Čo sa stane s človekom, ktorý celý život disponoval mocou a jedného dňa sa rozhodne odovzdať ju? Dá sa moci naozaj vzdať, alebo sa počas desaťročí stane natoľko súčasťou človeka, že bez nej prestáva rozumieť aj sám sebe? A je šialenstvom chvíľa, keď človek stráca kontakt s realitou – alebo práve vtedy začína prvýkrát vidieť skutočne jasne?
Tragédia Williama Shakespeara stará viac ako štyristo rokov prichádza na javisko Jókaiho divadla v Komárne práve s týmito otázkami. Premiéra Kráľa Leara sa uskutoční 9. októbra o 19.00 hod. v réžii Romana Poláka.
Na tlačovej konferencii pred premiérou hovorili režisér Roman Polák, predstaviteľ titulnej postavy Mokos Attila, držiteľ Ceny Mari Jászai, ako aj noví členovia súboru Ollé Erik, Katona Eszter a Balla Barnabás o tom, aký Lear vzniká v Komárne a prečo môže byť Shakespearov príbeh práve dnes mimoriadne blízky aj súčasnému divákovi. Rozhovor viedla dramaturgička Finta Viktória.
Dve témy, ktoré sa stretávajú: staroba a moc
Pre Romana Poláka nie je Kráľ Lear neznámym titulom. Po prvý raz ho režíroval v roku 1994 v Národnom divadle v Brne. Vtedy ešte nemal ani štyridsať rokov.
Dnes, po viac ako troch desaťročiach, číta tú istú hru úplne inak.
Podľa režiséra za tým nestojí ani tak väčšia divadelná skúsenosť, ako skôr životná skúsenosť. Už ako mladý režisér mal za sebou úspešné inscenácie, no skutočnej podstate Learovho príbehu ešte nemusel rozumieť tak ako dnes. Teraz mu je oveľa bližší príbeh starého človeka, ktorý sa musí vyrovnať s tým, že záver jeho života sa vyvíja úplne inak, než si kedysi predstavoval.
Lear totiž nie je iba kráľom, ktorý prichádza o svoje kráľovstvo.
Je človekom, ktorý odovzdá moc, no v skutočnosti nedokáže prijať, že už viac nie je tým, kto rozhoduje.
Podľa Poláka sa v tragédii prelínajú dve zásadné témy: starnutie a odovzdávanie moci.
Lear vládol celé desaťročia. Moc sa preto preňho nestala iba funkciou či postavením, ale súčasťou jeho identity. Keď sa jej formálne vzdá, naďalej očakáva, že autorita a vplyv zostanú pri ňom.
Lenže to je ilúzia.
Režisér upozornil na to, že podobný omyl môže postihnúť každého človeka, ktorý bol pri moci príliš dlho. Postupne začne mať pocit, že moc je jeho prirodzenou súčasťou, akoby bola vpísaná priamo do jeho buniek, a že mu prináleží navždy.
Nie politická inscenácia – a predsa veľmi súčasná
Téma moci prirodzene vyvoláva aj paralely so súčasným svetom. Roman Polák na tlačovej konferencii spomenul viacero príkladov z dnešnej politiky, zároveň však jasne zdôraznil, že nevzniká politický pamflet ani zjednodušujúca aktivistická inscenácia.
Kráľ Lear je omnoho komplexnejší.
Inscenácia nechce divákovi hovoriť, čo si má myslieť. Namiesto toho ukazuje mechanizmy ľudského správania, ktoré sa v rôznych podobách opakujú bez ohľadu na dobu.
Čo sa stane s človekom, keď o moc príde?
A čo sa stane s tými, ktorí ju získajú?
Dokáže sa nová generácia poučiť z chýb svojich predchodcov, alebo iba zopakuje tie isté mechanizmy – možno ešte tvrdšie a bezohľadnejšie?
Polák vníma silu Shakespearovej tragédie práve v tom, že neposkytuje jediný výklad. Sú v nej márnivosť, egoizmus, krutosť, sexualita, láska, rodinné vzťahy, moc aj bezmocnosť.
Keď sa svet začne rozpadať, na povrch vychádzajú aj pudy, ktoré dovtedy spoločenský poriadok držal pod kontrolou.
Možno práve preto pôsobí Shakespeare aj po viac ako štyroch storočiach až znepokojivo povedome.
Žijeme v inej dobe, nosíme iné oblečenie, vytvárame iné politické systémy – človek však stále naráža na tie isté základné problémy.
„Leto som strávil s Learom“
Titulná úloha je sama osebe mimoriadne náročnou hereckou výzvou.
Mokos Attila priznal, že značnú časť leta venoval príprave na túto postavu. Výzvou nebol iba obrovský rozsah textu, ale aj samotný Shakespearov jazyk.
