Pevnosť v Komárne patrí medzi najrozsiahlejšie a najznámejšie pamiatky v Komárne, ako aj na celom Slovensku. Samotná pevnosť bola vybudovaná medzi 16. až 19. Storočím. Avšak pred ňou sa tu podľa písomných prameňov nachádzal kamenný stredoveký hrad, ktorý si dal Matej I. Korvín prebudovať na letný renesančný palác.
Podľa archeologických nálezov tu mohlo stáť aj opevnené mestečko Keltov, tzv. Oppidum. Objavila sa tu aj priekopa a keramické nálezy staré viac, ako 5000 rokov. Územie na ktorom stojí dnešná pevnosť bola teda strategicky a vojensky využívaná už od pradávna a vojenským účelom pevnosť slúžila až do roku 2003.
Ústredná pevnosť, ako ju odborne nazývame, sa skladá zo Starej pevnosti zo 16. storočia a Novej pevnosti zo 17. storočia. História pevnosti je veľmi rozličná, no vyzdvihli by sme predovšetkým rok 1594. Vtedy ju po prvý a posledný krát obliehalo osmanské vojsko a našťastie sa mu ju nepodarilo dobyť.
V 50. rokoch 17. storočia sa vtedajší panovník Ferdinand III. rozhodol pevnosť rozšíriť a od tej doby rozlišujeme Starú a Novú pevnosť. Po úspešnom vyhnaní Turkov z krajiny pevnosť stratila svoj pôvodný protiturecký charakter a začala chátrať. V rokoch 1763 a 1783 ju postihli dve silné zemetrasenia a to bol posledný klinec do jej rakvy. Jozef II. sa rozhodol pevnosť zrušiť a predať na verejnej dražbe.
Až z čias Napoleona a jeho vojny vyvolali, aby bola pevnosť obnovená, rozšírená.V Komárne tým pádom vznikol na oboch brehoch Dunaja a Váhu, jeden z najrozsiahlejších pevnostných systémov vtedajšej monarchie.
Obnovila a prebudovala sa Stará, ako aj Nová pevnosť. Vybudovali sa tu kasárenská a veliteľská budova. Oproti Starej pevnosti na brehu riek vzniklo Dunajské a Vážske predmostie.
Za mestom sa vystavala Palatínova línia, Monoštorská pevnosť, Vážska línia a Igmándska pevnosť. Takto vznikol takmer 16 km dlhý obranný systém, ktorý mal byť schopný ubytovať a zásobovať až 200 000 vojakov a celý cisársky dvor.
Našťastie však v okolí Komárna nebol nikdy taký vojenský konflikt, aby sa tento pevnostný systém využili naplno. Ale to však zapríčinilo aj jeho úpadok a schátranie.
V 20. storočí pevnosť obývali po 1. svetovej vojne československí vojaci až do návratu maďarských honvédov v roku 1939. Po 2. svetovej vojne sa do pevnosti vrátila Československá ľudová armáda, avšak v roku 1968 musela pevnosť prepustiť vojskám varšavskej zmluvy, ktoré ju obývali až do roku 1990.
Poslední boli vojaci československej a slovenskej armády, ktorí ju využívali do roku 2003. V tomto roku pevnosť odkúpila samospráva Mesta Komárno od Ministerstva obrany.
V tomto roku bola založená aj nezisková organizácia Pro Castello Comaromiensi, s cieľom sprístupniť pevnosť verejnosti, zabezpečiť jej propagáciu a obnovu.
Od tej doby sa mestu, ako aj n.o. podarilo zrealizovať viacero úspešných projektov, vďaka ktorým došlo k obnove niekdajšej Prachárne, obnovili sa obidve honosné brány (Ferdinandova a Leopoldova), vybudovala sa nová kancelária s pokladňou, toaletami a výstavnou miestnosťou pre návštevníkov pevnosti.
Vďaka iným subjektom, boli niektoré časti pevnosti zrekonštruované, ako ubytovacie zariadenia, remeselný pivovar, či výstavná a prednášková miestnosť.
Do budúcna by sme s obnovou pevnosti určite radi pokračovali. V našom pláne je obnova fasád a priestorov Kasárenskej budovy. Chceli by sme vytvoriť interaktívnu výstavu o histórii pevnosti s replikami predmetov, ktoré by si vedeli návštevníci chytiť, prípadne vyskúšať, ako fungovali (zbrane, pracovné náradie a iné).
Radi by sme pevnosť sprístupnili návštevníkom aj bez sprievodcu, aby v nej vedel každý stráviť toľko času, koľko uzná za vhodné a nebol závislý na dĺžke sprevádzania.
K týmto aktivitám sú však potrebné ďalšie financie a väčší tým zamestnancov, ktorý momentálne pevnosť nemá. Preto sa snažíme aj vďaka spolupráci s mestom využiť všetky možné spôsoby financovania z domácich, ale aj zo zahraničných dotačných programov.
Pevnosť by si určite zaslúžila väčšiu pozornosť, veď právom je aj na predbežnom zozname UNESCO. Veríme, že po zmysluplnej rekonštrukcii a nájdení vhodných funkcií sa pevnosť nielen, že stane súčasťou každodenného života obyvateľov Komárna, ale bude zaradená medzi najznámejšie kultúrne pamiatky sveta.
Andrej Ozimy, fotky: archív
