Meno Tamás Bernáth nie je známe iba vo svete divadla a umenia, ale aj v úplne odlišnom prostredí, a to najmä tam, kde deti a ich rodiny potrebujú úsmev. Je oporným pilierom súboru Komárňanského Jókaiho divadla a zároveň jedným z najznámejších klaunov, ktorého všade očakávajú, majú ho radi a odmeňujú ho zakaždým potleskom malí aj veľkí. Či už ide o divadelnú rolu, alebo o moment, keď sa hra a humor stávajú liečivou silou. Jeho herecká dráha a rola klauna by samy osebe stáli za pozornosť, no spolu však vytvárajú životnú cestu, v ktorej kráčajú ruka v ruke empatia, profesionálna oddanosť a veselá nálada.

„Našťastie nebola veľká premávka,“ – hovorí Tamás Bernáth, keď poznamená, že sa mu podarilo prísť z Bratislavy presne na minútu. – „Rád šoférujem, pomáha mi to vystúpiť z role doktora Špenáta. Cestou rád počúvam Rádio Pátria, inokedy si spievam, záleží, akú mám náladu. Sú dni povzbudzujúce, srdce mi hreje, keď vidím, že sa niektorým z detí za uplynulý čas zlepšil zdravotný stav. Je to fantastický pocit, keď sestrička povie, že sa na mňa už niektoré dieťa pýtalo, kedy príde doktor Špenát. Takéto pozitívne spätné väzby, ktoré sa naplnia radosťou, to všetko ma nabíja energiou. Niekedy pomôže kúzelnícky trik, inokedy zas napr.: že si všimnem hračku zo Star Wars pri posteli, a keď už máme ten spoločný bod, je ľahšie nadviazať kontakt a odtiaľ sa náš vzťah vyvíja oveľa prirodzenejšie. Samozrejme, sú aj ťažšie dni. Najčastejšie na bratislavskej onkológii sa stretávam s nesmierne srdcervúcimi detskými osudmi. Stále je ťažké čeliť tomu, že aj medicína má svoje hranice a niekedy je všetko márne. Sestrička len potichu, so smutným pohľadom povie: ,Tohto už nehľadajte…‘ Tieto chvíle sa ma veľmi dotýkajú a ťažšie zo seba striasam psychickú záťaž. V takýchto situáciách mi veľmi pomáha šoférovanie.“

Bez akéhokoľvek preháňania možno povedať, že doktor Špenát je dnes najznámejším klaunom – tzv. doktorom v krajine. Ako sa začalo toto ušľachtilé poslanie?
„V roku 2010 ma oslovila bábková herečka Marika Kecskés, pedagogička Bábkarskej katedry Vysokej školy múzických umení v Bratislave, či by som sa nechcel pridať k iniciatíve. Bez rozmýšľania som povedal áno. Ako otec som presne vedel, aké bezbranné sú deti už pri najmenšej chorobe. Tak som sa stal členom občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors a odvtedy nepretržite ,ordinujem‘: v Komárne, Nových Zámkoch, Galante, Dunajskej Strede, Bratislave a Nitre. Služby si vždy dohadujeme mesiac dopredu. V nemocniciach trávime dve a pol, niekedy až tri hodiny, čo si vyžaduje úplnú koncentráciu. Pravidelne chodievame na zahraničné, anglicky vedené školenia a workshopy, kde sa veľa učíme a rozvíjame. Som hrdý, že sa mi podarilo získať profesionálny medzinárodný certifikát „klauna – doktora“. Nebolo to ľahké, bolo potrebné splniť ťažké kritériá.
V súčasnosti sme na Slovensku traja „klauni – doktori“ maďarskej národnosti. Najväčší význam to má možno práve v bratislavských nemocniciach, kde prichádza mnoho detí z obcí južného Slovenska. Práve preto, lebo doma, či aj v škole komunikujú vo svojom rodnom jazyku. Slovenčina, ako samotný jazyk nie je ešte ich silnou stránkou. Dôležité je spomenúť, že aj moji slovenskí kolegovia sa veľmi snažia, takmer všetci poznajú niekoľko maďarských pesničiek a pokúšajú sa deti aj rozosmiať. To má obrovský význam.“