Inscenácia vychádza z maďarského prekladu Ádáma Nádasdyho. Hoci ide o modernejší a hovorenému jazyku bližší text, každá veta obsahuje množstvo významových vrstiev.
Herec preto zdôraznil, že jednotlivé vety treba najprv „rozlúštiť“ – pochopiť, o čom každá z nich skutočne je, až potom ich možno vierohodne vysloviť na javisku.
Psychická príprava je však podľa neho odlišnou otázkou.
Tá sa nedá uzavrieť vopred.
Až počas skúšobného procesu sa ukazuje, ako sa Learov vnútorný svet skladá, ako prechádza z jedného duševného stavu do druhého a ako sa postupne vzďaľuje realite, nad ktorou bol presvedčený, že má kontrolu.
Lear v podaní Mokosa Attilu je človekom, ktorý prišiel o moc a nedokáže sa s tým zmieriť.
Táto strata v ňom vyvoláva traumu a postupne ho vedie čoraz hlbšie do vnútorného chaosu.
Sú chvíle, keď vidí jasne.
Potom opäť padá späť.
Pohybuje sa medzi reálnym a nereálnym svetom, akoby neustále prekračoval hranicu vlastného vedomia.
Práve to robí z úlohy mimoriadnu hereckú výzvu. Mokos Attila hovoril o potrebe neustálej duševnej a hereckej pohotovosti, pretože Learove vnútorné stavy sa dokážu meniť v jedinom okamihu.
Raz je kráľom. Inokedy otcom. Raz urazeným mužom. Inokedy strateným starcom. Niekedy pôsobí ako šialenec – a inokedy sa zdá, že práve on jediný začína chápať, čo sa okolo neho skutočne deje.
Šašo možno nie je iba šašom
V Shakespearových kráľovských tragédiách má postava Šaša výnimočné postavenie.
Môže si dovoliť to, čo ostatní nemôžu: povedať kráľovi pravdu.
Môže ho konfrontovať s jeho chybami, slabosťami a dokonca aj vinou.
V komárňanskej inscenácii však Roman Polák túto postavu posúva ešte ďalej.
Predstaviteľ Šaša Ollé Erik hovoril o tom, že režisér pred ním otvoril úplne nové interpretačné vrstvy, ktoré zásadne zmenili jeho dovtedajšie chápanie postavy.
Mokos Attila zase pripomenul jednu z interpretácií Shakespeara, podľa ktorej možno Šaša vnímať ako jedno z Learových alter eg, akoby jednu časť jeho vlastného ja.
Vo chvíľach, keď Lear začne vidieť jasnejšie, akoby sa prostredníctvom Šaša ozýval jeho zdravší hlas.
Akoby boli tieto dve postavy v určitých okamihoch dvoma stránkami toho istého človeka.
Jednou je vládnuci Lear – plný márnivosti, mocenskej túžby, urazenosti a omylov.
Druhou je časť jeho osobnosti, ktorá ešte dokáže na svet hľadieť triezvo a morálne.
Tou je Šašo.
Inscenácia však túto myšlienku nepredkladá doslovne ani ako jednoduchý režijný trik. Objavuje sa oveľa jemnejšie – v jednotlivých situáciách a vo zvláštnom vnútornom prepojení oboch postáv.
Cordeliina najväčšia cesta: odpustiť
Jedným z najbolestivejších vzťahov v Kráľovi Learovi je vzťah otca a jeho najmladšej dcéry Cordelie.
V komárňanskej inscenácii ju stvárňuje Katona Eszter.
Na začiatku príbehu Lear od svojich troch dcér očakáva, že mu povedia, ako veľmi ho milujú.
Cordelia však odmietne dokazovať svoju lásku lichôtkami.
Otec ju preto zavrhne a vyženie zo svojho života.
Napriek tomu je to práve ona, ktorá sa k nemu neskôr vráti.
Podľa Katony Eszter nespočíva Cordeliina najväčšia cesta iba v dospievaní.
Je ňou predovšetkým odpustenie.
Odpustiť otcovi, ktorý ju odmietol.
Herečka to pomenovala ako jednu z najťažších úloh ľudského života: dokázať ako dieťa odpustiť vlastným rodičom.
Cordelia teda nedozrieva tým, že svojho otca porazí, ale tým, že sa k nemu dokáže vrátiť práve vo chvíli, keď Lear takmer o všetko prišiel.
Čo urobí moc s človekom, ktorý ju zrazu získa?
Balla Barnabás stvárňuje vojvodu z Cornwallu, manžela Learovej prostrednej dcéry Regan.
