesta, že ide o zajačika. Isté je jedno, mačky a psíky sú vždy vďačnou témou.
Keď Ali videla pri bytovkách starostlivo udržiavané predzáhradky, dostala zvláštny nápad: čo keby svoje obrazy umiestnila do suterénnych okien? Práve tieto si vybrala preto, lebo dlaždice sú často ťažké a nechcela riskovať, že by pri páde niekoho zranili. S umiestňovaním jej pomáha manžel, ktorý je na talent svojej manželky veľmi hrdý. Obrazy rýchlo rozložia na svoje miesta a nechajú ich pôsobiť na okoloidúcich. Ali svoju identitu netají, no je jej milšie, keď za ňu hovoria jej maľby.
Zvyčajne pracuje naraz na piatich až šiestich obrazoch. Kým jeden schne, na ďalší môže naniesť novú vrstvu. Má však vlastné pravidlo: k maľovaniu si sadá len vtedy, keď má splnené všetky povinnosti.
Na záver ma zaujímalo, čo je lepšie – keď niekto obraz odnesie, alebo keď zostane na mieste. „Oboje. Ak si ho niekto odnesie, znamená to, že sa mu tak páči, že ho chce mať pre seba. Ak zostane tam, kde som ho položila, tak zase skrášľuje dané miesto.“
(sze)