Divadlo aj rola doktora Špenáta vyžadujú množstvo emocionálnej a duševnej energie. Po takej intenzívnej prítomnosti čo ti pomáha dobiť baterky?
„Aj pre mňa je cestovanie tým, čo ma najviac dobíja a inšpiruje. Už, ako dieťa som ho miloval, chodil som do pionierskych aj športových táborov. Koncom júla som bol v Paríži, bol to fantastický zážitok – prechádzať sa umeleckou štvrťou Montmartre, obdivovať nádherný Versailleský palác a majestátnu Notre Dame. Navštívili sme krásne miesta, nazbierali množstvo zážitkov. Paríž je naozaj ohromujúci. Žiaľ, verejná bezpečnosť už nie je taká ako kedysi, napriek tomu, že na najdôležitejších miestach je stále zvýšená policajná prítomnosť. V auguste sme boli v Egypte, čo na mňa urobilo veľký dojem, pretože rád spoznávam nové kultúry a more jednoducho milujem. Navyše sa tam skvele dá potápať. Bol to fantastický zážitok plávať medzi jedinečnými morskými rybami a koralmi. Na mojom ,bucket liste‘ je však ešte veľa miest, okrem iného Mongolsko, Čína a New York. Niekedy rozmýšľam, či je dlhší môj zoznam cestovateľských plánov, alebo zoznam kníh, ktoré čakajú na prečítanie. Ale som rád, že som túto zimu vyriešil otázku knižnice, teraz je moja zbierka už trochu usporiadanejšia.“

Počas roka je život herca nesmierne nabitý. Keď sa skončí sezóna, necítiš akýsi nedostatok?
„Pre mňa je najdôležitejšie, aby som mohol tráviť čo najviac kvalitného času s tými, ktorí sú mi naozaj blízki. Ich láska a prítomnosť ma skutočne dobíja. Žiadny profesionálny úspech sa nevyrovná spoločným chvíľam, ktoré môžem prežiť s nimi a leto je na to obzvlášť vhodné. Už viac, ako dvadsaťpäť rokov som členom súboru divadla, a ak nerátam budapeštianske roky, na rytmus sezóny som si už zvykol. V druhej polovici augusta už opäť začíname pracovať, no medzitým rád prijímam aj iné vystúpenia. Momentálne sa naplno pripravujeme na Noc predplatného, kde predstavíme ukážky z repertoáru divadla aj z pripravovaných hudobných produkcií.“

Hudobné inscenácie, ktorých bude v novej sezóne veľa, ti boli vždy blízke. Už ako začínajúci herec si dostal príležitosť v takých produkciách, ako bola Mária Stuartová v Madáchovom divadle, či Chicago, Hair a Pomáda v József Attila Színháze, a v Komárne sa tvoje meno objavuje takmer na všetkých plagátoch hudobných hier. Čo pre teba tento žáner znamená a čo ťa na ňom tak priťahuje?
„Pre mňa je najdôležitejší živý kontakt s publikom, aby cítili, že to, čo hráme, v nich nachádza odozvu a aby boli otvorení tomu, čo im chceme odovzdať. Hoci moje javiskové postavy sa skutočne často pohybujú v tanečno – komickej línii, každý žáner je pre mňa zaujímavou výzvou. Rovnako sa cítim doma v Jókaiho hrách ako vo svete Shakespeara. V komédii Veselé panie z Windsoru, ktorú sme minulú sezónu uviedli v spolupráci s Divadlom Jána Palárika v Trnave, som veľmi rýchlo ,pochytil‘ charakter Falstaffovho kamaráta. Veľmi sa teším na novú sezónu, pretože obnovíme muzikál Podkrovie, ktorý mal v roku 2018 veľký úspech, dielo Gábora Pressera, Dusána Sztevanovityho a Pétera Horvátha. Na radosť detí sa znovu uvedie aj hudobná hra Süsü, drak od Istvána Csukása a Istvána Bergendyho, ktorá mala kedysi až 162 repríz. Naši vtedajší diváci už dospeli a chceme, aby aj nová detská generácia mohla zažiť veľký zážitok zo stretnutia so Süsüm. Veľmi si užívam hru v detských predstaveniac. Odkedy som v divadle, hral som takmer vo všetkých.“

Navyše môžeš povedať, že si už viackrát stál na javisku so synom Áronom.
„Môj starší syn Bence, hoci teraz študuje právo v Budapešti na Reformovanej univerzite Károli Gáspára, vždy inklinoval k hudbe. Bol jedným zo zakladajúcich členov a bubeníkom kapely Pusztaszer, ktorá pôsobila na Gymnáziu Selyeho Jánosa. Popri tom hrá aj na gitare. Áron, mladší syn, študuje na obchodnej akadémii v Nových Zámkoch, ale on sa už veľmi mladý rozhodol, že svoju budúcnosť vidí na javisku. Keď v roku 2014 vyhlásili konkurz k Džungľovej knihe, bez váhania sa do toho pustil. V hre sme nakoniec hrali spolu a bola tam jedna scéna, na ktorú nikdy nezabudnem. Vlci sa spýtali: ,Čie je to mláďa, Akela?‘ A ja som odpovedal: ,Moje.‘ Zápasil som so slzami, taký som bol naňho hrdý. Tento zážitok je pre mňa dodnes jedným z najvýznamnejších momentov. Áron odvtedy účinkoval vo viacerých predstaveniach: po Žobráckej opere a Mefistovi aj v Chlapcoch z Pavelskej ulice, naposledy v Jókaiho Prekliatej rodine. Spoločne s Barnabásom Pócsom a Mátyásom Priklerom založili formáciu BÁM, s ktorou uvádzajú známe muzikálové hity. S veľkým úspechom. Dokonca ich diváci uvidia aj vo finále súťaže Tvár Felvidéku v Egressyho Béniho mestskom kultúrnom stredisku v Komárne 6. septembra. Je krásne vidieť, že nie je len nadšený, ale aj skutočne oddaný, a ak cíti, že v tom nachádza sám seba, ja budem stáť pri ňom.“