V jeho prípade sa do popredia dostáva ďalšia otázka: čo sa stane s človekom, keď sa mu zrazu dostane do rúk skutočná moc?
Balla Barnabás priznal, že spočiatku sa pokúšal nájsť v Cornwallovi predovšetkým jeho temnú a zlú stránku.
Počas skúšobného procesu však pochopil, že to bola slepá ulička.
Nemal hľadať „zlého človeka“.
Mal hľadať politika.
Cornwall sa totiž do mocenského postavenia nenarodil rovnakým spôsobom ako Learove dcéry.
Musel sa k nemu dopracovať.
A preto je odhodlaný za každú cenu si to, čo získal, aj udržať.
Pretože dostať sa hore bolo ťažké. Spadnúť sa však dá veľmi ľahko.
Takéto uchopenie postavy z nej robí omnoho komplexnejšiu osobnosť, než keby bola vykreslená iba ako jednoznačne negatívny charakter.
Maďarský Shakespeare očami slovenského režiséra
Jednou zo zvláštností komárňanského skúšobného procesu je aj fakt, že slovenský režisér Roman Polák pracuje s maďarským hereckým súborom, zatiaľ čo on sám používa český preklad Shakespeara.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o veľkú komplikáciu.
Podľa režiséra však jazyk v divadle nikdy nie je jedinou podstatnou vecou.
Počas skúšok bolo prirodzene potrebné porovnávať jednotlivé preklady. Ak sa režijný zámer alebo určitý podtext v českej a maďarskej verzii odlišoval, bolo nutné zistiť, či sa dá rovnaká myšlienka nájsť a vystavať aj z maďarského textu.
Polák však upozorňuje, že existuje ešte jeden, omnoho dôležitejší druh „prekladu“.
Každá réžia je prekladom z jazyka literatúry do jazyka významu.
Úlohou herca nie je iba vysloviť Shakespearove vety.
Musí vedieť, čo pri nich myslí.
Čo sa snaží zatajiť.
V čom klame.
Čoho sa bojí.
A čo chce dosiahnuť u svojho partnera.
Práve hľadanie týchto skrytých významov je podľa režiséra skutočnou spoločnou prácou herca a režiséra.
Roman Polák zdôrazňuje, že stovka režisérov môže toho istého Shakespeara interpretovať stovkou rôznych spôsobov.
A práve preto môže divadlo zostať živým umením celé stáročia.
Jazykový rozdiel teda nemusí byť prekážkou.
Polák pripomenul, že počas života videl množstvo divadelných predstavení v jazykoch, ktorým vôbec nerozumel. Napriek tomu dokázal vnímať, či je herec na javisku presvedčivý, či skutočne verí tomu, čo hovorí, alebo iba mechanicky deklamuje text.
Divadlo totiž neprenáša iba slová.
Prenáša emóciu a myšlienku zároveň.
A na to nie vždy musíme hovoriť rovnakým jazykom.
Na konci neprichádza jednoduchá odpoveď
Jednou z najzaujímavejších vlastností Kráľa Leara je, že neprináša jednoduché morálne zhrnutie.
Lear nedôjde k bodu, v ktorom by jasne povedal: toto som pokazil, toto som pochopil a teraz už viem, ako svet funguje.
Podľa Mokosa Attilu mu Shakespeare takýto priestor jednoducho nedáva.
Learova myseľ sa miestami vyjasní, no potom sa opäť ponorí do zmätku.
Aj na konci, keď drží v náručí svoju mŕtvu dcéru, sa mu spomienky, obrazy a útržky reality navzájom prelínajú.
Nie je tam výkričník.
Nie je tam didaktické poučenie.
Nie je tam pohodlná bodka.
Otázka zostáva otvorená.
Možno práve preto je Shakespearova tragédia taká krutá a zároveň nádherná.
Pretože Learov príbeh napokon prestáva byť príbehom o kráľoch.
Stáva sa príbehom človeka, ktorý celý život veril, že všetko riadi.
A potom jedného dňa stratí moc, postavenie, istotu, postupne aj sám seba – a zo všetkého, čo kedysi nazýval svojím kráľovstvom, zostane napokon veľmi málo.
Iba otec. Starnúci človek. Duša konfrontovaná s vlastnými omylmi.
A možno práve vtedy, keď už takmer nič nemá, sa prvýkrát stáva skutočne človekom.
Nový Kráľ Lear Jókaiho divadla v Komárne preto nebude iba historickou tragédiou.
Bude predovšetkým zrkadlom.
Zrkadlom moci. Rodiny. Starnutia. Márnivosti. Odpustenia. A okamihu, keď z nás opadnú všetky spoločenské roly a zostane iba to, kým v skutočnosti sme.
(MEL)