Ak by si dnes stál pred voľbou povolania, vybral by si si opäť herectvo?
„Určite. Nikdy mi nenapadlo, že by som sa vtedy mal rozhodnúť inak. Samozrejme, rovnako ako v súkromí, aj profesionálne som mal negatívne skúsenosti, ale tie mi pomáhajú, aby som svoje budúce rozhodnutia robil vedomejšie.“
Dnešní mladí ľudia vnímajú svet celkom inak, ako generácia ich rodičov. Dokážeš s nimi držať krok? Zmenil si sa Ty, ako človek, osobnosť počas tých rokov?
„Som šťastný, že som si z domu priniesol silný hodnotový systém. Rodičia ma učili, aby som rešpektoval city iných, usiloval sa o to najlepšie a bol dôsledný, či už ide o prácu, alebo o rodinu. Tento základný prístup mi veľmi pomáha dobre zvládať rôzne situácie. Nikdy som nebol horúca hlava ani konfliktný typ, ale ak treba, poviem svoj názor. Akceptujem, že každý vidí veci inak a nesnažím sa nikoho presvedčiť o svojej pravde. Nevidím v tom zmysel. Rovnaký prístup mám aj pri výchove detí. Ak s nimi v niečom nesúhlasím, vždy im to poviem, ale snažím sa to podložiť vlastnými skúsenosťami. Našťastie sú otvorení rozprávať sa o veciach sveta a v deviatich prípadoch z desiatich to aj prijmú. Dôležité je, aby to nebol suchý monológ, ale rozhovor popretkávaný humorom a životnou múdrosťou, ktorý pramení z lásky a otcovskej starostlivosti. To však neznamená, že im všetko dovolím. Hranice a dôslednosť sú veľmi dôležité. Dávajú im emocionálnu istotu, ktorú potrebujú.“

Tvoj výnimočný humor si tiež zdedil od rodičov?
„Moja mama, ktorá v rodnej obci Bajta viedla ochotnícke divadlo, počas skúšok, na ktoré ma pravidelne brávala, neraz prejavila svoj humor. Nie nahlas, nie priamo, ale jemne, reagovaním na situácie. Od otca a nevlastného otca som zasa zdedil dobrosrdečnosť a pozitívny pohľad na veci. Myslím, že práve toto spolu formovalo ten humor, ktorý ma charakterizuje dodnes. Som za to vďačný, lebo veľakrát som zažil, že humor výborne odbúrava napätie, preklenuje rozdiely a pomáha, aby sme neuviazli v ťažkostiach. Ako povedal Frigyes Karinthy: „V humore nepoznám žarty“. U mňa je to presne tak.“

V apríli, pri príležitosti tvojich 50. narodenín, sa ti na Facebookovej stránke doslova „cunami“ valila vlna lásky. Kamkoľvek prídeš, či je to festival, obecná slávnosť, či moderovanie – ľudia prichádzajú po spoločnú selfie s Tebou. Čomu vďačíš za to, že si taký populárny a máš takú veľkú fanúšikovskú základňu?
„Nevedel by som povedať, aké je tajomstvo mojej popularity, ale priznávam, veľmi mi to dobre padne a aj touto cestou sa chcem poďakovať. Možno je to tým, že ľudia cítia, že medzi nich idem rád, že robím to, čo milujem, srdcom a dušou. Tieto úlohy sú veľmi odlišné od mojich divadelných prác. Tu nie je vopred napísaný text. Samozrejme, rutina veľa znamená, ale dve rovnaké situácie nikdy nie sú, vždy sa môže niečo prihodiť – a to sa aj stáva. Vtedy veľmi zaváži, keď človek vie rýchlo a pokiaľ možno s humorom reagovať. Základom všetkého je bezprostrednosť a úprimný, priateľský prístup. Jednoducho treba milovať ľudí a veriť v život.“
Nóra Janković






